Barbora Námerová

scenáristka

Dnes, keď sa vraciam k spomienkam na moment, keď sa moja pozornosť obrátila od predošlej fascinácie divadlom viac k filmu, zdá sa mi paradoxné, že som vtedy film pokladala za menejcenné médium. Keď som zistila, že sa v mojom jazyku nedá študovať písanie pre divadlo, bol to tvrdý pád. Z beznádeje ma vytrhol až  Tretí muž od Orsona Wellesa, ktorý ma ako prvý presvedčil, že film je síce úplne iné médium než divadlo, no poskytuje aj úplne iný typ mágie. Začína sa už pri scenári a pokračuje pre mňa hlavne v konečnej fáze – pri strihu.

Ako scenáristku ma vždy fascinovalo tvorenie postáv. V tomto zmysle ma ovplyvnila najmä tvorba João Canija, ktorý je známy tým, že na svojich postavách a filmoch pracuje spoločne s hercami a až neskôr, po improvizáciách či rozhovoroch sa púšťa do písania scenára. Tento rok mal na Berlinale dva nové filmy –  Mal viver (Sotva žiť) a Viver mal (Žiť zle). Sú to filmy, ktoré je ťažké sledovať, pretože sú neústupné v detailnom vykreslení postáv, ktoré sa navzájom trápia a zároveň ticho prežívajú bolesť vo vnútri. Najmä v Mal viver je len málo scén, pri ktorých si človek vydýchne. V úžasnej lokácii chátrajúceho hotela sledujeme dlhoročný konflikt piatich žien, ktoré sú všetky opustené a donútené žiť vo zvláštnej konštelácii vynúteného matriarchátu. Bolo pre mňa dôležité vidieť filmy v poradí: Mal viver a potom Viver mal, keďže jeden film dotvára druhý a pri opačnom poradí si neviem predstaviť taký silný zážitok. Zaujímavé na týchto dielach je to, že druhý film vychádza zo Strindbergových hier, ktoré sa zaoberajú medziľudskými vzťahmi a herci ich spolu s Canijom adaptovali tak, aby sedeli ako „druhý plán” pre prvý film. Zároveň táto dvojica filmov ukazuje, ako veľmi sa dá filmom manipulovať pozornosť publika.

Iným fascinujúcim elementom kinematografie je pre mňa atmosféra a vychádzanie viac z dramaturgického princípu stavby určitého sveta než z deja. Keď som prvýkrát videla film Bažina od Lucrecie Martel, ešte dlho som cítila lepkavosť a horúcu vlhkosť, ktoré na publikum preniesla z plátna. Teplo a vlhkosť tvoria atmosféru, bez ktorej by koncept ponárania sa do pomaly plynúceho rodinného thrilleru nemal taký silný účinok.

Do tejto kategórie tiež patria všetky filmy Carlosa Reygadasa.

Nakoniec spomeniem jednu režisérku a štyroch režisérov, ktorí pre mňa vždy stáli akosi bokom, ťažko zaraditeľní do kategórií a každý ich ďalší film bol schopný ma prekvapiť: Claire Denis, Lars von Trier, Bruno Dumont, Werner Herzog, Elo Havetta. Zámerne nespomínam konkrétny film od každého z nich – nie som schopná vybrať si, ktorý by som mala vymenovať za všetky ostatné. Ak niekoho môj krátky príspevok inšpiruje k pozeraniu ich filmov, pozrite si ich všetky.