MARIÁN VARGA

(29. 1. 1947 – 9. 8. 2017)

Vo veku 70 rokov zomrel v auguste skladateľ a hudobník Marián Varga. Popri iných muzikantských aktivitách sa venoval aj komponovaniu filmovej hudby a stal sa i protagonistom niekoľkých dokumentov. Nasledujúci text je spomienkou režiséra Dušana Trančíka na ich vzájomnú spoluprácu.

Klastre a flažolety Mariána Vargu

Neviem, či som povolaný, aby som na Mariána Vargu verejne spomínal. Predpokladá to širší a fundovanejší pohľad a náš vzájomný vzťah spájala predovšetkým práca. Jeho hudba bola špecifická a komponovanie pre film si vyžadovalo určité obmedzenia, čo bolo pre Mariána náročné. Vyberal si, odmietal hrať len preto, aby ilustroval obraz, nehral pre honorár, ale pre hudobný pôžitok. Často opakoval: „Aj ticho je hudba.“

V hudobnom výraze bol krehký a robustný zároveň. Skomponoval hudbu k štyrom mojim filmom: okrem hraného dokumentu Amulet (1974), kde Marián nahral plejbek bez časového obmedzenia – apoteózu na anonymné vojnové hrdinstvo (filmový obraz tmavol a rozjasňoval sa v rytme hudby), sme sa stretli pri hraných filmoch Štvrtý rozmer (1983), Iná láska (1985) a Víkend za milión (1987). Na jedno nahrávanie si spomínam zvlášť dobre. Filmová hudba k Inej láske sa nahrávala s pražským FISYO a na moje prekvapenie Marián využil z veľkého filmového orchestra len polovicu hráčov. Ostatných nepotreboval. Celé dopoludnie nahrával iba klastre a flažolety. Preložené do bežnej reči – klastre boli súčasne znejúce tóny s minimálnou intervalovou vzdialenosťou a flažolety zase krátke tóny, ktoré vydávajú husle dotykom prsta na strunu. Prepadol som panike. Mal som pocit, že nič nestihneme, a svojou otázkou, kedy začneme konečne nahrávať hudbu, som Mariána iba rozčúlil. Argumentoval som, že sme stratili more času nahrávaním fragmentov. Klastre boli 20- až 30-sekundové pasáže a žiaden motív sa z nich nedal vyčítať. Až neskoro popoludní prišiel rockový hudobník Radim Hladík, s ktorým bol Varga kamarát, a ten zahral to, čo mal Marián na mysli – ústredný hudobný motív filmu. Vtedy som pochopil, že Marián prišiel s jasnou koncepciou, vedel, čo chce a čo nie. Do motívu primiešaval spomínané flažolety, ktoré pôsobili až mrazivo sugestívne. Bol to dôkaz, ako precítil atmosféru obrazu.

Nedávno sa mi dostala do rúk knižka Juliana Barnesa Šum času o perfídnej zvoli sovietskej moci na hudobnom skladateľovi Šostakovičovi. Ľudské peripetie tohto veľkého hudobníka boli takpovediac z rovnakého súdka, aké prežívali mnohí hudobní skladatelia „ostbloku“, keď sa diktát moci usiloval zadusiť ich slobodného, tvorivého ducha, vymykajúceho sa priemernosti. Varga nepodliezal, hral si to svoje a jeho osobitý zmysel pre kompozíciu, v ktorej tóny tiekli ako lavína, nikto nedokázal zastaviť.

A ešte jeden postreh: Marián Varga bol vtipný človek, intelektuálne vtipný, iba ste sa museli na jeho vlnu naladiť. Okamihy prežité s ním sú stále živé, nevymizli z pamäti.

Dušan Trančík
FOTO:
Peter Procházka