Na striebornom podnose

Pole husto posiate Rodinným filmovým striebrom ponúka neobyčajne, až rýdzo-nevšedne, akýsi kompas, punc medzi rozličnými rovinami slovenského filmu i interdisciplinárneho „nie-filmu“. Priznám sa: mal som rešpekt – rešpekt pred pekne zostaveným, a zaujímavým, zborníkom; umenovedné eseje strieľajú v rýchlom slede za sebou – tak poďme na to.

Úvod ku knižke napísali Peter Dubecký, Martin Kaňuch a Peter Michalovič: „Podnetom pre vznik tejto knižky sa stala iniciatíva básnika, publicistu a vydavateľa Olega Pastiera, (...). Súčasťou knihy Rodinné filmové striebro sú aj tematicky vybrané reprodukcie diel akademického maliara Ivana Csudaia. (...) Pri výbere autorov sme zohľadňovali generačnú i rodovú vyváženosť, rôznosť sfér ich akademického či iného spoločenskovedného pôsobenia.“

Očakával som (a dočkal som sa) „rozpitvávania“ a hry so samotným striebrom: krásne sa s týmto pojmom popasovala Nina Nováková v úvode svojej zdravotnícko-filmovej eseje Lekári na Kysuciach (1976). Katarína Mišíková zasa začína (pasáž) Posledný autoportrét, r. Marek Kuboš (2018) so slovami: „Rodinné striebro je súčasťou rodovej tradície.“ S takýmto kovaním tradície sa stretneme mnohorako; najintenzívnejšie sa toto stretnutie prekuje v hlbších jánošíkovských úvahách, akou je Geniálny gagman Viktor Kubal – Zbojník Jurko (1976) od Rudolfa Urca, či esej Juraja Malíčka Jánošík z Hýb – Pacho, hybský zbojník (1975). Jeden rod predsa len ťahá v knižke za kratší koniec – okrem Urcovho Geniálneho gagmana Viktora Kubala, sa už ďalší svojbytný, samostatne stojaci, text-esej, venovaný akémukoľvek animovanému filmu (alebo ani-magickej línii) v knihe nenachádza.

Zato však zavše celkom turbulentne pookrieva hudbou. Viackrát padne meno Ilju Zeljenku, je mu venovaná jedna celá časť knihy. Text o dokumente Ilja, 2010 (r. Ivan Ostrochovský) napísal Jozef Červenka. Hudbe, resp. zvukovej skladbe Wiliama Bukového sa venuje aj zaujímavý (a prehnane skromný) text muzikanta Davida Kollara o Solanovom filme Boxer a smrť, 1962. Okrem Zeljenku sa do zborníka dostali aj V. Godár (napríklad na s. 124) či Z. Liška (s. 316 a 331).

Václav Kofroň, známy napríklad ako editor českého vydania Umění filmu (Bordwell-Thompsonová), zasa doslova lyricky – riadok po riadku, vo voľnom verši – spoluvytvára konštelácie šulíkovskej poetiky vo filme Všetko čo mám rád, 1992. V klenotnici Rodinného filmového striebra sa ocitli aj štyri ďalšie filmy Martina Šulíka: Muž so zajačími ušami, 2020 (Dole hlavou visí zajac, kto má všetko, ten má najviac – Jan Bernard); Tlmočník, 2018 (Přítomnost jedné iluze – Annalisa Cosentino); Slnečný štát alebo hrdinovia robotníckej triedy, 2005 (Na tienistých miestach Slnečného štátu – Miroslav Marcelli); a napokon Záhrada, 1995 (Teraz som strom – Miroslav Haľák).

Ďalšie texty vstupujú do rozsiahlych a vyvážených okruhov disciplín, medzi ktoré patrila aj filozofia a estetika. Práca Petra Michaloviča – Umenie ukazovať príbehy pohyblivými obrazmi – 5 October, 2016; Juraja Oniščenka – Manifest novej filmovej dialektiky – Kristove roky, 1967; Vlastimila Zusku – Malý svět v ohrožení – cesta do hlubin lidských povah – Drak sa vracia, 1967; Miroslava Petříčka – Dielo nie je politicky škodlivé, ale pôsobí dojmom zbytočnosti – Slávnosť v botanickej záhrade, 1969; či Petra Mareša – Každý týždeň sedem dní, 1964.

A napokon, viacero vkladov do zborníka bolo konštruovaných na báze spojenia so strateno-znovunadobudnutými pocitmi – vykladajú filmy cez prizmu vlastnej (stratenej) mladosti alebo pozabudnutého čohokoľvek, čím nadväzujú na bohatú tradíciu reflexie a hľadania introspektívnych koreňov vo voňavom vrecúšku slovenského filmu.

Rodinné filmové striebro, zost. Peter Michalovič, Bratislava: SFÚ, 2023, 416 s.

Maximilián Hrmo, poslucháč Katedry filmových štúdií FTF VŠMU