Hviezdičky, palčeky, percentá, rejtingy

„Tak čo, ako sa ti páčil film?“ „Štyri z piatich.“ Neviem, možno som len trávil čas v nesprávnej bubline, ale podobné vyjadrenia som počúval nielen po návšteve kina s kamarátmi, ale aj medzi spolužiakmi na FTF VŠMU. Hviezdičkovanie natrvalo a pomerne hlboko preniklo fanúšikovskou i recenzentskou základňou nielen na Slovensku, ale v celom západnom svete. Fascinácia hviezdičkami však nie je len javom, ktorý sledujeme vo svete filmu, prípadne pri reflexii ostatných umení, vytrvalo sa derie do popredia vo všetkých oblastiach nášho života. Kde sa v nás berie táto túžba všetko „bodovať“?

Pri príprave tohto textu som sa zamyslel nad svojím prvým stretnutím s hviezdičkami, zdvihnutými palcami, prípadne percentami v súvislosti s hodnotením. Azda nikoho neprekvapí, že k jednému z prvých stretnutí, a asi aj tomu najvplyvnejšiemu, s podobným abstrahovaním nejakého javu do podoby symbolu – včeličky (veverice, hviezdičky) – prišlo ešte na prvom stupni základnej školy. Prvý raz som stál pred faktom, že môj výkon, moju skúsenosť, všetko úsilie a vedomosti, možno zhrnúť do niečoho konkrétneho. Včelička však bola niečím známym. Usmievala sa a už zo svojej podstaty sa spájala s usilovnosťou: dávalo mi to zmysel – metaforickú logiku založenú na podobnosti. V istej fáze prišiel zlom. Logicky i ľudsky uchopiteľné včeličky nahradila chladná nahota čísla. Toto číslo sa neusmievalo a márne som sa snažil nájsť súvis s niečím, čo poznám. Musel som sa skrátka zmieriť s čistou konvencialitou, v ktorej som nevidel logiku. Túžil som sa pýtať: Prečo je päťka najhoršia a jednotka najlepšia? A kto o tom vlastne rozhodol?

Práve tu môžeme sledovať, ako sa zo slovného hodnotenia z čias škôlky postupne vykľula metaforická včielka, a tá sa následne premenila na konvenčnú reprezentáciu v podobe jednotky. Už z tohto je zrejmé, ako hlboko sme číslami ovplyvnení.

Stručné dejiny znakov v živote ľudí

Niečo podobné môžeme sledovať aj v písme. Písmo je takisto konvenčným zapisovaním „prirodzenej“ reči do znakov. Takýto znak môže byť obrazný, ako v kultúrach vychádzajúcich z čínskeho vplyvu, prípadne v klinovom písme a v hieroglyfoch. Tu akoby ešte plnil vyššie zmienenú formu včeličky. Obrázkový znak má svoju vlastnú kvalitu a isté, hoci často len veľmi voľné, prepojenie na skutočnosť. Táto kvalita sa, samozrejme, mení, a to práve v súvislosti s jej vzťahom k ostatným číslam, čiže vzhľadom na kontext. Znak tu nie je a vlastne ani nemôže byť pevne určený. Ale aj tu, zdá sa, dochádza k abstrahovaniu od každodennej reči postavenej na podobnosti nejakej vlastnosti znaku s realitou. Vyššiu formu abstrakcie potom vykazuje napríklad latinka, ktorou píšeme aj dnes. Tá vychádza z ešte konvenčnejšieho zapisovania reči, kde už znaky nereprezentujú a ani nesúvisia s okolitým svetom, ale vznikli na základe dohody, resp. zmluvy medzi jednotlivými aktérmi. Abstrahovanie akoby stálo v jadre všetkých týchto pokusov „vytiahnuť“ z reality záchytné body, o ktoré by sme sa mohli oprieť a ktoré by zároveň vysvetľovali spôsob nášho vlastného myslenia. Sledujeme posuny neustáleho abstrahovania, ktoré má za cieľ priblížiť sa k jadru reality a dať jej zrozumiteľnú formu. Dnes tento model udržiavajú najmä vedy, postavené do značnej miery na matematike.

Vráťme sa však do modernej éry k hviezdičkám a rejtingom. Hviezdičky využívané pre popis kultúrnych statkov rozhodne nie sú vynálezom databáz, sprevádzajú nás už desaťročia. Azda najznámejším príkladom sú michelinovské hviezdičky, ktorými kritici oceňujú kvalitné reštaurácie. Cestný sprievodca Guide Michelin prvýkrát vyšiel v roku 1900. Aj úroveň hotelov sa hodnotí prostredníctvom hviezdičiek. Hviezdičkovanie sa následne dostalo aj do databáz, ako je napríklad ČSFD. V tomto prípade sú synonymom obdobnej „hviezdnej“ kvality ako v prípade reštaurácii a hotelov. No kým v prípade hotelov a reštaurácií sú dnes tieto formy hodnotení prijímané bezproblémovo, v prípade umenia akoby pôsobili nepatrične. Samozrejme, netýka sa to len hviezdičiek, ale aj hodnotení typu palec hore/dole a percentuálnych hodnotení. A práve tu prichádza zaujímavá otázka: Prečo? Prečo nám práve pri umení tak veľmi prekáža táto forma abstrakcie, či už pripomína včeličku (hviezda), alebo má formu percenta (známka)? A naopak: Prečo túžime všetko vyjadriť konkrétnym znakom – ideálne číslom?

Abstraktné hodnotenie a umenie

Prvou odpoveďou je jednoduchosť. Je príjemné jednoducho ohodnotiť nejaký jav číslom, a to práve vďaka jeho nespochybniteľnosti, jasnosti, zrozumiteľnosti, kultúrnej prenosnosti a operatívnosti. Keď uvedieme číslo, nikto sa neháda, nikto neanalyzuje naše slová. Samozrejme, obvykle potom nasleduje otázka: Prečo? A vtedy už divák musí začať argumentovať pomocou slov. Nikto však nepovie: „Ten film je jednotka? Ja s tým nesúhlasím, podľa mňa by číslo 23895 lepšie vystihovalo štylistické kvality filmu. Pozri, ako krásne sa harmonické kompozície odrážajú v čísle 5.“

Nezdá sa mi však, že práve ľudské pohodlie, až akási intelektuálna lenivosť sú tým ústredným prvkom, okolo ktorého sa to celé točí. Všetky vyššie zmienené kvality čísla zvádzajú k niečomu inému. K účelovosti. Využiť číslo pri hodnotení je účelné. Z čísel sa ľahko vytvára medián vyjadrený v percentách i rôzne grafy. Číslo vieme preniesť ako formu hodnotenia do rôznych kultúr: „Povedz mi, ako sa ti páčil film? Na stupnici od 1 do 10, kde 1 je najlepšie hodnotenie.“ Číslo skrátka vyjadruje maximu modernej spoločnosti, v ktorej ide primárne o funkčnosť a účelnosť. Spriemerované hodnotenia v databázach mnohým ľuďom napovedia niečo o kvalite filmu, pretože vyjadrujú medián názorov viacerých užívateľov. Umožňujú selektovať v neprebernom mori audiovizuálneho materiálu, a tým sú účelné. Zároveň kvantifikujú dáta mnohých užívateľov, čím vyjadrujú postoj veľkej skupiny.

Výborne to vidno práve na hoteloch a reštauráciách. Hviezdičky v týchto inštitúciách nikto nespochybňuje, hoci v prípade hotelov a reštaurácií takisto zahŕňa aj ťažko uchopiteľné a subjektívne kvality, ako je krása, atmosféra, chuť atď. V jadre oboch inštitúcií však stojí zameranie na účel (odpočinok, pohodlie, uspokojenie základnej ľudskej potreby). V tomto prípade to znamená aj – a najmä – rozsah a kvalitu ponúkaných služieb. Aj preto sa sem účelnosť v podobe hodnotenia hodí o niečo viac.

Oproti tomu umenie je tak trochu bezúčelné. V priebehu dejín sme často mohli počúvať ponosy meštiakov na to, že umenie pestuje zaháľanie (napr. slávny list mešťanov kráľovnej, kde sa sťažujú na zlé mravy a záhaľku, spôsobenú alžbetínskym divadlom) a že umelci by sa radšej mali vrátiť do polí a tovární. Do istej miery majú pravdu a snahy obhajovať umenie s argumentmi o spoločenskej potrebnosti nepovažujem za príliš vhodné. Umenie je v tomto smere ako hra, magický priestor ohradený a vyčlenený voči každodennej realite, kde sa človek, slovami Adorna, oddáva zakúšaniu celistvosti v jednotlivosti. Alebo slovami teoretikov performancie: otvára dvere čistej prítomnosti. V tomto smere umenie pôsobí ako ostrov ľudskosti, vytvára priestor pre stretnutie človeka ako človeka, objektu ako objektu, udalosti ako udalosti atď. oslobodené od našich prianí a účelov.

Aj z tohto hľadiska sa potom javí, že používať číslo pri hodnotení umenia je naozaj odlišné ako známkovanie zamestnancov, hodnotenie poisťovní i hodnotenie reštaurácií, pretože tieto sa orientujú na účelné, a preto kvantifikovateľné prvky. Umelecké knihy a filmy zväčša nesledujeme s nejakým účelom – často ani skrytým. Aj preto hodnotenie „tá kniha je deväťdesiatosempercentná“ nedáva zmysel. Umenie chceme zakúšať práve vo chvíľach bezúčelnosti, oddychu. A oddych tu naozaj neznamená oddych od práce, keď večer, unavení, prepíname televízne kanály. Umenie je skôr oddychom od samotného života zameraného na účel. V tomto smere je akousi existenciálnou kotvou v magickom priestore a funguje vo všetkých kultúrach. Umenie je sviatok.

Z toho potom vychádza aj vzťah, ktorý s umením nadväzujeme. Výrazne sa totiž podobá na vzťah k človeku. A ak je práve umenie priestorom, kde sa môže prejaviť ľudskosť, človek ako človek, objekt ako objekt, akt ako akt, len ťažko ho možno hodnotiť číslom. Je to skrátka ako s človekom (v zmysle celistvej osoby), pri ktorom sa s číslom stretávame len vo chvíľach najväčšieho poníženia a dehumanizácie, ako napríklad v koncentračnom tábore. Týmto, samozrejme, neprirovnávam číselné hodnotenie umenia k nacizmu. Ostatne, umenie zväčša hodnotíme ako estetický objekt aj v prípade slovného hodnotenia. Lenže, zdá sa, že umenie sa práve tomuto náhľadu neustále vzpiera. Tu nám môže číselné hodnotenie priniesť zaujímavé zistenie. Hodnotiť umenie ako objekt, na ktorý sa pozeráme v priestore, nie je úplne správne, pretože umenie prostredníctvom formálnych postupov otvára priestor s cieľom vytvoriť scénu, kam vstupujeme a kde vzniká vzťah. Dokonale to stvárňujú happeningy a performatívne mody umenia, no týka sa to aj filmu, klasického výtvarného umenia a literatúry. Akurát tu je ten priestor menej zrejmý alebo, lepšie povedané, imaginárnejšie vymedzený. Zdá sa teda, že hodnotenie hviezdičkami či percentami naozaj nedáva zmysel. Ale z nejakého dôvodu to stále robíme… Prečo? Čo vlastne hviezdičky vyjadrujú?

Norma

Skôr ako o hodnotenie umeleckého diela ide o vyjadrenie pomeru, ktorý vzniká medzi divákom, umeleckým dielom a normami. Divák po dopozeraní istého korpusu filmov začína tieto filmy navzájom porovnávať. Uvedomuje si potrebu vytvoriť akýsi normatívny systém (vkus), prostredníctvom ktorého by film – zasadením do kontextu všetkých diel, ktoré videl – mohol hodnotiť. S týmito normami sa však nevznáša vo vzduchoprázdne, ale vstupuje do komunity, resp. komunít, s ktorými začína svoje normy porovnávať, prípadne ich revidovať (a vstupujú sem aj mimo-estetické faktory). Jednou z takýchto estetických noriem je napríklad aj pravidelné hodnotenie slovenských filmov v časopise Film.sk, rôzne recenzie, ale napríklad aj databáza ČSFD. Mnohí diváci sa napríklad snažia napozerať si filmy s najvyšším hodnotením. A hoci sa s názorom väčšiny kritikov či užívateľov databázy nemusia zhodnúť, v ich zornom poli sa objavujú nové diela, ktoré revidujú celok ich estetických noriem – preskupujú ich systémy, prípadne ich aspoň nútia lepšie formulovať vlastné argumenty. Takýto normatívny systém je zvyčajne pevný a vyprofilovaný, a to až kým sa človek nestretne s odlišným, vplyvnejším normatívnym systémom, prípadne s dôležitým umeleckým dielom, ktoré ho môže prinútiť systém revidovať. Samozrejme, takýto normatívny systém nemusí byť a obvykle ani nie je priamo postulovaný. Týka sa to jednotlivca aj ČSFD. Číselné vyjadrenie tak má skôr podobu manifestácie umiestnenia konkrétneho umeleckého diela v normatívnom systéme, ktoré si vytvoril daný človek (prípadne komunita). Dá sa teda povedať, že v tomto smere je hodnotenie naozaj účelné a má význam, avšak skôr vo vzťahu k osobe kritika, prípadne inštitúcie (časopisu, sociálnej siete), než že by vypovedalo niečo dôležité o samotnom umeleckom diele. Čitatelia a užívatelia databáz si potom na základe hodnotení zisťujú a redefinujú svoju príslušnosť ku komunite a ku kritikovi a k ich normatívnym systémom. A tá stojí na dôvere v ich úsudok. Opäť tu teda nejde o estetické kvality samotného diela. Povedať teda, že ten film bol „4 z 5“ znamená postulovať tvrdenie o tomto normatívnom systéme.

Namiesto záveru by som chcel ponúknuť istú interpretáciu tohto javu. Aj na základe týchto normatívnych systémov a dôvery sa mi zdá, že umenie (ako vymedzovanie priestoru) aj tu predstavuje kľúčový moment. Kritici, užívatelia a diváci sa síce upínajú k hodnotiacemu odstupu a normatívnemu systému, ktorý evokuje estetické objekty naukladané v akejsi sieti, ale skôr sa tu naozaj skryto, niekde z úzadia, vracia úvaha o priestore. Dielo sa proste neukladá do nejakého radu navzájom sa pomerujúcich objektov. Umelecké dielo tento priestor vytvára, umožňuje vznik tohto systému. Zväčša ide o nejaký iniciačný zážitok, ktorý nás privádza k sledovaniu filmov a ktorý nám otvára vkusový priestor. Následne prichádzajú veľké diela alebo iné systémy, ktoré tento systém redefinujú a pretvárajú. Dielo teda otvára priestor, v ktorom sa už nesnažíme prebývať, ale od ktorého odstupujeme a snažíme sa v ňom vytyčovať nejaké súradnice. Snažíme sa ho preskúmať rovnako, ako skúmame prírodu (prostredníctvom matematizácie). Problémom je akurát to, že sa nevyjadrujeme k umeleckým dielam, ale skôr k vlastnému vkusu. A s tým následne vstupujeme do verejného priestoru a dávame ľuďom navôkol na známosť, kto sme a čo od nás môžu čakať. Či do nás vložia dôveru, alebo nás odmietnu. To rozhodne nie je málo, ale…

Naproti tomu slovná kritika nemusí byť a zväčša ani nie je hodnotiacim súdom. Často je práve výpoveďou o prebývaní v tomto priestore, kde sa akoby snažíme uchopiť tento problém balansovaním na hrane medzi cudzím, čiže kvázi-objektom, a predsa blízkym, pretože nás to obklopuje a my sami sa v ňom v istej chvíli nachádzame. A neviem, môžem sa mýliť a azda budem aj patetický, ale mne to zo všetkého najviac pripomína snahu opísať lásku. To sa však vzpiera číselnému ukazovateľu: postulovanie záverečného hodnotenia prestáva dávať zmysel – stáva sa vyprázdneným znakom. Nechcem popierať význam percentuálneho (hviezdičkového) hodnotenia. Len chcem poukázať na limity žánrov. Číslo je postuláciou vkusu a hodí sa k recenzistike, keďže tá je podľa mňa abstrahovaním od noriem a vkusu. Na druhej strane kritika si s číslom akosi nevie poradiť, pretože sa snaží pristupovať k samotnému umeniu fenomenologicky, v samotnom jeho jadre, a popisuje vzťah.

Marcel Šedo, filmový teoretik a predseda Klubu filmových novinárov
foto: Azyl Production, archív SFÚ/Václav Polák, archív SFÚ/Zuzana Jójárt
Fotografie sú z filmov Invalid, Medená veža a Rača, moja láska, ktoré koncom júna 2023 patrili k najlepšie hodnoteným slovenskýcm snímkam v užívateľských rebríčkoch databázach www.csfd.sk a www.imdb.com.