Televízna tvorba nie je menejcenná

Barbara Janišová Feglová vstúpila v roku 2006 do spoločnosti HITCHHIKER Films ako výkonná producentka a pred piatimi rokmi založila produkčnú spoločnosť HITCHHIKER Cinema so zámerom samostatne sa venovať vývoju a produkcii audiovizuálnych projektov. Do jej portfólia patria úspešné televízne cykly ako Slovenské kino či Prvá, ambiciózny projekt Biele vrany a hrdinovia medzi nami má už za sebou uvedenie časti Korupčná výchova. Po celovečernom dokumente Diera v hlave sa rozhodla vstúpiť aj na pole hranej tvorby.

Začínali ste štúdiom filmovej vedy. Čo vás napokon priviedlo až k produkcii?
– Filmová veda bola pre mňa vtedy cestou, ako sa dostať bližšie k filmu, ako mať názor, ale nemať zodpovednosť. Po „vede“ som na chvíľu zakotvila na dokumente, ale keď po revolúcii zrušili na VŠMU možnosť štúdia popri zamestnaní, nechcelo sa mi chodiť s mladšími spolužiakmi opäť každý deň do školy a opakovať to, čo ma nebavilo. Mala som malé deti, zrazu mi film pripadal ako strata času. Po pár rokoch som naň bola zase zvedavá.

Bol pre vás takým malým návratom k histórii a teórii filmu cyklus Slovenské kino?
– Vlastne áno. Keď vzniklo ocenenie Slnko v sieti, bola som v jeho prípravnom tíme a bolo pre mňa zaujímavé sledovať, ako tunajší film vstáva z popola. Slovenské kino sme vymysleli s Martinom Cielom s ambíciou ukázať najsilnejšie fenomény slovenskej kinematografie. Bol to veľký projekt, vzniklo dvanásť filmov, na ktorých sa počas piatich rokov podieľalo takmer dvesto ľudí.

Ak by sme hovorili o miere kreativity, ako vstupujete do jednotlivých projektov?
– Ako producentka musím vstupovať do všetkého, ale kreatívna časť procesu je pre mňa úplne zásadná a najviac ma napĺňa. Takmer všetky projekty, ktoré sme realizovali, vznikali od začiatku – teda od námetu – u nás. Praktickým veciam sa nedá vyhnúť a riešenie problémov k nim nevyhnutne patrí. Keď človek akceptuje, že chyby a omyly sú prirodzenou súčasťou procesu, môže aj produkciu vnímať kreatívne.

Jednotlivé TV cykly môžeme spojiť aj s prívlastkami edukatívne, angažované, vytvárajúce pamäť. Často vypĺňajú medzeru v televíznej produkcii, či už objavovaním ženských osobností našej histórie v cykle Prvá, alebo pomenovaním spoločenských javov v cykle Biele vrany a hrdinovia medzi nami. Vyberáte si takéto témy zámerne?
– Nie je jednoduché naplniť tieto predpoklady. Sme presýtení informáciami, hľadáme skratky, rýchle riešenia a predžuté odpovede. Odvykli sme si pýtať sa na veci a zaujímať sa o kontext. Forma aj dávkovanie angažovaných vecí sú kľúčové, je frustrujúce klopať na zavreté dvere. Pri Prvej ma prekvapilo, ako v našej spoločnosti ešte stále funguje vo vzťahu k ženám starosvetské klišé a že naplnenie mnohých moderných pojmov nie je samozrejmosťou, lebo zostávajú prázdne, v praxi sa nimi neriadime, len ich deklamujeme. Biele vrany sú zase o tom, že v pozícii, v akej sa nachádza naša spoločnosť, sa hlas každého z nás počíta a že svojím mlčaním a ľahostajnosťou sa vedome vzdávame vplyvu. Spolu s dramaturgičkou Ingrid Mayerovou sme sa rozhodli dať priestor najmladšej generácii tvorcov, ktorí môžu svojou nekompromisnosťou a úprimnou zvedavosťou vniesť do spoločenskej debaty novú energiu.

Prevažujú projekty, ktoré vám prinesú tvorcovia, alebo si témy volíte aj sama a oslovujete s nimi tvorcov?
– Do veľkej miery je to o akejsi symbióze, ale aj o sústavnom hľadaní. Viem sa rýchlo nadchnúť, ale keď tvorca nemá svoju tému rád a remeslo mu nevystačí, spľasnem. Ideálne je pracovať na nových veciach s autormi, ktorých poznám. Ale mám veľmi rada aj dobrodružstvo v úplne čerstvej konštelácii, keď nie je isté, čo spolupráca prinesie. Vyzretých integrovaných osobností je tu len zopár.

Chcete od tvorcov, aby boli odvážni a inovatívni? Vo výbere tém, v ich spracovaní, interpretácii? A prichádzajú s určitými projektmi práve k vám, lebo vedia, že dávate prednosť nekomfortným témam, ktoré nie sú iba príjemné na pozeranie?
– Neviem si predstaviť opak. Čo by si producent počal s plachým a neinvenčným tvorcom? Žijeme však v takom období, keď mnohí sedia jedným zadkom na viacerých stoličkách, potom je ťažké očakávať, že výsledkom bude jedinečný počin. Pokiaľ ide o výber tém, nemám vyhranený prístup, som veľmi otvorená, pomáha mi v procesoch dávať o sebe vedieť, kde som a čo hľadám. Prienik s autorom je potom jednoduchší. Po dlhom období, keď som sa sústredila na angažovanejšie témy, by som teraz chcela spracovať projekt diváckeho charakteru. Láka ma žáner artovej komédie.

Súčasťou procesu je pri vašich projektoch aj vstup dramaturgičky. Veľa sa hovorí o tom, že mnohým slovenským filmom citeľne chýba práca dramaturga...
– Dramaturg je pre mňa, samozrejme, zásadná osobnosť, vie mať nadhľad, ale aj schopnosť preniknúť k detailom. Niekedy si ho tvorcovia mýlia so spoluautorom, s pedagógom alebo terapeutom. Ale neistota a pochybnosti k tvorbe neoddeliteľne patria. Aj konflikty. Bez toho je proces podozrivý. Od začiatku fungovania Hitchhikera spolupracujem na dokumentárnych projektoch s dramaturgičkou Ingrid Mayerovou, máme za sebou Slovenské kino, Prvú a pripravujeme celovečerné debuty – urbánnu esej Barbory Sliepkovej Čiary o Bratislave a film Jakuba Julényho Komúna o Marcelovi Strýkovi a košickom disente. Oboch autorov priviedla do Hitchhikera práve Ingrid a film Komúna, pracovne Komunardi, vzniká podľa jej námetu.

Cyklus Prvá nechcel byť iba televíznym projektom, mal väčšie ambície. Aj preto spolupracujete s režisérmi, ktorí majú nielen televíznu, ale i filmovú skúsenosť?
– Skôr ide o tvorcov, ktorí majú za sebou autorské filmy a nepohrdnú navrhnutou koncepciou, prípadne nepristupujú k našim projektom ako k chlebovke. Pri Prvej bolo od začiatku zrejmé, že sa filmy nedajú len tak natočiť. A ak hovoríme o televíznych projektoch, nevnímam ich ako niečo tvorivo menejcenné. Pri Prvej sa to ukázalo do dôsledkov a myslím, že sa to vyplatilo. Na jeseň vyjde pod hlavičkou Slovenského filmového ústavu celá kolekcia na DVD.

U vás sa už vytvoril, dá sa povedať, stabilný tím režisérov a režisérok. Často sú to vyhranené osobnosti s vyprofilovaným rukopisom.
– Vyhranená osobnosť s rukopisom môže byť niekedy limitujúca, slepá ulička. Ak tvorca predčasne uverí vo svoju veľkosť a odmieta rásť, je to čistá katastrofa. Aby som bola úprimná, sú aj takí, s ktorými už pravdepodobne spolupracovať nebudem. Aj to je zaujímavé. Teším sa na projekt hraného filmu Čakanie so Zuzkou Liovou, opakovane a veľmi rada spolupracujem s Lenkou Moravčíkovou. Pri oboch mám rada dôslednosť a spôsob rozmýšľania, na ktorý sa dokážem napojiť.

Máte za sebou aj prvý celovečerný dokument Diera v hlave v réžii Roberta Kirchhoffa. Je to opäť téma, ktorá spoluvytvára audiovizuálnu pamäť národa. Téma veľmi náročná na spracovanie, ale dôležitá hneď na niekoľkých úrovniach. Keď ste do projektu vstúpili, bol už rozbehnutý. Oslovil vás hneď? A bol zatiaľ najväčšou výzvou?
– Robert Kirchhoff ma s projektom oslovil v roku 2012, vtedy sa ešte volal Cesta lesom. Vôbec som neváhala, vedela som, že téma je nesmierne dôležitá. Projekt bol navyše tvorivo aj producentsky nastavený, no netušila som, do čoho idem. Počas piatich rokov sa koncepcia filmu zmenila formálne aj obsahovo natoľko, že sme z pôvodných materiálov nič nepoužili. Z Česka a zo Slovenska sme prieskum rozšírili na teritórium Európy. Dlho sme pátrali v archívoch, vracali sa na jednotlivé miesta a k novým protagonistom, z ktorých niektorí hovorili o svojich traumách vôbec po prvý raz. Nakrúcali sme napokon úplne inou technológiou a do výslednej verzie sa dostali príbehy zo siedmich krajín. Film má veľmi pozitívny mediálny ohlas, rezonuje na festivaloch a po kinodistribúcii a televíznej premiére onedlho plánujeme aj jeho vydanie na DVD. Zároveň pripravujeme tematicky koncipované premietania spojené s diskusiami v regiónoch.

Aktuálne máte vo vývoji už aj hrané snímky. Je to ďalšia výzva?
– Máme rozpracovaných viac vecí, okrem spomenutého projektu Čakanie Zuzany Liovej je to hraný debut Jany Nemčekovej Made in Czechoslovakia, komédia Trišesťtri Martiny Sľúkovej a Terezy Oľhovej a televízna séria s pracovným názvom Taká bola vtedy doba, za ktorou je Jiří Havelka a takisto Martina Sľúková. S projektom Made in Czechoslovakia sme nedávno absolvovali workshop Sources2 v Nórsku, tréning ACE v Prahe a v Karlových Varoch sme ho prezentovali na Pitch & Feedback. Rozpráva príbeh mladej kaskadérky, ktorej detstvo bolo poznačené rozpadom rodiny na pozadí totalitného režimu. Z doterajších ohlasov sa ukazuje, že na scenár senzitívne reagujú potenciálni partneri, ktorí sa zameriavajú na vyhľadávanie ženských kreatívnych tímov a tém. Prekvapilo nás to, nebol to zámer. Komédia Trišesťtri vzniká v spolupráci s režisérom Róbertom Švedom, jej pôdorys je zasadený na východoslovenský vidiek a príbeh sa voľne inšpiruje motívmi Čechovových Troch sestier. Séria Taká bola vtedy doba spracúva jeden z najväčších povojnových zločinov našej histórie – masaker na Přerovsku a jeho dôsledky. Všetky tieto projekty sú vo fáze literárnej prípravy a formovania producentskej stratégie.

Dobrý producent vie už v zárodku rozpoznať potenciál témy. Je to o intuícii?
– Určite áno. Veľa robí aj skúsenosť, hoci sa nedá preniesť, lebo každý projekt je iný. Stane sa, že po roku práce na skvelej téme zistíte, že ju už neviete posunúť ďalej.

Čo sa týka vašich cyklov, vzhľadom na to, že ide o TV projekty, je najčastejším koproducentom RTVS. Zlepšuje sa táto spolupráca?
– Celé audiovizuálne prostredie sa kultivuje a RTVS má po období šéfovania Václava Miku dobré renomé. Verím, že vývoj pôjde k lepšiemu a nie opačne.

Aktuálne sa znížila výška sumy, ktorú musia tvorcovia preinvestovať na Slovensku, aby získali od Audiovizuálneho fondu 20 percent z preinvestovanej sumy späť. Pôvodne bola hranica nastavená na dva milióny eur, teraz je to 150 000, respektíve 300 000 eur. Je to pre slovenských producentov už zaujímavá suma?
– Jednoznačne áno. Predchádzajúce nastavenie bolo astronomicky mimo. Myslím si však, že sa to stále bude týkať len veľkých produkcií a napríklad dokumenty budú pre menšie rozpočty diskvalifikované.

Vy máte filmovú domácnosť. Konzultujete projekty aj doma alebo prácu nechávate za dverami?
– Môj muž Juraj je režisér a venuje sa reklame. Je dobré, že nie sme v rovnakej oblasti a nepracujeme spolu, inak by sme sa asi pozabíjali. Ale neviem si predstaviť, že by naša práca zostala za dverami. Je pre nás príliš dôležitá a žijeme ňou veľmi intenzívne. Radi sa o svoje zážitky a pocity delíme, len našej dcére svojimi témami občas lezieme na nervy.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: Miro Nôta