Skíni a multikulti po škandinávsky

Čo si počne hajlujúci skín, dokonca vodca, keď sa zaľúbi do rozvedenej severskej plavovlásky s africky čiernym synčekom a nechce sa vzdať ani plavovlásky, ani náckovskej partie? To je v kocke zápletka škandinávsky prostorekej a zavše nekorektnej charakterokresbovej štúdie Levie srdce, ktorú po rozhraní drámy a komédie s potmehúdskym humorom a s istotou povrazolezca režijne vedie Dome Karukoski.

Karukoski ju vybudoval cyklicky, takže zmysel úvodnej slávnostnej návštevy skínov u svojho exšéfa, pripomínajúcej skôr starosvetsky dôstojný pohreb, dešifrujeme až v závere, keď sa k nej príbeh vracia v duchu dávnej balady pražskej galerky – zradila jsi partu, teď dostaneš ránu do těla. Ide naozaj o obrad, čosi ako zrušenie už udeleného rytierskeho pasovania, lebo skíni na rozdiel od bežných ľudí majú svoju česť. A keďže erb je vytetovaný na koži (skin), jeho odstraňovanie nie je bezbolestné, ale ľudia pevných zásad sa s taľafatkami nebabrú.

Čiernohumorná prísada, špecifikum škandinávskeho režijného pohľadu na veci, vytŕča rožky hneď z tejto charakteristiky dejovej svorky a poznamenáva zorný uhol celého filmu. Kým mal totiž Teppo v bohato odtienenom podaní Petra Franzéna iba svoju súdržnú náckovskú partiu, kde si svorne vlastenčil terorizovaním imigrantských živlov, ktoré môžu za všetko zlé, čo sa vo Fínsku deje, mal v živote jasno. Teraz ho, nezamestnaného – samozrejme, takisto ich vinou –, prijala do postele čašníčka v bistre, kde jej sympatický lúzer padol do oka, no ráno, keď svetlo odhalilo jeho náckovské tetovanie, ho zas vyhnala.

Lenže srdcu, tomu nevytetovanému, nerozkážeš a Teppo, ktorý sa doteraz životom len flákal, sa o svoju plavovlásku chytí s osudom za pasy. Dilema však nie je mimo neho, je v ňom, a cesta od skína k zodpovednosti za rodinu, ktorú si nielen vyvolil a obraňuje ju, je plná nástrah. Tých, ktoré v sebe sám nosí, ale aj takých, ktorými ho zaskočí osud – ako keď sa mu jeho mierne retardovaný nevlastný brat Harri, takisto člen partie a zrazu bezdomovec, nanosí do domu, kam čašníčka Teppa nakoniec predsa len prijala a kde je len otázkou času, kedy sa Harri stretne s černošským strapáčom Rámadáním, takže o bizarné následky je postarané.

Na pôdorys zánovného domčeka so záhradkou, z ktorého scenár plavovlásku odpratal do špitála, aby zjednodušil konfliktné polia, tak zrazu Harri prenesie mentalitu a rasové vzorce amerického otrokárskeho Juhu a Kukluxklanu. Teppovi, ktorý v sebe objavil diplomatické vlohy už pri neľahkom zbližovaní sa s Rámadáním, plnom úsmevnej komiky, sa krehkú rovnováhu síl darí udržiavať len pomocou chytráckych fínt, lebo mierové spolunažívanie netorpéduje iba agresívny rasizmus tupého skína, ale aj obranný rasizmus tých, ktorých život naučil, že vždy treba byť v strehu. Epizóda, kde sa Teppovi len horko-ťažko darí tlmiť výbuch medzi Harrim, ktorý má deravé vrecká, a vzdelaným černochom, ktorý si prišiel navštíviť syna
v prepychovom fáre, koncentruje v sebe mínové polia medzikultúrnych a medzietnických napätí, stvárnené však nie dramaticky či hrozivo, skôr s humorom podšitým čertovinou. Táto poloha je napokon najcennejšou devízou filmu ako celku, kde ešte aj stretnutia a výčiny skínov majú v sebe čosi z baletne koncipovaného performance.

Brutálny skínsky rasizmus je však len zložkou témy. Druhou je každodenný rasizmus všedného dňa, ktorý Rámadání zažíva v podobe školskej šikany, a keď sa na otčimov návod raz postaví na odpor, je zrazu v očiach učiteľov chuligánom on. Táto motivická línia sa pre obraz tolerantných severských krajín javí relevantnejšia než tá extrémistická, lebo na konkrétnom vzťahovom vzorci obnažuje politiku multikulti ako vysnívanú ilúziu, narážajúcu na zabehanú mentalitu väčšiny. Vo svetle toho, čo sa dnes deje v schengenskom priestore, predstavuje tento film z roku 2013 výstražnú diagnózu. Karukoskimu sa túto sociálnu autoterapiu, plnú presne koncipovaných hereckých štúdií, podarilo prežiariť komediálnym nadhľadom, ktorý si ľahšie nachádza cestu k diváckemu srdcu.

Sari, prvotný spúšťač Teppovho autoterapeutického vývinu v podaní Laury Birn, nemá veľa priestoru, figuruje tu skôr ako etalón nezávislej, slobodomyseľnej a eroticky otvorenej severanky „z ľudu“, stelesnený protiklad ku kohútivému mužskému svetu.

Pravzorom Karukoskiho nadľahčeného obrazu stretu kultúr je akiste životopisný Malcolm X Spika Leeho z roku 1992, ibaže takéto cesty od black power k zmieru kultúr sa v krajine neobmedzených streleckých slobôd spravidla končia guľkou, ktorá zmarí šancu dospieť k cieľu.

Aj naša kultúra stanovila časovo súbežne s Levím srdcom rovnako výstražnú diagnózu filmom Môj pes Killer. Ibaže na rozdiel od pozitívneho fínskeho psychogramu cesty od extrémizmu k sebavykúpeniu, spojeného s vyprofilovaním príťažlivého mužského vzoru, protagonista Fornayovej depresívnej sociálnej drámy, ktorý sa tunelom života potáca od frustrácie k frustrácii, nemá šancu skončiť inak než v (seba)deštrukcii. Tak obidve závažné diela podávajú každé vo svojom kľúči správu o mentálnom stave časti spoločenstva na danom vývinovom stupni. A obidve nabádajú k odvahe pozrieť sa takejto správe do očí.

Levie srdce (Leijonasydän, Fínsko/Švédsko, 2013) _RÉŽIA: Dome Karukoski _SCENÁR: Aleksi Bardy _KAMERA: Henri Blomberg _STRIH: Harri Ylönen _HUDBA: Jean-Paul Wall _HRAJÚ: Peter Franzén, Yusufa Sidibeh, Laura Birn, Jasper Pääkkönen a iní _MINUTÁŽ: 99 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Pavel Branko ( filmový publicista )
FOTO: Film Europe