Svetlom oživená Slncová panna

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky čiernobiely film Slncová panna (1976) Heleny Slavíkovej Rabarovej je dosť atypickou animovanou adaptáciou slovenskej ľudovej rozprávky. Voči detskému obecenstvu nie je veľmi ústretová, no tým stimulujúcejšia – najmä z formálnej a realizačnej stránky – je pre odborné publikum.

Ako v profilovej štúdii v časopise Homo Felix č. 2/2013 napísala teoretička animovaného filmu Eva Šošková, Helena Slavíková Rabarová ešte pred štúdiom divadelnej vedy a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvovala nadstavbové štúdium javiskovej techniky, osvetľovania a zvuku na strednej elektrotechnickej škole. Vzápätí – aby si vylepšila kádrový profil a mohla študovať aj na vysokej škole – istý čas pracovala ako osvetľovačka v Slovenskom národnom divadle.

Tieto dve biografické informácie sú významnejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Práca so svetlom sa v čase, keď už Slavíková Rabarová pracovala v oddelení Kresleného filmu ako režisérka, totiž stala výraznou črtou jej autorského rukopisu. V Slncovej panne kombinuje s kolážou a montážou fotografií, ale aj s množstvom prelínačiek a jázd či švenkov kamery (za ktorou stála, respektívne nad ktorou sa skláňala Henrieta Peťovská) techniku, ktorú sama nazvala fotoanimáciou. Bábky, navrhnuté Ivanom Antošom, v spolupráci s výtvarníčkou Oľgou Bleyovou doslova oživila svetlom: v inak statických obrazoch animovala temer výlučne jednotlivé fázy svetla. Nehybným bábkam prudkými zmenami osvetlenia tak dômyselne menila výrazy tváre: kráľovič, ktorý sa rozhodol nájsť si ženu krásnu ako jeho nebohá mať na obrázku, sa vďaka zmene svetla z prekvapeného mládenca stáva odhodlaným. A kráľovná, jeho macocha, zasa v reakcii na jeho rozhodnutie prudko stmavne – „zbrunátnie“, akoby sa jej od hnevu do tváre navalila krv. Zmenami svetla, ale aj odjazdmi a nájazdmi kamery, evokuje autorka aj kráľovičovo putovanie za slncovou pannou. Je to takmer psychedelická cesta: mihajú sa tu stromy, huby, konáre, korene aj kameň v tvare žabej hlavy. Fotografické pozitívy sa striedajú s negatívmi, svetlo prebleskuje, mizne, prepadá sa do tmy. Keď má princa neznámy dobrý človek, ktorý mu radí a pomáha, vyviesť z priepasti, kam spadol, stvárni Helena Slavíková Rabarová tento výstup len pohybom kamery a zmenou tmy na svetlo. Aj enigmatické vyžarovanie  slncovej panny, ktorá sa jagá od krásy, evokuje výlučne zmenami svetla na jej tvári. Dramatické napätie do filmu vnášajú aj svetelné masky, ktoré režisérka používa hneď od úvodných titulkov. Občas majú postavy nasvietené iba oči, prípadne práve oči sa na tvári prekryjú, keď má na postavu dopadnúť trest smrti. A plamene, do ktorých v závere vloží kráľovič svoje vlastné dieťa na znak obety, sú tiež len metaforické – teda svetelné. Drsný, rázny až radikálny rozmer konania rozprávkových postáv, ktoré by akýkoľvek realizmus (a teda aj realistická animácia) menil na kruté či psychopatické, tak vďaka metaforickej práci so svetlom nadobúda takmer konceptuálny charakter. Helena Slavíková Rabarová musela Dobšinského rozprávku o slncovej panne pri adaptácii do podoby osemminútového krátkeho filmu výrazne skrátiť a zjednodušiť. Jej voľba neanimovať bábky, ale svetlo, ktoré na ne dopadá, či používať preexponované fotografie a ešte ich aj tvarovať svetlom, je však v kontexte slovenskej tvorby s rozprávkovým námetom unikátna. Viac ako na tvorbu pre deti – ostatne, ani rozprávky, ktoré zozbieral Pavol Dobšinský, pôvodne neboli určené deťom – tak načrtáva líniu, zaujímavú najmä pre milovníkov dejín kinematografie. Tá totiž fotoanimáciu voľne prepája hoci aj s dávnymi invenciami nemeckej avantgardy 20. rokov, napríklad s papierikovými rozprávkovými tieňohrami Lotte Reiniger či prvými abstraktnými Lichtspielmi Waltera Ruttmanna.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ