Vykročenie zo sivej zóny

Režisér Ivan Ostrochovský začal v júni nakrúcať hraný film Posol. Napriek tomu, že príbeh sa odohráva na jeseň a v zime. Podstatnejšie je, že je situovaný do roku 1980 a do prostredia rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty, kde dochádza k paktovaniu s režimom. Na nakrúcanie sme sa išli pozrieť v júli do Tomášikova neďaleko Dunajskej Stredy.

Štáb sme našli v miestnom kaštieli, spustnutom tak akurát na to, aby bol ešte obývateľný a zároveň mimoriadne fotogenický. Vyšúchané drevené podlahy v miestnostiach, opadané omietky, lampy z čias hlbokého socializmu... Filmári sa ani nemuseli veľmi namáhať, aby interiér prispôsobili dobovej kulise príbehu.

Prišli sme v čase, keď sa v tmavej izbe hral stolný tenis. Nebola však pauza. Nakrúcala sa scéna, keď si spolu s pingpongovou loptičkou vymieňajú názory dvaja ústrední hrdinovia filmu – mladí seminaristi. Sledovali sme ich len z výrezu dverí, aby sme nerušili. Okolo nás boli rozvešané kostýmy, väčšinou čierne rúcha, a pri dverách sa čupil malý stolík so zrkadlom, kde pracovala maskérka. Obraz sa končil názorovou nezhodou medzi hráčmi. A ich spor sa netýkal pingpongového zápasu.

„Je to príbeh dvoch kamarátov, ktorí idú po gymnáziu na bohosloveckú fakultu. Sú ešte naivní a myslia si, že keď budú v socializme študovať za kňaza, automaticky sa zaradia na lepšiu stranu barikády. Lenže ani na tej škole nie je všetko v poriadku a odohrávajú sa tam rovnaké kompromisy ako v celej spoločnosti,“ ozrejmuje režisér filmu Ivan Ostrochovský. „Pre mňa je Posol predovšetkým film o kamarátstve dvoch chalanov a o ich dospievaní, keď sa prvý raz konfrontujú s morálkou spoločnosti a musia robiť prvé vlastné rozhodnutia, ktoré ovplyvnia ich život. Jeden z nich je bojazlivejší a náchylný robiť ústupky, ten druhý nie. Vzniká tak medzi nimi konflikt. Snažíme sa ukázať, ako tá doba deštruovala vzťahy medzi ľuďmi a ako môže snaha o záchranu priateľstva prerásť do niečoho väčšieho.“

Keď je scéna s pingpongovou výmenou názorov nakrútená, filmári sa presúvajú útrobami kaštieľa do väčšej miestnosti, ktorej dominuje centrálne umiestnený stôl, zaprataný stohmi spisov. V kúte sú fotelky a gauč, nad ním obrovský kríž, vedľa kľačadlo. Leží tu aj zopár kníh, už na pohľad veľmi starých.

Nachádzame sa v príbehovej pracovni dekana fakulty. A fotelku pri vysokom okne obsadzuje jeho predstaviteľ Vladimír Strnisko. Netrvá dlho a scéna i herci sú pripravení na nakrúcanie. Režisér si po debate so Strniskom sadá za monitor (k lyžici, ktorou si vykrajuje melón), Pavol Pekarčík rozdáva posledné pokyny. Na jednu stranu dlhého stola sa usadí dekan, na druhú sa postaví jeden z hráčov pingpongu. Práve sa schyľuje k jeho vylúčeniu zo štúdia. „V roku 1980 sa reálne stalo, že skupina bohoslovcov z bratislavskej fakulty vyhlásila hladovku na protest proti kolaborantskému združeniu Pacem in terris. Bolo to mimoriadne odvážne, keďže v roku 1980 nikto neveril, že by mohol totalitný režim v ČSSR v dohľadnom čase padnúť,“ poznamenáva režisér.

V príbehu Posla, ktorý sa uvedenými udalosťami voľne inšpiroval, chce jeden z kamarátov dokázať tomu druhému, že nie je zbabelec a vie urobiť rázne rozhodnutie – preto zorganizuje hladovku. „Nechce zachraňovať spoločnosť, nebojuje za demokraciu, ale za priateľstvo. Je to večná téma – ako všetci hovoria áno a jedna postava vykročí z anonymity sivej zóny, kde sa nachádza väčšina spoločnosti, a povie nie. Ide o to, ako človek pracuje so sebareflexiou, ako má nastavené vlastné hranice, do akej miery je ochotný a schopný neprispôsobovať sa v záujme vlastného komfortu... A nesúvisí to len s komunizmom. Doba totality tomu, samozrejme, dodáva väčšiu dramatickosť a v kňazskom prostredí je zase otázka morálky citlivejšia ako inde,” hovorí Ostrochovský, ktorý si pre film zvolil čiernobiely vizuál. „Ak však hovoríme o postave dekana, nechcem, aby vyzeral ako zosobnené zlo, je to nejednoznačná postava. Treba si uvedomiť, že stál pred dilemou – na jednej strane bola snaha, aby bohoslovecká fakulta v rámci režimu mohla vôbec nejako fungovať, no a aby sa to dalo dosiahnuť, muselo sa na druhej strane nevyhnutne s režimom paktovať. To bola nezávideniahodná situácia, lebo nech robil človek čokoľvek, musel sa trocha zašpiniť. Husák vyhlásil, že túto republiku zachráni, aj keby mu mali napľuť do očí, no a dekan si povedal niečo podobné – že pristúpi na hru s režimom, na kompromisy, len aby zachránil školu. A tu sa objavuje otázka, ktorú chceme vnuknúť divákovi: Má nejaká inštitúcia väčšiu cenu ako konkrétni ľudia?“

Husákove slová teraz znejú z dekanových úst. Strnisko ich vyslovuje potichu, pomaly, akoby nevzrušivo. Miestami pôsobí jeho príhovor smerujúci k vylúčeniu študenta zo školy priam dobromyseľne či dokonca láskavo. Ostrochovský záber niekoľkokrát opakuje, skúša drobné úpravy. Neskôr presunie kameru k oknu, kde sa dekan pohrúži do krátkej spomienky na svoje kňazské začiatky na kopaniciach, poznačené samotou. „Tak čo s vami?“ obracia sa napokon opäť k „prehrešenému“ študentovi.

Strniskova postava zohráva v príbehu dôležitú úlohu a jednu z takých stvárňuje aj rumunský herec Vlad Ivanov, známy napríklad z filmov 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni alebo Pozícia dieťaťa. Ostrochovský však zároveň obsadil viacerých nehercov a v tejto prvej fáze nakrúcania, ktorá súvisí predovšetkým s interiérovými scénami, išlo aj o ich vzájomné oťukanie sa. „Som príjemne prekvapený. S nehercami je to síce prácne a treba robiť viac klapiek, no už nepracujeme metódou dlhých záberov, ako to bolo v prípade filmu Koza, keď sme potrebovali od nehercov sústredený výkon v dlhšom časovom úseku, čo bolo veľmi náročné. Teraz máme viac záberov a môžeme materiál používať slobodnejšie.“

Scenár filmu napísal Ostrochovský s Marekom Leščákom a spolupracovala na ňom aj Rebecca Lenkiewicz (Ida). Posol už získal cenu za najlepší projekt na podujatí Arras Days v rámci Medzinárodného filmového festivalu Arras vo Francúzsku. Kameramanom snímky je Juraj Chlpík, produkciu zastrešuje spoločnosť Punkchart films, českým koproducentom je Negativ. Posla už podporil aj Audiovizuálny fond a RTVS.

Daniel Bernát
FOTO: Miro Nôta