Pre herca je základom javisko, métou film

Začínala v divadle, neskôr ju začali obsadzovať do televíznych projektov a do jej hereckého portfólia napokon pribudli aj filmy. Zuzana Mauréry stvárnila hlavnú úlohu v novom filme Jana Hřebejka Učiteľka, za ktorý jej na MFF v Karlových Varoch udelili Krištáľový glóbus pre najlepšiu herečku.

Je pre vás ocenenie z Varov satisfakciou za energiu, ktorú ste do postavy vložili?
– Je to zvláštne, lebo tento film sme robili ako malý televízny projekt a dokopy som bola na pľaci osem dní. Točili sme ho pred rokom, takže si už pomaly ani nepamätám, čo som tam odohrala. Cena a celý ten proces, kam až sa film dostal, boli pre mňa prekvapením, za ktoré som, samozrejme, vďačná. Posledná rola je vždy sumárom všetkých predchádzajúcich skúseností. Takže je to viac-menej satisfakcia tohto druhu. Úloha však bola aj veľmi dobre napísaná, na čo sa tento úspech takisto viaže. Keď je v predlohe čo hrať, tak môžem aj niečo ukázať, je to priama úmernosť. Pri tomto filme sa stretlo veľa dobrých náhod vrátane toho, že sa dostal do kín a zobrali ho do Varov.

Vnímate túto cenu vzhľadom na prestíž festivalu ako možný kľúč k zahraničným filmovým spoluprácam?
– Neviem, nemám s tým skúsenosť. No ak to tak nebude, vôbec sa nebudem diviť, nie sme predsa v Amerike. Pravdupovediac, neočakávam vôbec nič. Domnievam sa, že v Čechách teraz tak jemne tušia, že existujem. Film kúpili zatiaľ Fíni a Gréci, ideme s ním do Izraela na MFF v Haife. Poviem vám o pol roka.

Počas festivalu neprišli žiadne ponuky?
– Nie. Akurát Honza Hřebejk pre mňa vymyslel rolu vo svojom pripravovanom trojdielnom filmovom projekte.

Aké reakcie ste dostali od karlovarských divákov?
– Všetky projekcie boli vypredané. Na premiére ľudia počas filmu viackrát tlieskali a na konci sme mali standing ovation, aspoň tak mi to povedali, ja som to vtedy všetko vnímala ako za sklom. Bezprostredné reakcie teda boli veľmi dobré. Veď nikto za vami nepríde a nepovie vám: To bol ale blbý film...

Pozitívne reakcie ste nezískali len v tuzemských médiách, váš herecký výkon vysoko ohodnotil aj portál IndieWire či magazín Variety. Posilnil sa po takých lichotivých reakciách váš apetít pustiť sa do ďalších filmových projektov?
– Napriek tomu, že posudzovanie hereckých výkonov je veľmi subjektívna vec, ocenenie zahraničných divákov, respektíve kritikov, je oslobodzujúce. Pochybujem však, či ma na základe tejto ceny obsadia režiséri, ktorí ma doteraz neobsadili. Ja chuť mám, aj bez ceny (úsmev), to je bez debaty. Dôležité je, že ľudia na film do kín išli, že sem-tam vraj aj zatlieskajú a možno nabudúce prídu na slovenský film v ešte väčšom počte. Pre mňa to bola satisfakcia v tom, že postava učiteľky vyšla tak, ako som ju aj zamýšľala. Že som ju zo scenára dobre odčítala a dokázala balansovať na hrane medzi drámou a komédiou. A že to padlo na úrodnú pôdu medzi zahraničnými divákmi, je super.

Ako na vás pôsobila postava učiteľky Drazdechovej, keď ste sa prvýkrát dostali k scenáru?
– Páčili sa mi hlavne situácie, ktoré boli pre ňu vytvorené. Pre mňa boli v prvom rade komické. A problémový základ, na ktorom stáli, tomu pridával ďalší odtieň. Na postave sa mi páčilo aj to, že je to vlastne jedna úplne normálna žena, ktorá nemá deti, stratila muža, a tak si z tých detí v triede vytvorila svoju rodinu. Myslím si, že bolo zaujímavé sledovať, kde sa to „musíme si pomáhať“ láme na vynucovanie a stavia to ľudí do pozície sluhov a kde je len bežnou slušnosťou. A tam, kde sa tieto dve strany stretávajú, sa ukazuje, aký je kto človek, rodič. Toto deti vnímajú veľmi citlivo, formuje ich to do života.

Necítili ste k Drazdechovej antipatie?
– Nie, mne sa táto postava veľmi páčila. Záporné postavy ma doteraz dosť obchádzali. Je jasné, že keď hráte negatívnu postavu, musíte si ju ako herec obhájiť, prijať za svoju. Žiadny druhý plán neexistuje. A páčilo sa mi okrem iného to, že to bola na prvý pohľad sympatická osoba. V takom obale je zlo silnejší, zaujímavejší protivník, inak by to bol príliš jednoduchý terč. Samozrejme, veľkú úlohu zohrali rodičia, oni mali ukázať, aká je to „zrůdička“.

Okrem rodičov tvoria dôležitú súčasť filmu deti. Ako sa vám spolupracovalo s mladými hercami? Bolo ťažké udržať ich pozornosť na nakrúcaní?
– Hlavní detskí predstavitelia Tamara Fischer, Richard Labuda a Oliver Oswald neboli nepopísané tabule. Hrali už predtým, vedeli, do čoho idú. A teraz sú už deti také nejaké dospelejšie ako my v ich veku. Mne sa s nimi hralo veľmi dobre, určite aj Honza mal u nich rešpekt. Ale u detí je dôležité, aby sa nešlo veľa klapiek, aby sa na tú prvú zachytili tie najautentickejšie reakcie.

Ako nosná postava má Drazdechová vo filme veľký priestor. Napriek tomu, že ide v podstate o človeka, ktorý šikanuje deti, sleduje vlastné záujmy a reprezentuje totalitný režim, nechýba jej akási grotesknosť či komickosť. Vie byť aj milá a starostlivá, hoci tým prekrýva vypočítavosť. Ako sa vám balansovalo na tejto hrane?
– Bolo treba balansovať dosť sústredene. Niekedy text ťahal viac do komiky, irónie či sarkazmu, sem-tam sme skúsili aj vtipnejšiu verziu. Dôverovala som režisérovi, že keď to bude priveľa, usmerní ma. Sama som bola zvedavá, čo sa do konečného strihu dostane, či to bude viac komédia, alebo dráma.

Mali ste pri stvárňovaní učiteľky Drazdechovej pred očami konkrétnych pedagógov zo svojho vlastného detstva a dospievania?
– Nie, ja som mala normálnych učiteľov. Chodila som na nemeckú základnú školu, v ktorej sa socializmus až tak neprežíval. Nemala som teda na túto úlohu žiadny predobraz ani skúsenosť. No veľmi veľa ľudí po filme hovorí, že takých učiteľov mali. Dokonca Éva Bandor, ktorá sedela vedľa mňa na premiére, sa celý čas chichúňala, že má presne takú tetu.

Už keď sa Hřebejk rozhodol nakrúcať na Slovensku, dosť sa o tom písalo, keďže on české teritórium zvyčajne neopúšťa. Navyše si svoj herecký ansámbel vyskladal takmer celý zo Slovákov. Išlo teda o obojstranné oťukávanie. Ako sa vám s ním pracovalo na pľaci?
– Podľa mňa tým, že sme boli zmiešaný štáb, panoval obojstranne väčší rešpekt a bolo cítiť pripravenosť. Oni boli hostia, my domáci, veľmi sa mi páčilo, že to bolo trochu iné. Po nakrútení scény sme si ju chodili pozrieť ku kontrolným monitorom, čo bolo veľmi prínosné. U nás sa s tým väčšinou nezdržiava, kým tu sme to robili zakaždým. Honza je jednou z ikon českého filmu, či chce, alebo nie. On i Petr Jarchovský sú veľmi múdri ľudia, rada ich počúvam, keď rozprávajú. Honza má toho za sebou už veľa, vie si veľmi dobre vybrať a pracovať na pľaci tak, aby to fungovalo. Neuchyľuje sa k nejakým vulgárnostiam, nekričí, ja som to nezažila. Hovorí, že režisér je na pľaci generál a iba blbec si to pokazí.

V dnešnej dobe učitelia nepožívajú taký rešpekt zo strany študentov a žiakov ako kedysi, o ich postavení v spoločnosti ani nehovoriac. Svedčia o tom aj štrajky, ktoré v poslednom období prebiehajú. Ako podľa vás zarezonuje film v našej spoločnosti?
– Určite to nie je film primárne o učiteľskom povolaní. Ale určite je o tom, že učiteľ je autoritou, alebo by ňou mal byť. Dokáže v deťoch veľa ovplyvniť a mnoho učiteľov deti aj poznačí. Po pozretí filmu mi pár ľudí hovorilo, ako ich učitelia zakomplexovali na celý život. Z toho vyplýva, že postavenie učiteľa je dôležité tak alebo onak.

Hřebejkovi vás ako hlavnú predstaviteľku navrhol kameraman Martin Žiaran. S ním ste spolupracovali napríklad pri seriáli Odsúdené. Stáva sa u nás často, že sa herci dostanú k úlohám práve vďaka kontaktom a dobrým dojmom, ktoré zanechali pri predošlých spoluprácach, alebo sa tvorcovia spoliehajú radšej na kastingy?
– Myslím si, že je to jedno s druhým – je fajn, že Martin na mňa upozornil, ale keby som tým kastingom neprešla, veľmi by mi to nepomohlo. Myslím si, že každý režisér chce pre svoju postavu toho najlepšieho herca, ktorý súčasne musí zapadnúť do „hereckej rodiny“ celého filmu. Na druhej strane, ja ako herečka na konkurz rada prídem, pretože si potrebujem získať dôveru režiséra, aby sme mohli spolupracovať. Ak sa budem cítiť ako dosadená, nebude to fungovať.

Čo nasledovalo po kastingu Učiteľky?
– Mali sme čítačky, aby sme eliminovali nejaké nezrovnalosti a nevŕzgalo to v súvislosti so slovenčinou a podobne. Čiže dva dni sme čítali, čo sa u nás pri filmovaní takisto veľmi nestáva.

Keď hovoríme o spoluprácach, vy máte skúsenosti aj so študentskými filmami, medzi ktorými je napríklad skeč Zuzany Mariankovej Almost There alebo Priklerov titul Ďakujem, dobre. Prečo ste sa na to dali a ako sa vám spolupracovalo na projektoch, pri ktorých sú často hotovými profesionálmi iba herci?
– Dnes som práve jeden študentský film urobila (smiech). Mne lichotí, že mladí ľudia chcú so mnou robiť. Som zvedavá na ich názor, čo ich baví, ako vidia svet, aké majú priority. Zabehaní a seriáloví režiséri ma vidia už pomerne zaškatuľkovanú, kým tí mladí mi ponúkajú nové veci, čo je pre mňa zaujímavé. Martin Šulík, ktorého žiačkou je aj Zuzka Marianková, poznamenal, že je to pre študentov veľmi dobré, lebo im ako profíci trochu pomôžeme pripraviť sa na to, aké to naozaj pri tvorbe filmov býva. Zuzka je podľa mňa veľmi šikovná a spôsob jej práce ukazuje, že vie presne, čo chce, a keď to dostane, pokojne jej stačí aj jedna klapka.

Ako vnímate našu mladú filmársku generáciu? V čom vyniká a v čom pokrivkáva?
– No, ja zase taký prehľad naozaj nemám. To, v čom pokrivkáva, ma však prekvapilo. Viezla som sa v aute so Zuzkou, so zvukárom a s kameramanom a Zuzka sa ma spýtala, kto režíruje ten film, čo robím s Hřebejkom. Tak som zbystrila. Potom som sa ich opýtala, kto je pre nich režisérskym vzorom. Vymenovali niekoľko zahraničných tvorcov, tak som sa spýtala, či sa im páči aj niekto z Čiech alebo či tam niekoho poznajú. Zrazu bolo ticho, dlho ticho, a potom zvukár zahlásil: Sú tam tí, čo sú otec a syn, nie (smiech)? Mladí vidia svet inak, majú iné priority, viac možností, zahraničné spolupráce, ale to neznamená, že to majú ľahšie.

Keď hovoríme o slovenskej kinematografii, sú nejaké žánre či postavy, ktoré vám v súčasnej tvorbe chýbajú?
– To celkom neviem posúdiť. Chýbajú mi veci z normálneho, reálneho života. A je jedno, o aké témy ide. Forma by mala slúžiť obsahu, ale keď tam ten obsah nie je... Napríklad na Učiteľke bolo dobré, že sa scenár nakrútil z prvej, priveľmi sa neprerábal, nemalo to ambície nejakého „hlbokého umenia“. Mám pocit, že tým, ako sa u nás málo točí, chcú dať autori do filmov čo najviac a potom to vyzerá rozpačito. Určite nie som fanúšik hraných dokumentov ani obsadzovania amatérov do hraných filmov.

Ako herečka ste začínali v Radošinskom naivnom divadle, potom ste účinkovali na viacerých divadelných scénach. Známa ste boli aj vďaka muzikálom, hrali ste a stále hráte aj v televíznych formátoch. Ako ste sa dostali ku kinofilmom?
– To by som sa mala opýtať Mátyása Priklera, kde ma vyňúral. U mňa to všetko ide nejako pomaly, postupne, tým možno prirodzene. Nikdy som nehrala hlavné úlohy, ani na škole nie, tam bola hviezdou Zuzka Vačková. Ja som mala na škole taký pocit, že môžem zahrať všetko, ale všetci ostatní si mysleli, že nemôžem hrať nič. Čím som staršia, tým dostávam lepšie postavy, nemôžem sa sťažovať. Teraz prežívam fajn obdobie, ktoré sa však môže kedykoľvek skončiť a toto môže byť jeho vrchol. Ktovie. No chcem povedať, že som vďačná za režisérov, ktorí ma napriek tomu, že sa živím televíznymi produkciami, dokážu vidieť aj v niečom inom. Ja sa hlavne snažím byť úplne prirodzená. A chvalabohu, že môžem robiť i tieto veci. Pôvodne som bola rada, že aj spievam, pretože človek by sa herectvom len tak neuživil. V Brne, kde som robila muzikály, nevedeli, že som aj herečka, mysleli si, že iba spievam. A naopak, keď som niekde hrala, vôbec netušili, že aj spievam. Všetko však závisí od ponuky, nič si neplánujem a vlastne si ani veľmi nemôžem vyberať.

Máte nejakú vysnenú ponuku?
– To je asi taká, kde máte skvelý scenár, hercov, ktorí by boli tak o dve triedy lepší ako ja, režiséra, ktorý má svoj vlastný dream team, bohatého producenta. No ani tak to nemusí vyjsť. Každá nová ponuka je dobrá. To neznamená, že každá musí naplniť vaše sny, to sa pravdepodobne ani nikdy nestane. Vôbec to však nevadí, život plynie aj tak niekde inde. V dobrom televíznom seriáli sa dá takisto zažiť dobrá robota, i keď to je dosť zriedkavé. Komerčné televízie majú iné priority, no RTVS už podľa mňa má zmysluplné projekty. A treba povedať, že Učiteľka sa točila hlavne vďaka RTVS.

Je na tom filmové prostredie lepšie?
– To sa spýtajte producentov a režisérov, ja to ovládam naozaj veľmi okrajovo. Samozrejme, bola by som rada, keby sa točilo ešte viac, keby zahraničné spolupráce a koprodukcie nemali punc čohosi exotického. Pretože métou každého herca je robiť film, aj keď základ vždy ostáva na javisku, kde nachádzame to remeslo a prostriedky, ktoré potom môžeme ponúknuť vo filme. Ja som šťastná, že môžem robiť jedno aj druhé.

V poslednom čase sa vo svetových médiách rozoberá aj postavenie žien vrátane ich pozície vo filmovom priemysle. Vnímate u nás rozdiely v platoch či v možnostiach žien a v prístupe k nim?
– Tak na toto vám vážne neviem odpovedať. Ja tento problém nevnímam, čo však neznamená, že neexistuje. Áno, každý máme nejakú „trhovú cenu“ a stále existuje paradox, že za najväčšiu komerciu dostanete najviac, kým „umenie“ robíte takmer zadarmo. Treba v tom skrátka balansovať s čo najmenšou ujmou na zdraví. V každom prípade, neskúmam platy svojich kolegov. A myslím, že mi ťažko nejaký chlap vyfúkne moju rolu. Alebo že by sme už boli na tom takto (úsmev)?

Zuzana Sotáková
FOTO: Petra Bošanská