19. Letný filmový seminár 4 živly

Viera vo filmové umenie

V obkolesení strmých kopcov a osviežujúcich tajchov sa v auguste stretli Strnisková, Chytilová a Ferbasová. Nemožné? Stalo sa to vďaka hre s ústrednou témou Letného filmového seminára 4 živly, ktorou bola Viera. Devätnásty ročník podujatia sa konal od 9. do 13. 8. v centre Banskej Štiavnice, ktoré sa zmenilo na svätostánok, kde sa prijímali filmy – od tých súčasných až po archívne.

Rozmanitý výklad témy priniesol do programu aj snímky, ktoré vieru reflektujú cez prizmu životných skúseností jednotlivcov alebo spoločnosti ako takej. Videli sme to napríklad vo filme Johna Cassavetesa Premiéra (1977), kde sa Gena Rowlands predstavila ako známa divadelná herečka Myrtle Gordon. Jej obavy z vlastného starnutia začnú presakovať do života jej divadelnej postavy, až sa postupne stierajú hranice medzi realitou a predstieraným. Pred divákom začínajú splývať všetky vrstvy rozprávania. Škoda len, že projekciu prerušili technické problémy.

A čo keď je hlavnou postavou filmu židovský chlapík so stereotypným a fádnym životom, ktorý sa začne zmietať vo víre neželaných zmien a tie sú také náhle a šialené, že ich vníma len s akýmsi rezervovaným, nechápavým odstupom? Univerzitný profesor fyziky s pokrivkávajúcou charizmou a chýbajúcou rozhodnosťou Larry Gopnik je najvýraznejším židovským hrdinom bratov Coenovcov, ktorí vo filme Seriózny muž (2009) opäť balansujú na hrane medzi mainstreamom a nezávislou kinematografiou. Nakrútili netuctovú komédiu, ktorej humor dokáže imponovať rôznym diváckym vrstvám, o čom svedčilo aj nabité kino Akademik.

„Tému vyberáme s ohľadom na to, aby sme v jej rámci mohli premietnuť naozaj rôznorodé snímky. Program sme zostavili tak, aby v ňom dostala miesto aj viera v zmenu, v seba samého, viera v ideológiu alebo viera vo filmové umenie,“ hovorí PR manažér 4 živlov Peter Gašparík. No a program obsahoval aj filmy, ktoré k téme smerujú priamočiarejšie: napríklad humorný Boží zásah (2002) palestínskeho režiséra Eliu Suleimana, ktorý v repetitívnom zobrazovaní skečovitých situácií vykresľuje spory medzi dvomi krajinami, alebo český dokument slovenskej režisérky Zuzany Piussi Český Alláh (2016) či snímku Krížová cesta (r. D. Brüggemann, 2014), ktorá je akousi obžalobou kresťanského fanatizmu.

Každý verí vo svoj vlastný vkus, no tento rok diváci azda najviac verili česko-slovenskému dokumentu Víta Klusáka Svet podľa Daliborka, ktorý mal na 4 živloch slovenskú predpremiéru. Jeho projekcia zaplnila banskoštiavnický amfiteáter a po nej sa v prítomnosti Klusáka, slovenského koproducenta filmu Petra Kerekesa a filozofa Fedora Blaščáka uskutočnila plodná diskusia nielen o tom, kde režisér vôbec natrafil na Dalibora, ale aj o výstavbe a tempe jeho dokumentu či o reakciách protagonistov na finálny strih.

Úspech mali aj Detské 4 živly, ktoré ponúkli okrem projekcií i workshop filmovej animácie s tvorcami série večerníčkov Drobci.

Súčasťou programu celého podujatia boli opäť archívne tituly zo Slovenského filmového ústavu. „So SFÚ spolupracujú 4 živly prakticky od svojich začiatkov. V posledných rokoch sa stalo tradíciou napríklad uvádzanie pásma krátkych archívnych filmov, ktoré pre nás zostavuje filmová teoretička Eva Filová. Tentoraz ho v súvislosti s témou nazvala O dobe a viere. A okrem neho sme v programe uviedli ďalší krátkometrážny titul z archívu SFÚ – Omšu Dušana Hanáka,“ približuje Gašparík a hovorí aj o tom, ako podľa „vyznania“ organizátorov vyzerá úspešný ročník 4 živlov. „Je taký, z ktorého odchádzajú účastníci spokojní a naplnení. Je to ročník, ktorý sa líši od toho predchádzajúceho a v ideálnom prípade dvíha pomyselnú latku kvality nahor. Taký, že keď sa aj niečo pokazí – to je tá viera v technológie –, vieme to dať do poriadku. A v neposlednom rade je to ročník, ktorý motivuje zúčastniť sa na ďalšom.“

Zuzana Sotáková
FOTO:
4 živly

52. MFF Karlove Vary

Slovenské filmy uspeli vo Varoch

V dňoch 30. 6. až 8. 7. sa uskutočnil už 52. ročník MFF Karlove Vary. V troch súťažných sekciách i v programe pre filmových profesionálov sa darilo aj slovenským a koprodukčným filmom a projektom, ktoré si odniesli tri ocenenia vrátane toho hlavného.

Tohtoročný program najvýznamnejšieho filmového festivalu kategórie A v strednej a vo východnej Európe ponúkol 207 filmov, z toho 179 hraných (144 celovečerných a 35 krátkych) a 28 dokumentárnych. Z uvedeného počtu titulov malo 23 svetovú, 18 medzinárodnú, 13 európsku premiéru a 183 projekcií uviedli delegácie tvorcov.

Umelecký riaditeľ festivalu Karel Och vo svojom príhovore napísal, že „škála ponúkaných ,filmových svetov‘ je pestrá, len najnovšia česká produkcia sa pohybuje od dokumentárneho hororu cez stredoveké roadmovie až po internetový triler.“ Už roky je to tak. Filmové novinky dopĺňajú ocenené festivalové diela, experimenty striedajú polnočné filmy, MFF upozorňuje na talentovaných študentov a vracia sa ku klasikom svetovej kinematografie. V bohatom programe je pre každého niečo. Mimochodom, tohto roku sa po štvrtý raz od roku 1992 predalo na festival viac než 140 000 vstupeniek (presne 140 067).

Prekvapivý víťaz z Česka
Takmer polovicu hlavnej súťaže tvorili debutové snímky. Možno preto bolo po prvý raz udelené i Zvláštne uznanie za najlepší debut, ktoré získala americká romantická komédia o autistoch Drobné si nechajte (r. Rachel Israel, film získal aj Cenu medzinárodnej filmovej kritiky), a Zvláštne uznanie pre najlepšiu začínajúcu herečku patrí Voice Oltean z rumunského filmu Breaking News (r. Iulia Rugină). V rámci vcelku zaujímavej súťaže uspel so Zvláštnou cenou poroty film Chlapi neplačú (r. Alen Drljević), v ktorom sa veteráni vojny v bývalej Juhoslávii podrobujú terapii v horskom hoteli, a Peter Bebjak si odniesol Cenu za réžiu slovensko-ukrajinského filmu Čiara, ktorý zaujal zahraničných kritikov aj slovenských divákov. K favoritom na hlavnú cenu patrila Arytmia Borisa Chlebnikova, ale získala „len“ Cenu za mužský herecký výkon pre Alexandra Jacenka. A Jowita Budnik a Eliane Umuhire si odniesli Cenu za ženský herecký výkon ex aequo za úlohy vo filme Vtáci spievajú v Kigali (r. Joanna Kos-Krauze, Krzysztof Krauze) – jeho dej sa odohráva vo Rwande v čase genocídy roku 1994. Prekvapujúcim víťazom a držiteľom Krištáľového glóbusu za najlepší film sa však stal po dlhých pätnástich rokoch od Zelenkovho Roku ďábla domáci titul: česko-slovenské stredoveké roadmovie Václava Kadrnku Křižáček.

Profilová súťažná sekcia Na východ od Západu sa v posledných rokoch sústreďuje na prvé a druhé filmy talentovaných tvorcov z krajín bývalého východného bloku (doplnených o Grécko a Turecko). Tentoraz sa v nej väčšina snímok venovala vzťahu rodičov a detí. Napríklad Nina Juraja Lehotského je pohľadom dvanásťročného dievčaťa na rozpadajúci sa vzťah jej rodičov. Česká Absence blízkosti je štúdiou vzťahov matky a dcéry, kosovský film Nechcení zobrazuje zase rodinnú krízu na pozadí balkánskej vojny a takto by sme mohli pokračovať. Zvláštnu cenu poroty si napokon odniesol gruzínsko-katarsko-írsko-holandsko-chorvátsky debut Mariam Khatchvani Dede, v ktorom hrdinka zvádza boj s rodovými tradíciami v prostredí drsných kaukazských hôr. Veľkú cenu Na východ od Západu získalo netradičné roadmovie debutujúceho ruského režiséra Alexandra Chanta Ako Viťka Cesnak viezol Ľochu Vrtáka do starobinca. A Cena FEDEORA, udeľovaná Federáciou kritikov z Európy a Stredomoria najlepšiemu filmu súťaže Na východ od Západu, patrí rumunskému debutu Mariţa (r. Cristi Iftime). V jeho názve je meno starého auta, ktorým sa tridsiatnik Costi s bratmi a rozvedenými rodičmi vydáva na cestu z Transylvánie do Moldavska. Počas nej sa zacelí niekoľko starých rán a cesta im dodá nový elán do života.

Slovensko malo dvoch zástupcov aj v súťaži dokumentárnych filmov. Pri slovensko-českej snímke Richard Müller: Nespoznaný figurovalo označenie „medzinárodná premiéra“, hoci bola pred festivalom uvedená v distribúcii oboch krajín. Štylizovaný portrét neonacistu Svet podľa Daliborka (Česko/ Slovensko/Spojené kráľovstvo) v réžii Víta Klusáka sa do tunajších kín dostane 23. 11. Cenu za najlepší celovečerný dokument získala španielska snímka Mnoho detí, opice a zámok (r. Gustavo Salmerón) – pätnásť rokov nakrúcaná filmová kronika, bláznivá alegória súčasnej situácie v Španielsku s prvkami absurdného humoru. Zvláštnu cenu dokumentárnej poroty si odniesla Lekcia francúzskej konverzácie (r. Bernhard Braunstein).

Krištáľový glóbus – cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii získali britský režisér Ken Loach a scenárista Paul Laverty, ktorí spolu vytvorili dvanásť celovečerných filmov vrátane vlaňajšieho víťaza festivalu v Cannes Ja, Daniel Blake, a hudobný skladateľ James Newton Howard. Cenu prezidenta MFF Karlove Vary udelili Ume Thurman, Caseymu Affleckovi a Jeremymu Rennerovi, za prínos českej kinematografii patrí táto trofej režisérovi Václavovi Vorlíčkovi.

Ak bola v úvode reč o pestrosti programu, dôkazom je aj uvedenie reštaurovanej verzie oscarového Obchodu na korze či dokumentov o Andrzejovi Wajdovi, Davidovi Lynchovi a Abbásovi Kiarostamím v sekcii Návraty k prameňom, ktorej súčasťou bola i pocta scenáristovi a režisérovi hraných a animovaných filmov Jiřímu Brdečkovi k stému výročiu jeho narodenia. Prevažne z klasických kópií sa premietlo desať filmov jedného z najuznávanejších filmárov Kendžiho Mizogučiho a v nesúťažných sekciách boli zaradené aktuálne filmy renomovaných tvorcov, ako sú napríklad Michael Haneke (Happy End), Claire Denis (Vnútorné slnko) či Fatih Akin (Odnikiaľ).

Ocenený projekt Cenzorka
Bohatý bol aj program pre filmových profesionálov. Z 1 248 producentov, nákupcov a predajcov filmov, distribútorov a festivalových dramaturgov bolo 547 zo zahraničia. Diskutovalo sa napríklad o špecifikách a podpore česko-slovenských koprodukcií, o inovatívnej distribúcii, podpore a viditeľnosti európskych audiovizuálnych diel, výhodách script doctoringu, prebehli aj štyri stretnutia KVIFF Talks, na ktorých sa hostia podelili o svoje tvorivé skúsenosti.

Po piaty raz sa v rámci podujatia Pitch & Feedback, ktoré usporadúvajú Czech Film Center, Slovenský filmový ústav a MFF Karlove Vary, prezentovali české a slovenské filmové projekty vo vývoji s potenciálom uspieť na medzinárodnom filmovom trhu. O slovenských projektoch predstavených nielen na Pitch & Feedback, ale aj na Works in Progress, Eurimages Lab Project a Docu Talents, sme písali v letnom dvojčísle Film.sk. Potešiteľné je, že po projekte Koza, ktorý v roku 2014 získal Cenu Works in Progress, sa to tento rok opäť podarilo slovenskému producentovi. V tomto prípade Petrovi Kerekesovi s projektom Cenzorka, ktorý by mal Kerekes aj režírovať. Protagonistkou filmu je žena, ktorá už dvanásť rokov číta osem hodín denne milostné listy odsúdencov vo väzení v Odese. Cena Works in Progress pozostáva z postprodukčných služieb UPP v hodnote 100 000 eur a finančnej odmeny 10 000 eur od Barrandov Studia.

Päťdesiaty tretí MFF Karlove Vary sa bude konať od 29. 6. do 7. 7. 2018.

Miro Ulman
FOTO:
MFF Karlove Vary
 

43. Letná filmová škola Uherské Hradište

Programový švédsky stôl Letnej filmovej školy

V Uherskom Hradišti sa od 28. 7. do 6. 8. konal 43. ročník Letnej filmovej školy. Jej program sa v rámci hlavného bloku s názvom Fokus zameral na švédsku kinematografiu. Diváci si mohli pozrieť švédske nemé filmy so živým hudobným sprievodom, žánrový suterén, severskú krimi, koncepciu tamojšieho sociálneho štátu „folkhemmet“ a švédsku súčasnosť v kontexte migračnej krízy. Ústrednej téme bol venovaný aj vizuál podujatia v podobe švédskeho stola.

Hlavný dramaturg LFŠ Jan Jílek sa na margo prepojovacieho motívu švédskeho stola a festivalu vyjadril, že ide o „súbor malých delikates, z ktorého si dokáže vybrať každý a zároveň sa nikto nedokáže prejesť“. Vzhľadom na program podujatia je to veľmi presné. Z môjho pohľadu bola na tohtoročnej LFŠ najzaujímavejšia sekcia nemých filmov. Aj napriek tomu, že švédska sociálna dráma Ingeborg Holmová (r. Victor Sjöström) vznikla pred vyše sto rokmi, svojou témou sa vie dotknúť i dnešných divákov a v mnohom prekonáva aj súčasné slovenské sociálne drámy – postavy či inštitúcie nezobrazuje čierno-bielo, záverečná katarzia je mimoriadne silná, a pritom sa „netlačí na pílu“ pri zobrazovaní dobových problémov. Čarodejníctvo v priebehu vekov (r. Benjamin Christensen) zaujalo najmä svojou témou, hororovou atmosférou a temným zobrazením stredoveku, no zároveň vtipom a pochopením pre ľudské nedostatky.

Ďalší z programových blokov, Inventúra, sa postaral o neopakovateľnú možnosť pozrieť si kompletnú retrospektívu tvorby Andreja Tarkovského. V rámci tejto sekcie som dobehla zameškané a pozrela si snímky Nostalgia a Obeť. Druhá z nich bola pozoruhodná svojou vizuálnou stránkou, mystikou a množstvom podnetov na úvahy o ľudstve. Do Inventúry bola zaradená aj sekcia venovaná sci-fi filmom, konkrétne kyberpanku a výletom do vesmíru. Kde inde ako na LFŠ je možnosť vidieť kultové tituly, ako bolo pôvodné anime Ghost in the Shell (Kókaku kidótai, r. Mamoru Ošii) v športovej hale nabitej do posledného miesta alebo Tetsuo (r. Šinja Cukamoto), desivá, ale aj prekvapivo zábavná vízia o „prechode“ na vyšší evolučný stupeň. Poslednou sekciou v rámci Inventúry bol Britský heritage film, kde sa blysla skvelými úvodmi programová riaditeľka Iva Hejlíčková. Samotné filmy boli skôr oddychové, no vidieť hneď počas druhého dňa Ohnivé vozy (r. Hugh Hudson) znamenalo indoktrináciu známou hudobnou témou od Vangelisa.

Jedna vec, ktorú na LFŠ a na českom publiku obdivujem, je otvorenosť voči obskúrnym a experimentálnejším filmom. Niekde sem patrí aj tvorba Francúza Philippa Grandrieuxa, ktorého temné a násilné vízie spojené s originálnou štylizáciou patrili na festivale medzi to najzaujímavejšie (premietali sa jeho filmy Temnota, Nový život, Jazero a Noci navzdory). Spomedzi hostí ma ešte oslovil mimoriadne pozitívny, ľudský a pritom erudovaný prístup nemeckej režisérky Angely Schanelec, ktorá mala v programe snímky Popoludnie, Miesta v mestách, Orly a Cesta snov.

Tento rok vyšlo Letnej filmovej škole počasie najlepšie, ako mohlo. Pršalo iba v prvý a posledný deň festivalu, inak vládli horúčavy, takže som využila možnosti prostredia a oddychovala v Smetanových sadoch tak často, ako sa len dalo. Práve tu mal človek možnosť všimnúť si, aká fantastická komunita a uvoľnená atmosféra sa okolo LFŠ vytvorila. O to viac, že ponúka priestor pre všetky vekové kategórie, ktoré si nájdu to svoje aj v bohatom sprievodnom a odbornom programe podujatia. Pre mňa ostáva LFŠ Uherské Hradiště najlepším (nielen) českým festivalom a už sa teším na jeho ďalší ročník (27. 7. – 5. 8. 2018), ktorý bude venovaný najmä Ingmarovi Bergmanovi.

Lenka Slaninková
FOTO:
FB LFŠ