Na ceste Mareka Kuboša

Putovnú prehliadku Projekt 100 tento rok otvorí slovenská celovečerná novinka Posledný autoportrét. K autorskej dokumentárnej tvorbe sa ňou vracia režisér Marek Kuboš. A rozpráva aj o tom, prečo sa mu dlho nedarilo zrealizovať žiadny dokument.

Cesta fotografa, Žel. st. 2. tr. Kraľovany, Hlas 98, Taká malá propaganda – to je zopár starších Kubošových snímok, ktoré vznikli ešte v druhej polovici 90. rokov (s výnimkou tej poslednej z roku 2001) a ukazovali nám, aké časy žijeme. Niekedy to boli príkre správy, no adekvátne dobe. Všetky tie filmy sa spomínajú aj v Poslednom autoportréte. Kubošova novinka je totiž výrazne sebareflexívna. A popri iných otázkach (tou hlavnou je, prečo sa už ľudia nechcú autorovi na kameru úprimne otvoriť) sa venuje aj tematickým, výpovedným a etickým hraniciam v tvorbe dokumentaristov. Ako si Kuboš vymedzil svoje hranice v autoportréte? Prirodzene, išlo o neustály proces hľadania. „Napokon boli akoby tri úrovne hraníc. Tá najjemnejšia bola voči režisérom, s ktorými som sa rozprával v stojacom aute. Chcel som do nich viac rýpať, polemizovať o ich a svojich režijných postupoch a tak pomenovať rozdiely medzi nami. V scenári to bolo, ale od tejto konfrontačnej roviny som upustil. Neviem, či som spravil dobre, ale nedokázal som k nim byť tvrdší. Iné to bolo pri dokumentárnych hrdinoch mojich natočených i nenatočených filmov. Tam som si vedome povedal, že keď je to môj posledný autorský dokument, tak natočím a poviem to, čo potrebujem na vyznenie témy filmu. Režijne egoisticky som hľadel viac na výsledok filmu ako na to, či ľuďom pred kamerou ublížim (v mojom ponímaní ublíženia). V tomto prípade som tú hraničnú závoru miestami podvihol, podliezol a išiel trochu na druhú stranu,“ ozrejmuje Marek Kuboš. „A nakoniec tam, kde som tú hranicu s obavou (ale zároveň s akousi psychoanalytickou vášňou) prekračoval najviac, to bola rovina môjho osobného prežívania. V scenári nebola taká plocha venovaná mne ako človeku – filmárovi. Počas nakrúcania som si čoraz viac uvedomoval, že ak bola téma filmu o tom, ako sa ľudia pred mojou kamerou uzatvárajú a nedajú mi vstúpiť do svojho vnútra, neostáva mi nič iné, ako sa pred kamerou otvoriť a ukázať vnútro svoje… bez hraníc,“ dopĺňa režisér s tým, že ho prekvapilo, čo všetko o sebe zistil a čo to s ním urobilo. „Vďačím tomuto filmu za to, že som v sebe pomenoval niečo, čo ma trápilo, a našiel som odpovede, ktoré ma posilnili.“

Scenár filmu vznikal v intenzívnej spolupráci s dramaturgom Tomášom Kaminským. Keď neskôr Kuboš priebežne nosil nakrútený materiál do strižne k Radovi Dubravskému, bolo čoraz zrejmejšie, že by mal film vypovedať viac o ňom samotnom. Táto rovina teda prešla najväčším posunom a na návrh Kaminského sa napokon zmenil aj pôvodný názov snímky To sa už u nás nedá na Posledný autoportrét.

Vo filme sa vyjadruje široké spektrum Kubošových kolegov filmárov, mnohí z nich sú jeho konškoláci, stretávajú sa, fungujú medzi nimi kamarátske väzby. „O to presnejšie a empatickejšie sa mohli vyjadriť k mojej situácii. Ale pred filmom som im neukazoval otázky, ktoré zazneli, keď sedeli pred kamerou v aute na sedadle spolujazdca… čo prežívam a čo si o tom myslia… Priznám sa, že pri ich odpovediach mi v aute občas vyhŕkla poloslza, niekedy až slza. Ak mám povedať, pri kom som prežíval tento stav príjemnej clivoty najintenzívnejšie, boli to Vojtek, Kirchhoff, Braňo Špaček, Homolka, Tomáš Pašteka, Strelinger… oni vidia pomerne hlboko do môjho vnútra.“

Kuboš v Poslednom autoportréte čiastočne reflektuje aj svoju prácu na komerčných televíznych formátoch. Mohla aj táto skúsenosť prispieť k jeho autorskej odmlke a pochybnostiam v oblasti dokumentárneho filmu? Kuboš hovorí, že sa s kolegami často rozpráva o tom, ako sa kedysi mohli dokumentaristi zamestnaní na Kolibe plne sústrediť len na svoju prácu, hoci si je vedomý, že sa táto doba spájala aj s príkoriami vo forme cenzúry a podobne. V súčasnosti si on ani mnohí jeho kolegovia nedokážu autorským filmom zarobiť na živobytie, a tak im neostáva iné, ako robiť na televíznych projektoch – hodnotných, menej hodnotných aj odpadových. „Na škole nám Marcela Plítková rozprávala, že najťažšie po štúdiu bude zachovať si svoju dušu, aby ju nepohltila komercia, lebo potom bude návrat k autorskej tvorbe zložitý, ak nie nemožný. Nejako sa mi jej slová vryli do pamäti a podvedome aj vedome som sa po škole snažil nezapredať svoju dušu bezduchým veciam a ochrániť ju pred svetom, v ktorom vládnu peniaze. Dúfam, že sa mi to podarilo.“

Kuboš zároveň poznamenáva, že v poslednom čase sa v tunajšom audiovizuálnom prostredí udiali pozitívne zmeny, keď Audiovizuálny fond s pričinením RTVS nastavil priaznivejšie podmienky na vznik autorských výpovedí. Potvrdilo sa mu to aj pri realizácii Posledného autoportrétu. No hoci si váži prácu dokumentaristov a považuje ju za zaujímavú, rozhodol sa túto oblasť tvorby zanechať. Dočasne? Natrvalo? Nevedno. Povzbudivé je aspoň to, že by sa rád pokúsil o hraný film.

Posledný autoportrét (r. Marek Kuboš, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 34 365 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 12 000 eur, podpora RTVS v rámci zmluvy so štátom: 14 365 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD

Daniel Bernát
foto: Marek Kuboš