Dominika Moravčíková

poetka, prozaička a doktorandka muzikológie

Film Noční jazdci (1981), v réžii Martina Hollého, som prvý raz videla takmer náhodne. Nikdy som naň nenatrafila v programe televízie – netuším, prečo nepatrí medzi evergreeny predrevolučnej slovenskej kinematografie v programe RTVS, akým je napríklad pre mňa menej pôsobivá Medená veža, taktiež v Hollého réžii. K Nočným jazdcom som sa dostala až v čase príprav na prijímacie skúšky na filmové štúdiá v Olomouci. Spomínam si, že som bola veľmi chorá, niekoľko dní som ležala v posteli a pozerala jeden film za druhým. A Noční jazdci ma nečakane uchvátili svojím westernovo poňatým príbehom o kultúrnom strete a kolonizácii slovenského vidieka „rozvojovými” aj policajnými silami v podobe pohraničnej stráže ČSR. Film zasadený do obdobia 20-tych rokov 20. storočia sústreďuje svoj „civilizačný” kontrast do dvoch opozičných postáv – colníka reprezentujúceho „zákon” (Radoslav Brzobohatý) a miestneho „Jánošíka” – príhodne stvárneného Michalom Dočolomanským, ktorý je zamestnaný obrovským projektom vysťahovania celej obce do Ameriky za prácou a obživou. Za týmto účelom miestny muž riadi pašerácke aktivity medzi Poľskom a územím Československej republiky. Dvaja lídri opozičných „inštitúcií” (colnej stráže a „dediny” ako takej, s jej pašeráckym živobytím) naprieč dejom stupňujú svoj konflikt k finálnemu zvratu, v ktorom sa ukáže, že podľa novej dohody je dedina súčasťou poľského územia – colníci sú už v dedine zbytoční, ale rovnako tak aj pašeráci, ktorí prenášali alkohol a kone nezmyselne v rámci Poľska.

Film Noční jazdci sa dá čítať vo viacerých rovinách, od histórie česko-slovenských mocenských vzťahov po register westernového žánru. Hudba Svetozára Stračinu prispieva k tomu, že ide o fenomenálne dielo – hoci som naň natrafila až v dospelosti a predtým nebolo súčasťou mojej kultúrnej výchovy a predstavivosti o vývoji česko-slovenských štátnych a etnických dynamík.