Na dobrodružnej ceste svetom animácie

Na prelome júna a júla patrila Žilina animovaným svetom. Počas piatich dní (29. 6. – 3. 7.) sa návštevníkom 9. ročníka Fest Anče otvorilo nevídané panoptikum animačných techník aj ideových prístupov.

Neustále rastúci program, podpora domácej tvorby, sekcie pre deti aj dospelých, pre obdivovateľov uhladenej animácie aj abstraktných kreácií, Game Days, zamerané na videohernú produkciu, masterclassy, zážitkové workshopy a ďalšie sprievodné formáty. Medzinárodný festival animácie Fest Anča nezastaviteľne naberá na objeme a prospieva mu to. Nie je problém vybrať si z programu to, čo chcete vidieť, ale to, čo môžete oželieť.

Z výkladnej skrine festivalu sa tento rok usmievali hlavní hostia – uznávaní bratia Quayovci z USA a kanadský tvorca Steven Woloshen. Identické dvojčatá Stephena a Timothyho, ktorí tvoria zohraný tandem, najprv na otváracom ceremoniáli predstavil dokument Christophera Nolana Quay, neskôr ich nápaditú a do detailov prepracovanú surrealistickú tvorbu uviedli dva programové bloky, ktoré obsahovali aj oceňovanú snímku Krokodília ulica (1986) alebo súčasnejšiu Masku (2010). V ich dielach je nepopierateľné puto s podivným svetom Jana Švankmajera, ale ich filmová almara je naplnená aj inými inšpiráciami. Počas masterclassu (nabitého priam na odpadnutie) dovolili divákom nahliadnuť do rôznych šuplíkov svojej tvorby, v ktorých sa ukrývajú podnety od Franza Kafku a Bruna Schulza cez Karola Plicku až po Waleriana Borowczyka či Zdeňka Lišku. Majstri stop-motion animácie porozprávali niečo o svojej histórii, ozrejmili, ako sa ich nekomerčné projekty financujú, a prezradili aj to, že v ich štúdiu nie je miesto pre nikoho iného, len pre nich. Ďalší kontakt s ručne vyrábanými filmami priniesol profesor, animátor a remeselník Steven Woloshen, ktorý už zopár desaťročí ručne vytvára abstraktné snímky pomocou škrabania, šmirgľovania, kresby tušom či brikoláže. „V jednoduchosti je sila. Chcem robiť veci bez politiky či textov, aby prežili a ostali nadčasové,“ povedal počas svojho masterclassu a hovoril na ňom aj o výzvach, ktorým musí pri tomto type tvorby čeliť. O niečo záživnejší bol jeho workshop Scratchatopia, počas ktorého sa návštevníci na niekoľko hodín zapojili do vytvárania spoločného klipu (záujemcov bolo toľko, že stáli v dlhom rade).

Temperament z Balkánu a najlepšie animáky zo sveta
Organizátori tento rok zamerali pozornosť na temperamentný Balkán, a tak sa na plátnach kinosál roztancovali animácie zo Srbska, Slovinska, z Rumunska, Grécka a Chorvátska. Vizuálne pútavé tituly z posledných rokov striedali nápadité, niekedy až chytľavo veselé kúsky spred niekoľkých desaťročí, napríklad z legendárnej záhrebskej školy animácie. Obzvlášť zábavný a na začiatok leta priam ideálny bol film Dušana Vukotića Náhrada (1961) o turistovi ktorý si na pláži nafúkne nielen gumenú loptu, ale aj koketnú štramandu.

Až 1 241 titulov z takmer celého sveta (medzi nimi 26 slovenských) – to je bilancia filmových prihlášok do tohtoročnej súťaže. Nakoniec si hlavnú cenu Anča Award uchmatla španielska snímka Tri muchy na mieru režisérskej dvojice María Álvarez a Elisa Morais. „Víťazná snímka vynaliezavo tvorí a pretvára vlastný naratívny a vizuálny vesmír, pričom neustále prekvapuje diváka. Podmaní si vás očarujúco jednoduchou výtvarnou stránkou, zvláštnou atmosférou, ale aj stvárnením najvnútornejších pocitov, ktoré protagonistka skrýva pod mušacími krídlami,“ vyjadrila sa odborná porota v zložení Barbara Janišová Feglová, Thomas Renoldner a Vassilis Kroustallis na margo príbehu z dediny, kde chce každý vedieť všetko o tých druhých, no osamelá babka ukrýva za dverami svojho domu tajomstvá a snaží sa oživiť svojho manžela. Čestné uznanie poputovalo do Francúzska pre Céline Devaux za film Nedeľný obed a pre Samuela Yala za snímku Noevus. Študentské ocenenie Anča Student Award získal Švajčiar Frederic Siegel za krátky titul Ruben odchádza, na ktorom porota ocenila pôsobivé výtvarné spracovanie i prechody medzi realitou a fantáziou. Čestné uznanie získala talianska režisérka Martina Scarpelli za projekt Cosmoetico. V súťažnej kategórii Anča Music Video Award zabodoval Mexičan Esteban Azuela s klipom Amnézia štátu pre pankovú formáciu Los Viejos, čestné uznanie udelila porota v zložení Olga Bobrowska, Steven Woloshen a Martin Buřil hudobnému videu Now It’s Over, ktoré vytvoril Američan Dave Merson Hess pre kapelu A Place To Bury Strangers. V sekcii Anča Kids’ Award bol najlepším animovaným filmom pre deti titul Raz, dva, (s)tr(om)y francúzskej režisérky Yulie Aronovej.

Zaujali aj slovenskí tvorcovia
Medzi ocenenými nechýbali ani slovenskí animátori, ktorých diváci spoznali v špeciálnej programovej sekcii. Z balíka ôsmich titulov najviac zaujali atmosférická snímka z útrob lesa Mila Fog (r. Marta Prokopová), pôsobivé stvárnenie známej ľudovej rozprávky prostredníctvom bábkovej animácie Braček Jelenček (r. Zuzana Žiaková) a roztomilé i vynachádzavé Balónové dievča (r. Martina Frajštáková). Sošku v kategórii Anča Slovak Award napokon získala Mila Fog, ktorú porota v zložení Vanja Andrijević, Katarína Moláková a Alexander Stein zhodnotila takto: „Film rozpráva veľmi jemný asociatívny príbeh, ktorý divákom poskytuje priestor na vlastnú interpretáciu a tvorivú spoluúčasť. Spojenie rôznych vizuálnych štýlov a ich transformácie pôsobia veľmi prirodzene a plynule. Uhrančivá výtvarná stránka spolu s odvážnym a fascinujúcim zvukom ponúkajú silný divácky zážitok.“ Čestné uznanie získal film Braček Jelenček. Distribučné ocenenie Anča D Award si prevzali Juraj Krumpolec a Igor Derevenec s pilotným dielom rodinného animáku Hviezdny taxík na motívy knihy Gianniho Rodariho. Ak by sa im podarilo priniesť aj ďalšie časti, detskí diváci by sa určite potešili. Ceny sa rozdávali aj na pitching fóre v rámci programu pre filmových profesionálov. Hlavnú cenu si odniesol projekt Journey Mareka Jasaňa, špeciálne ocenenie za zaujímavú a obsahovo úplnú prezentáciu získali spomínaní Derevenec a Krumpolec, no tentoraz za projekt Muflón Ancijáš.

„Ešte som nebol na festivale, kde by bola taká atmosféra. Všetci sú tu milí a pozorní, dokonca sme si ráno dali aj jogu,“ prehodil medzi rečou filmár a výtvarník Jonathan Hence z Texasu. Nebol sám, veď aj autorka článku sa v prostredí festivalového stánku Stanica Žilina-Záriečie cítila ako na príjemnej dobrodružnej ceste svetom animácie. Fest Anča je ukážkovým príkladom toho, ako sa dá na malom priestore nazbierať množstvo zážitkov i kontaktov. A čo 9. ročníku festivalu chýbalo? Akurát nejaký čarovný spôsob, ako sa zúčastniť viacerých projekcií a podujatí naraz.

Zuzana Sotáková
FOTO: Víťazný film Tri muchy na mieru & Bratia Quayovci, zdroj: Fest Anča

Mladosť a 4 živly

Osemnásty ročník Letného filmového seminára 4 živly v Banskej Štiavnici (10. – 14. 8.) priniesol rôznorodú zostavu filmov, ktoré spájala téma mladosti. Do takto všeobecne koncipovanej témy sa zmestí naozaj kvantum snímok, a tak sa tentoraz len ťažko hľadala nejaká nosná motivická niť. Na druhej strane, množstvo filmov v programe bolo naozaj výnimočných. Za najlepší považujem titul Slon amerického režiséra Gusa Van Santa. Obdivovateľ Bélu Tarra využíva parametrickú naráciu na osobitú interpretáciu študentského masakra v Columbine a na vytvorenie pomalej pietnej básne. Druhým nezabudnuteľným zážitkom bolo premietanie filmu Carrie (r. Brian De Palma) v štiavnickom amfiteátri. Pod hororovou „škrupinou“ či prvoplánovým odsúdením náboženského fanatizmu a šikany sa skrýva mimoriadne smutný príbeh o dospievaní a súčasne nekompromisné odsúdenie patriarchálnej spoločnosti, to všetko prostredníctvom dlhých jázd kamery, priekopníckej práce s hĺbkou ostrosti a s množstvom menštruačných symbolov.

Režisér Alan Parker v Sláve zaujímavo ozvláštnil žáner muzikálu, keď tanečným číslam pridal realistické motivácie a upustil od kontinuálneho rozprávania v prospech vystihnutia atmosféry doby a prostredia. Bogdan Dumitrescu sa vo filme Thalassa, Thalassa. Návrat k moru venoval pre zmenu detskej psychike v tvrdých životných situáciách. Vo voľnej adaptácii Pána múch skúmal preberanie vzorcov správania dospelých, ktoré spôsobovalo niekedy úsmevné, inokedy desivé správanie detských protagonistov.

Popri ďalších výnimočných filmoch (napríklad Modrý vták, Zázraky, Fanny a Alexander) si návštevníci mohli vychutnať aj masterclass Eduarda Grečnera, slovenskú premiéru viacerých titulov (najviac vynikla snímka Toto je náš svet), množstvo koncertov i nejaký ten workshop. Absentovali však masterclassy či prednášky zahraničných hostí, čo azda môžeme pripísať menšej finančnej dotácii. Oproti minulému ročníku prekvapili aj častejšie technické problémy pri projekciách, no vďaka pohodovej, priateľskej atmosfére 4 živlov sa tieto problémy dali poľahky odpustiť.

Marcel Šedo ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: 4 živly
 

42. LFŠ: od VHS k DCP

Vizuál pripomínajúci 80. roky minulého storočia a „staré dobré“ VHS-ky charakterizoval 42. ročník Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti (22. – 30. 7.). Nebol samoúčelný – program LFŠ je z väčšej časti zameraný na rôzne aspekty dejín kinematografie (osobnosti, žánre, hnutia a pod.), ale nechýbali ani novinky, najmä z krajín Vyšehradskej štvorky. Edukačný charakter podujatia podčiarkovalo množstvo prednášok, besied, workshopov a masterclassov.

Sekcia Fokus zaostrila tentoraz na Filipíny, čo nebola ľahká úloha: jednak ide o kinematografiu v našich končinách málo známu, jednak sa vzhľadom na neexistenciu filmového archívu v tejto krajine veľa filmov nezachovalo. Možno preto sa dramaturgia nezamerala na chronologický prierez, ale stavila na osobnosť jedného z najvýznamnejších režisérov Lina Brocku (sociálne ladená Manila v pazúroch svetla, kontroverzne prijímaný Macho Dancer s tematikou chlapčenskej prostitúcie) a predstavila historický, žánrový i artový film. Najnovšou uvedenou snímkou bol Generál Luna (2015, r. Jerrold Tarog), ale pozornosť vzbudili napríklad aj Počiatky minulosti (2014, r. Lav Diaz) s neuveriteľnou dĺžkou 338 minút.

Objavná bola aj kolekcia amerických filmov tvoriacich fenomén mumblecore, ktorý síce netvorí jednoliate hnutie, ale doň patriace filmy majú viacero spoločných znakov. Sú to ultranezávislé filmy s veľmi nízkym rozpočtom, romantické komédie či vzťahové drámy zo života mladých ľudí, často natáčané metódou do it yourself. Ich tvorcov nespája žiadny deklarovaný zámer ani manifest, preto aj trvanie mumblecoru možno ohraničiť iba približne (2002 – 2010); jeho predstaviteľmi sú Andrew Bujalski, bratia Duplassovci, Joe Swanberg, Greta Gerwig, Noah Baumbach a ďalší. Diváci mohli v 11 tituloch oceniť prirodzené herectvo, často improvizované dialógy a originálny humor.

História a súčasnosť sa spájala v sekcii Vyšehradský horizont; diela poľskej filmovej školy, reprezentované tvorcami ako Andrzej Wajda, Andrzej Munk, Jerzy Kawalerowicz, dopĺňali nové poľské filmy, ktoré predstavovali tvorbu režisérov rôznych generácií – od klasika Janusza Majewského (Excentrici alebo Na slnečnej strane ulice) cez skúseného Filipa Bajona (Paničky Dulské) a predčasne zosnulého Marcina Wronu (Démon) až po debutujúcu Agnieszku Smoczyńskú (Vábenie sirén). Z českých filmov (ktoré poväčšine poznáme z našej distribúcie) spomeňme aspoň úprimný debut Jakuba Šmída Laputa. Šmída „objavili“ v Uherskom Hradišti pred pár rokmi ako talentovaného študenta; zvyčajne sa predstavuje z každej filmovej školy jeden tvorca. Tohto roku padla voľba až na dvoch Slovákov z FTF VŠMU – Michala Blaška (Strach) a Martina Hnáta (Balada o Šimonovi a Tereze). Slovenské zastúpenie bolo však oveľa bohatšie, a to na poli filmov hraných (Čistič, Červený kapitán, Učiteľka), dokumentárnych (Farby piesku, 5 October) i animovaných (Lokalfilmis). Čerešničkou na torte a vrcholom Slovenského dňa bola účasť Emílie Vášáryovej, ktorá si prevzala Výročnú cenu AČFK. Popri Eve Novej tu uviedli aj jej štyri staršie filmy, dva slovenské a dva české.

Na svoje si v Uherskom Hradišti prišli milovníci vysokého umenia (retrospektíva Luchina Viscontiho, pocta Williamovi Shakespearovi) i komercie a pokleslých žánrov (nemé počiatky sci-fi, tvorba Rogera Cormana, filmy s tzv. hľadiskovým záberom). A, samozrejme, nechýbali stretnutia s mnohými inšpirujúcimi osobnosťami, ako sú Ivan Passer, americká režisérka Julia Taymor, známa shakespearovskými adaptáciami, spomínaní poľskí režiséri Janusz Majewski a Filip Bajon, ale aj producent Włodzimierz Niderhaus či prekladateľ Martin Hilský.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO: lfs.cz
 

Glóbus pre Zuzanu Mauréry

Medzinárodný filmový festival Karlove Vary vznikol v roku 1946, takže po vlaňajšom jubilejnom ročníku bol aj teraz dôvod na oslavu. Žiadna sa však nekonala. V dňoch 1. až 9. júla sa uskutočnil „neslávnostný“ 51. ročník festivalu. Hlavnú cenu získal maďarský film Szabolcsa Hajdua Rodinné šťastie a Zuzana Mauréry si za úlohu v slovensko-českom filme Učiteľka odniesla Cenu za ženský herecký výkon.

Napriek tomu, že aktuálny ročník ponúkol menej filmov i mediálne príťažlivých hviezd než ten vlaňajší, jubilejný, na návštevnosti sa to neprejavilo. Ba práve naopak. Zdá sa, že publikum dáva prednosť kvalite, a tak bol minuloročný rekord v počte divákov opäť prekonaný. Predalo sa 138 341 vstupeniek, teda o 3 236 viac než v roku 2015. V programe festivalu bolo 200 filmov, z toho 166 hraných (146 celovečerných a 20 krátkych) a 34 dokumentárnych (30 dlhometrážnych a 4 krátke). Dvadsaťjeden filmov uviedol festival vo svetovej, 25 v medzinárodnej a 9 v európskej premiére.

Snímky boli zaradené do troch súťažných sekcií (tohto roku už nebola súťaž Fórum nezávislých) a siedmich nesúťažných. Ďalšie sekcie organizátori vyhradili poctám filmárskym osobnostiam, mexickým režisérkam, archívnym snímkam (Návraty k prameňom) či krátkometrážnej tvorbe. Po druhý raz bola súčasťou festivalu sekcia Sedem blízkych stretnutí, kde tentoraz renomovaní českí filmári uviedli snímku svojho srdca, ktorá kľúčovým spôsobom formovala ich kariéru alebo zásadne ovplyvnila ich osobný život (Miroslav Janek si vybral Uhrovo Slnko v sieti). Po svojej vlaňajšej premiére pokračovala aj sekcia Prvé podanie, predstavujúca študentov a absolventov filmových škôl z celej Európy, ktorí o pár rokov môžu byť hviezdami.

Je potešujúce, že okrem ocenených filmov z Benátok, Berlína či Cannes a ďalších zaujímavých noviniek dramaturgovia nezabúdajú ani na staršie klenoty, a to nielen v sekcii Návraty k prameňom, ale aj prostredníctvom retrospektív. Tá tohtoročná bola venovaná režisérovi, producentovi, scenáristovi i hercovi Ottovi Premingerovi (1905 – 1986), kontroverznému Európanovi, ktorý sa stal prvým nezávislým americkým producentom a vo svojej tvorbe úspešne bojoval s mccarthizmom a rasovými, sexuálnymi a inými predsudkami. Karlovarský festival ho predstavil prostredníctvom siedmich filmov vrátane vynikajúcej noirovej Laury (1944) či konverzačnej komédie Mesiac je modrý (1953) a prehliadku uzavrel informačne veľmi bohatý dokument Anatómia filmára (1991).

Do súťaže hraných filmov organizátori vybrali tucet snímok. Medzi nimi boli vo svetovej premiére uvedené aj dva slovenské koprodukčné filmy: slovensko-česká Učiteľka režiséra Jana Hřebejka a česko-slovensko-francúzsky Vlk z Královských Vinohrad nedávno zosnulého Jana Němca. Veľkú cenu – Krištáľový glóbus napokon porota udelila Rodinnému šťastiu Szabolcsa Hajdua (Biele dlane, Bibliotheque Pascal, Mirage), komornej štúdii dvoch rodín, ktoré po neúspešnom pokuse žiť v zahraničí dovedú okolnosti k dočasnému deleniu sa o priestor jedného nezvyčajného bytu. Szabolcs Hajdu získal aj Cenu za mužský herecký výkon.

Príbeh režiséra Ivana I. Tverdovského Zoológia o postaršej pracovníčke zoo, ktorej narástol chvost, získal Zvláštnu cenu poroty. Slovinský filmár Damjan Kozole si odniesol Cenu za réžiu za komornú drámu Nočný život a Cenu za ženský herecký výkon porota udelila Zuzane Mauréry za úlohu v Hřebejkovom filme Učiteľka. Naprázdno neobišiel ani Vlk z Královských Vinohrad. Snímka, ktorú Jan Němec nakrútil podľa vlastných spomienok, získala Zvláštne uznanie. Snáď sa jej dočkáme i v slovenských kinách.

Tucet filmov bol aj v súťažnej sekcii Na východ od Západu, kde zvíťazil autobiograficky ladený debut gruzínskej režisérky Rusudan Glurjidze Dom tých druhých.

V súťaži dokumentárnych filmov zvíťazila esej izraelskej režisérky Almy Har’el LoveTrue, v ktorej sa autorka pokúša nájsť podstatu niečoho takého všeobecného, ako je emócia lásky.

Krištáľový glóbus – Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii si tento rok prevzal americký herec Willem Dafoe, ktorý v letnom kine napriek nepriazni počasia uviedol Posledné pokušenie Krista v réžii Martina Scorseseho. Cena prezidenta MFF Karlove Vary mala dvoch držiteľov – stali sa nimi herec Jean Reno a scenárista a režisér Charlie Kaufman.

Cenu prezidenta MFF Karlove Vary za prínos českej kinematografii si vlani prevzala herečka Iva Janžurová, tohtoročnou laureátkou sa stala ďalšia populárna herečka Jiřina Bohdalová. Zaujímavosťou je, že obe známe komičky si na festivalové uvedenie vybrali drámy Karla Kachyňu: Janžurová Kočár do Vídně a Bohdalová trezorové Ucho.

Až päť slovenských a koprodukčných titulov sa dostalo do sekcie České filmy 2015 – 2016: Ani vo sne! Petra Oukropca, Eva Nová Marka Škopa, Ja, Olga Hepnarová dvojice Tomáš Weinreb – Petr Kazda, Rodinný film Olma Omerza a Teória tigra Radka Bajgara. Do sekcie Imagina zase organizátori zaradili dokumentárny debut známeho fotografa a kameramana Martina Kollara 5 October.

Každoročnou súčasťou festivalu je aj podujatie pre filmových profesionálov, ktorých sa tentoraz akreditovalo 1 066. Pripravované dlhometrážne hrané a animované tituly sa predstavili v rámci Works in Progress. Bol medzi nimi aj slovenský projekt Terezy Nvotovej Špina a česko-slovenská koprodukcia Križiačik režiséra Václava Kadrnku. O Eurimages Lab Project Award sa uchádzali koprodukčné projekty Frem Viery Čákanyovej, Láska z celuloidu Andrého Bonzela a Lož Angeles Željky a Aleša Sukovcov. Traja slovenskí zástupcovia sa zúčastnili aj na prezentáciách v rámci Docu Talents from the East. Lucia Nimcová predstavila projekt Bajka, Pavol Pekarčík Dlhý deň a Filip Remunda s Vítom Klusákom titul Český Pepík jede do Polska poznat lásku k Bohu, ktorý rovnako ako Lož Angeles koprodukuje Peter Kerekes. No a trojica do tretice: na prezentácii českých a slovenských filmov Pitch & Feedback, ktorá je zameraná na získavanie medzinárodných koprodukčných partnerov a koná sa aj v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom, sa zúčastnili projekty Čakanie Zuzany Liovej, Leto s Bernardom Martiny Sakovej a Správa Petra Bebjaka.

Ak ste na festivale v Karlových Varoch ešte nikdy neboli, máte šancu na budúci rok od 30. júna do 8. júla.

Miro Ulman
FOTO: MFF Karlove Vary

Vstupná brána k spolupráci s Balkánom

V dňoch 15. až 20. 8. sa v rámci 22. ročníka MFF Sarajevo uskutočnil štrnásty ročník koprodukčnej platformy CineLink Industry Days, tentoraz so Slovenskom a s Českom ako partnerskými krajinami.

Podujatie CineLink ID je zamerané najmä na podporu spolupráce medzi filmovými profesionálmi so špeciálnym dôrazom na hľadanie nových talentov a koprodukčných možností medzi krajinami. Tomu zodpovedal aj tohtoročný program zostavený z niekoľkých marketových podujatí, venovaných hranému a dokumentárnemu filmu i televíznym projektom, ale aj z prezentácie vybraných mladých tvorcov v rámci Talents Sarajevo Pack & Pitch a z predpremiér nových filmov.

CineLink tak vhodne dopĺňa kultúrnu politiku samotného festivalu, ktorý sa postupne prepracoval na pozíciu jedného z vedúcich filmových podujatí v regióne. Jeho silnou stránkou sa stala najmä medziregionálna kultúrna výmena, posledných pätnásť rokov s dôrazom na podporu koprodukčných spoluprác, ale aj na osvetu a šírenie porozumenia medzi národmi so spoločnou či príbuznou históriou. Prvou partnerskou krajinou podujatia CineLink sa v tomto kontexte stalo celkom symbolicky Rakúsko (2004) – kultúrna politika Sarajeva je totiž formovaná tak na základe kultúrno-investičných prepojení s rôznymi, prevažne moslimskými krajinami, ako aj na základe trvalého hlásenia sa ku konfesionálnej a národnostnej pluralite, proklamovanej v čase anexie krajiny habsburskou monarchiou. Toto (by) mohla byť vstupná brána aj k spolupráci medzi filmovými profesionálmi dvoch dnes už znova oddelených regiónov.

Prezentáciu Slovenska na podujatí zabezpečil Slovenský filmový ústav s podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR – Zastupiteľského úradu SR v Bosne a Hercegovine. Dvanásťčlenná delegácia bola na základe požiadaviek CineLinku vytvorená prevažne z producentov a distribútorov mladej generácie, ktorí zastupujú oblasť hraného, dokumentárneho i animovaného filmu (Katarína Krnáčová, Peter Badač, Jakub Viktorín, Juraj a Danka Krasnohorskí, Eva Križková). Z medzinárodne etablovaných a aktívnych tvorcov sa na nej zúčastnil len Marko Škop za produkčnú spoločnosť Artileria. Distribučnú oblasť dopĺňali predstavitelia dvoch televízií, Monika Mikušová za RTVS a Stano Dančiak za TV Markíza, a popri „zostavovateľkách“ Alexandre Strelkovej a Imelde Selkovej zo SFÚ, ktoré sa venujú propagácii slovenskej kinematografie na medzinárodných fórach, bola súčasťou delegácie aj autorka tohto článku.

Účasť slovenskej delegácie na platforme, akou bol sarajevský CineLink, sa dá považovať za dobrý začiatok, ktorý by si však zaslúžil väčší záujem o vzájomnú diskusiu aj väčší priestor zo strany festivalu na prezentáciu konkrétnych projektov a osobností – nielen z oblasti produkcie a distribúcie, ale aj z oblasti toho produktívnejšieho, čo v domácej tvorbe máme. Na MFF Sarajevo boli uvedené dve minoritné slovenské koprodukcie Superbia a Ani vo sne!.

Je možno škoda, že slovenská delegácia nebola prezentovaná expanzívnejšie a v jasnejších súvislostiach na rôznych verejných fórach v rámci festivalu. Zároveň však možno skonštatovať, že väčšina zúčastnených po individuálne vytvorenom programe svoju účasť na podujatí vítala. Slovami Jakuba Viktorína, mladého producenta zo spoločnosti Nutprodukcia a zakladateľa a manažéra progresívnej networkingovej a edukačnej platformy Visegrad Film Forum, „naše krajiny majú veľa spoločného, ale napriek tomu spolupracujú minimálne. Účasť slovenskej delegácie na podujatí CineLink ID beriem ako prvý oficiálny krok, ktorý podporuje možnosti spolupráce, a dúfam, že o pár rokov to potvrdia aj prvé projekty.“

Jana Dudková ( autorka je filmová teoretička, zaoberá sa slovenským filmom a reprezentáciami Balkánu )