Volanie slobody, hoci pod nákladom

Cestopisné výpravy uznávaného režiséra, scenáristu aj kameramana Pavla Barabáša lákajú divákov naprieč generáciami. Barabáš dokáže zachytiť esenciu filmovaného miesta a súčasne rozprávať príbeh s dôležitým posolstvom. Novinkou Sloboda pod nákladom sa vracia do slovenského prostredia.

„Nakrúcal som v rôznych častiach sveta, spoznával rozmanité kultúry a zvyky a hľadal originálne príbehy. No urobiť film na Slovensku je pre mňa to najťažšie. Nie pre podmienky, ale preto, že mám Slovensko rád a chcem sa pokúsiť zachytiť aj jeho génia loci a ukázať to svetu. Aby sme si svoju krajinu viac vážili, aby sme si vážili sami seba,“ vysvetľuje svoj vzťah k slovenským projektom dokumentarista Pavol Barabáš.

„Obraz nosiča, ktorý nesie náklad, mám v hlave od sedemnástich rokov, keď som si prvý raz naložil na chrbát krošňu a strávil leto vynášaním nákladu na Zbojnícku chatu. Dnes viem, že tá práca ma formovala, že som pri nej ako človek rástol. Aktívne som nosil deväť sezón. Vlastne až kým som začal tvoriť filmy, teda rozprávať vlastné príbehy. Vtedy som ešte netušil, že svet, ktorý som zažíval, v sebe ukrýva hodnotu, ktorá iba čaká na to, aby raz uzrela svetlo sveta,“ opisuje vznik námetu na film Sloboda pod nákladom Pavol Barabáš, ktorý rozumie povahe vysokohorských nosičov. „Nosiči sú svet sám osebe. Zvyčajne nehovoria o svojich pocitoch a o náklade, ktorý nesú. Vzťahy sú veľmi špecifické. Ak sa chcete stať ich súčasťou, je dôležitá vzájomná dôvera, ktorá sa nezíska len tak. Tým, že som bol jedným z nich, som to pociťoval nielen ako záväzok, ale aj prekážku. Uvedomil som si, že pre mňa ako tvorcu to bude ťažký film. Ťažší než kedykoľvek predtým. Pretože pre režiséra je tým najzásadnejším krédom dostatočný odstup, pozerať sa očami diváka, čo si vždy vyžaduje značnú disciplínu.“

Hrdinami snímky sú štyria muži v rokoch. Prečo si Barabáš vybral práve týchto nosičov? „Je to generácia, ktorá prišla do Tatier v neľahkých 60. rokoch so svojimi snami a ideálmi, ktoré im bežný život azda nedokázal naplniť. Volala ich sem sloboda, hoci pod nákladom. Niektorí krošňu neopustili, niektorí sa po hľadaní svojho miesta v živote pod ňu vrátili. Najstarší z nosičov má teraz 76 rokov a stále nosí.“ Po dlhých rokoch čakania na realizáciu námetu nasledovalo náročné nakrúcanie. Od jeho začiatku po posledný záber uplynuli tri roky. Podľa režisérových slov sa film neodohráva len na chodníkoch, ktoré vedú k tatranským chatám, ale aj vysoko nad nimi. A najzložitejšie bolo zachytenie počasia, ktoré je charakteristické pre vysokohorské podmienky. „Sneženie, víchor, búrka, mráz. Nosiči musia nosiť celý rok, bez ohľadu na čas, takže sme sa usilovali nakrúcať počas všetkých ročných období. Snažil som sa obmedziť svoje vyjadrovacie prostriedky – čo bolo spojené práve s ustavičnou myšlienkou na dostatočný odstup, keďže patetickosť tu hrozila neustále –, teda nedávať do filmu všetko atraktívne, pretože vtedy sa divák ľahko stratí alebo presýti. Umenie je v odoberaní, v dobrovoľnom obmedzení sa. Dôležité bolo tempo, aby film fungoval tak, ako má, čo je vecou intuície.“

Príbeh bol vždy dôležitou súčasťou Barabášových dokumentov. A posolstvo, ktoré z neho vyplývalo, fungovalo rovnako intenzívne ako audiovizuálny zážitok z úchvatných záberov. „Ak staviate svoj film na príbehu a postavách, prostredie je jeho veľkým pomocníkom. Myšlienka je však niekde inde. Kráčať pomaly tatranskými dolinami na chatu s 80 kilogramami na chrbte je isto zaujímavé. Robiť to však 48 rokov a nechcieť s tým prestať ani v dôchodkovom veku, to je už príbeh. Dá sa to vôbec pochopiť? Čo je za tým? Čo je motiváciou nosičov? Dúfam, že hlavne v zahraničí bude film príjemným prekvapením, pretože v Európe sú Tatry posledným miestom, kde toto remeslo ešte stále žije. Inde už zaniklo. Zvíťazili ekonomickejšie riešenia, ktorým však chýba rozmer ľudskosti a vzťahu. Prečo sa nosenie zachovalo len na chatách na slovenskej strane Tatier?“ pýta sa svojou filmovou novinkou Pavol Barabáš.

Odstup od témy, ktorá slovenského filmára sprevádzala roky, bol nevyhnutný a svoju úlohu v tom zohrala aj náhoda. Prvé zábery začal totiž Barabáš nakrúcať už v roku 2002, vtedy ešte na videokameru vo formáte 4 : 3. „Už vtedy vzniklo motto filmu: Čo si naložíš na chrbát, musíš doniesť do cieľa. Avšak pokazený pevný disk projekt predčasne ukončil. Po dvanástich rokoch som sa k filmu konečne vrátil. Téma dozrela a s ňou i technika. Začal som nakrúcať odznova technológiou 4K. Nakrútil som vyše 100 hodín materiálu a 99 som vyhodil. Tento typ dokumentu si takýto postup naozaj vyžadoval. Trvalo rok, kým sme pripravili verziu pre kiná, televízie i festivaly.“ Dlho pripravovaný a značne osobný Barabášov dokument Sloboda pod nákladom vstupuje do kín 1. septembra.

Sloboda pod nákladom (r. Pavol Barabáš, Slovensko 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 33 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 15 000 eur, podpora RTVS: 16 700 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude uvádzaný na DCP, DVD a blu-ray nosičoch.

Robert Pospiš ( filmový publicista )
FOTO: Režisér Pavol Barabáš, zdroj: ASFK

Skok do tvorby pre mládež

Svetovú premiéru mal na 66. ročníku prestížneho festivalu Berlinale v súťažnej sekcii Generation 14+, v ktorej sa stretávajú najlepšie snímky súčasnej svetovej tvorby o/pre mladých. Česko-slovensko-bulharský film Ani vo sne! režiséra a producenta Petra Oukropca sa v septembri dostáva do tunajších kín.

Príbehu, ktorý napísal Petr Oukropec spolu s Egonom L. Tobiášom, dominuje 16-ročná Laura. Ako väčšina jej rovesníkov aj ona má svoje sny a záujmy. V jej prípade ide o parkúr – disciplínu či skôr životný štýl, ktorý balansuje na hrane medzi športom a umením. Laura sa chce presadiť v takmer výlučne mužskom prostredí. Ako divoko sa rúti ulicami a sídliskami Prahy, tak sa rozbiehajú aj jej myšlienky. Počas letných prázdnin sa zoznámi s parkúristom Lukym, vodcom partie, do ktorého sa zamiluje, hoci on o ňu nejaví záujem. Jej rodičia žijú oddelene a prestáva jej fungovať aj vzťah s najlepšou kamarátkou. Laura má v živote zmätok. Miestami, keď to už nemôže ustáť a jej túžby a strach vytvárajú trhliny v realite, sa zamotáva do svojho vyfantazírovaného sveta.

„Fascinuje ma vnútorná čistota bez kalkulu, ktorou deti prirodzene disponujú. Robia všetko naplno, majú od sveta veľké očakávania a kladú na nás, celkom správne, tie najvyššie nároky. Majú svoje sny. Je to sila, ktorá je však zároveň veľmi krehká. Ich túžby sú konfrontované s prvými neúspechmi, vzťahy okolo nich nie sú ideálne. Je napínavé sledovať to,“ uvádza presskit k filmu slová režiséra Oukropca, ktorý pokračuje: „Nebolo to jednoduché a priamočiare písanie. Dariť sa nám začalo, až keď sme našli pre hlavnú postavu Lauru autentickú komunitu a prostredie, ktoré v sebe nesie adrenalín typický pre dospievanie, fyzickosť a túžbu slobodne sa prejaviť.“ Do hlavnej úlohy obsadil Barboru Štikarovú, ktorá sa parkúru začala venovať tesne pred nakrúcaním. Filmárov oslovila nielen pohybovým talentom a dravosťou, ale aj citlivosťou a autentickosťou. Jej matku stvárnila Klára Melíšková, otca slovenský herec Ivan Martinka. Luky a ďalší protagonisti sú skutoční parkúristi, ktorí boli zároveň v pozícii poradcov.

Hlavné nakrúcanie sa uskutočnilo na jeseň 2014 v Prahe, dotáčalo sa vo Vysokých Tatrách. V zime vznikali trikové zábery do snových sekvencií a celé nakrúcanie sa skončilo na jar 2015 v Normandii. „Snové scény jasne uvádzajú výťahové prepady. Zároveň sme v druhej polovici filmu chceli hranicu medzi snom a realitou videnou protagonistkou trochu zotrieť. Na vizuálne efekty dohliadal Mišo Struss, ktorý so mnou robil už Modrého tigra. Tentoraz sme viac kombinovali scénické riešenie s trikovými vrstvami, na animáciu až tak nedošlo,“ vysvetľuje režisér.

„Vo všeobecnosti sa žáner ,teen‘ v Európe najťažšie financuje. Každá krajina má svoje lokálne tínedžerské komédie a televízie väčšinou nemajú sloty na tento typ produkcie. Ale o náš hotový film je teraz v zahraničí záujem, tak si snáď prešliapeme obchodnú cestu aj v tomto segmente,“ dodáva Petr Oukropec. Film Ani vo sne! vznikol v koprodukcii spoločností NEGATIV, ARINA, The Chouchkov brothers a Českej televízie.

Ani vo sne! (Ani ve snu!, Česko/Slovensko/Bulharsko, r. Petr Oukropec)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 989 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 40 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 4 kusy DCP nosičov

Zuzana Sotáková
FOTO: ARINA

Príbehy o smrti v hravej forme

Hrané scény, 3D a 2D animácia, bábky a zadná projekcia. To sú základné ingrediencie koprodukčného filmu českého tvorcu Jana Bubeníčka Smrteľné historky, ktorý v septembri vstupuje do slovenských kín. Trikový poviedkový film, ktorý rozpráva o smrtonosnej odvahe malých hrdinov, kombinuje nielen rôzne technológie, ale aj žánre.

„Odjakživa ma bavila predstava, že nájdete nejakú dierku v stene alebo kukadlo a zistíte, že za ním existuje celý svet, o ktorom ste nemali ani poňatia. Že sa do malej škatuľky vojde trebárs celý dom i s obyvateľmi. Že možno stačí prejsť o niekoľko krokov ďalej a pozrieť sa za najbližší kopec alebo múr a človek narazí na niečo nové a prekvapivé. Skrátka, že všetko je dosť pravdepodobne úplne iné, než sme si kedy mysleli. Z tohto kontrastu očakávania a skutočnosti vznikli všetky námety Smrteľných historiek,“ priblížil režisér, autor námetu i scenára, výtvarník a strihač Jan Bubeníček podnety, ktoré viedli k vzniku Smrteľných historiek.

Film je zložený z troch príbehov – Antonio Cacto, Maják a Veľký chlap – a troch krátkych blackoutov pod názvom Na draka. V hravej a mierne sentimentálnej časti Antonio Cacto objaví Josef (Jan Budař) v byte zdedenom po dedkovi škriatka Antonia, s ktorým si robia navzájom prieky. V časti Maják sledujeme realitu z perspektívy malého, asi 20 centimetrov vysokého Profesora, bádateľa z Univerzity Odinakiaľ, pre ktorého je náš svet plný zázrakov. Veľký chlap je zase bábkovým road-movie o dvoch zabijakoch-smoliaroch. Každá poviedka filmu má blackout – kreslenú grotesku s Drakom a Rytierom. „Baví ma pohrávať sa s jednou témou na viacero spôsobov. Skúšať, čo s ňou urobí výtvarná forma a spôsob rozprávania. Najlepšie sa k tomu hodí nejaká ,veľká a jednoznačná‘ téma, akou je smrť. Na jednej strane môže hlavný hrdina v gagovom blackoute umrieť aj tridsaťkrát a ani vám nenapadne ho ľutovať, naopak, budete sa zvrhlo tešiť, odkiaľ to na neho príde nabudúce. Na druhej strane vás smrť iného hrdinu môže dojať až k slzám,“ vysvetľuje v presskite k filmu Bubeníček. Podľa neho animácia rada stavia na kontrastoch, extrémoch a absurdite a môže si dovoliť veľké zveličovanie, na rozdiel od čisto hraného filmu.

O dramaturgiu snímky sa postaral Noro Držiak, ktorý sa podpísal aj pod snímku True Štúr. Okrem Bubeníčka mal výtvarnú stránku v rukách aj Jan Kurka, trikovú supervíziu tvorilo trio Michal Mocňák, Michal Struss a Jan Jinda. „Technologicky a výtvarne sú Smrteľné historky hľadaním cesty, ako v miestnych podmienkách vytvoriť niečo, čo sa nebude musieť vyhovárať na okolnosti svojho vzniku, ako limity obrátiť na výhodu. Sú prieskumom možností, aké ponúkajú jednotlivé animačné a trikové techniky, technológie a rôzne výtvarné riešenia. Naším cieľom bolo skombinovať prvky klasického obrazu a rozprávania s vplyvmi a postupmi, ktoré sú súčasné, rozprávkovosť a zveličenie so žánrom filmu pre dospelého diváka,“ dodáva Jan Bubeníček.

Film vznikal šesť rokov. Za slovenskú stranu sa na ňom koprodukčne podieľala spoločnosť PubRes, partnerom bol Rozhlas a televízia Slovenska a podporil ho aj Audiovizuálny fond.

Smrteľné historky (Smrtelné historky, Česko/Slovensko, r. Jan Bubeníček)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 615 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 28 500 eur, podpora RTVS: 17 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude uvádzaný na DCP a DVD nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: PubRes