Pokračovanie obsahu:

APOŠTOLÁT FILMU. Katolícka cenzúra a film na Slovensku v rokoch 1939 – 1945

Filmová historička Petra Hanáková, ktorá pracuje v Slovenskom filmovom ústave na Oddelení vedy a výskumu, je autorkou monografie Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra ako i autorkou viacerých štúdií publikovaných napríklad v časopise Kino-Ikon. Nasledujúci text je ukážkou z jej pripravovanej knihy Máme svoj film!, ktorá sa venuje slovenskej kinematografii počas vojnového slovenského štátu a SFÚ ju plánuje vydať do konca roka 2023.

Prívlastok klérofašistický, ktorý sa zvykol donedávna používať na označenie vojnovej slovenskej štátnosti, sa už dnes vo všeobecnosti vníma ako datovaný a príliš negatívne zaťažený. Ako príliš „komunistický“. Predsa však určitým spôsobom charakterizuje slovenskú politickú realitu, resp. kultúrnu politiku tých čias. Klérus či, povedzme, katolícka agenda má pritom svoju pozoruhodnú históriu i v prostredí slovenskej kinematografie, špeciálne: v recepcii filmu na Slovensku. Katolícka cenzúra je v rokoch 1939 – 1945 silným kritickým hlasom, ktorý sa zo svojich (moralistických) pozícií vymedzuje voči nedotknuteľnému, v slovenských kinách v tomto období silne hegemonickému nemeckému filmu. Moralistická kritika, samozrejme, nie je na Slovensku ničím novým, v rokoch 1939 – 1945 je však nezvykle vplyvná a má, paradoxne – vzhľadom na politické okolnosti –, aj nečakane odbojné vyznenie.

V texte, ktorý je pokračovaním môjho výskumu filmovej kultúry rokov 1939 – 1945, sa sústredím na vzťah vplyvných katolíckych kruhov a filmu, zvlášť na poli cenzúry, propagandy, filmovej kritiky a usmerňovanej recepcie. Táto problematika doteraz nebola v našom prostredí reflektovaná, pritom ide o veľmi zaujímavú a „priekaznú“ tému – prinajmenšom z hľadiska dejín mentalít.

Vo svojom výskume sa pokúsim (okrem iného) sledovať prácu filmovej cenzúrnej komisie a v nej najmä účinkovanie agilných katolíckych reprezentantov, jej agendu. Sústredím sa na recepciu problematických nemeckých filmov (tematizujúcich neveru, samovraždu, eutanáziu...) a ich kritiku z kresťanských pozícií, ale aj na to, aké pozitívne kampane si cirkev, usmerňovaná tzv. Katolíckou akciou a jej tlačovým orgánom – Katolíckou tlačovou kanceláriou (KTK) budovala vo vzťahu k filmu. Zaujímať ma budú tiež teoretické nástroje, o ktoré sa cirkev s väzbou na Vatikán a jeho pápežské encykliky (najmä tú „o filme“ od Pia XI, Vigilanti Cura z roku 1936) opierala pri hodnotení konkrétnych filmov v distribúcii.

Tému budem rekonštruovať primárne na báze filmových rubrík v Katolíckych novinách,[1] popri internejšom Actio catholica, hlavnom a vysoko nákladovom tlačovom „médiu“ Katolíckej akcie na Slovensku. Ďalej cez analýzu skladby filmov v distribúcii, recenzie v tlači, ale aj prostredníctvom dokumentov a korešpondencie Nemeckého vyslanectva v Bratislave,[2] alebo domácich archívnych zdrojov.

Štátotvorný katolicizmus

Cirkev si, isteže, robila starosti o duše veriacich, „demoralizované“ filmom, odjakživa. Určite by sme k tomu našli doklady v tlači „pred“ i „po“ slovenskom štáte. V rokoch 1939 – 1945 sa však cirkev stala takpovediac štátotvornou inštitúciou. Prezidentom nového štátu bol rímskokatolícky kňaz, ktorý sa ani počas svojho pôsobenia vo vysokej politike nevzdal svojho pastoračného úradu. Autorita Tisa, rozhodne najrešpektovanejšieho a na širokej ľudovej báze najmilovanejšieho zo slovenských politikov, vo všeobecnosti posilnila kredibilitu kňazov i hlas cirkvi v spoločnosti. Aj v štátnych inštitúciách, napr. v Sneme Slovenskej republiky či v Štátnej rade, bol zástoj kléru vysoký. Štátotvorný katolicizmus bol jednoducho dôležitou ingredienciou kultúrnej politiky tých čias, vplýval na diskurz filmu i rétoriku novo prijímanej a nanovo definovanej filmovej legislatívy,[3] v ktorej v tomto období výraznejšie cítiť vplyv cirkvi, jej obavy o dušu národa i povedomie zodpovednosti (paternalistického) štátu za mravné smerovanie členov pospolitosti. Slovami z cyklostylu Actio catholica, publikujúceho know how Katolíckej tlačovej kancelárie, akési „slovo božie“ vo veciach filmu v katolíckych kruhoch: dnes „má katolícka tlač dvojnásobnú zodpovednosť pred národom a hlavne pred Bohom. Aj pri filme ide o spásu duší Kristom vykúpených. Preto neoznačovať nebezpečenstvo mravnej skazy, ba čo viac, do tohoto nebezpečenstva druhého uvádzať ľahkovážnou reklámou a kritikou, je ťažkým previnením, za ktoré je každý prv zodpovedný Bohu, ako ľuďom.“[4] „Treba organizovať všetky zdravé sily národa k boju za dobrý film.“[5] Aj preto, lebo – povedané už s istým politickým pragmatizmom slovami poslanca Karola Körpera, verejne exponovaného „duchovného vodcu“ Hlinkovej gardy: „Malý národ sme k tomu, aby sme obchod s filmami vypustili z kontrolných rúk našich štátnych záujmov.“[6]

Zmena kurzu v záležitostiach filmu bola zjavná najmä v porovnaní s benevolenciou predchádzajúceho „prvorepublikového“ obdobia, v ktorom sa zákony i pravidlá fungovania filmových vecí nastavovali centralisticky (z Prahy), bez nejakých výraznejších ohľadov na konfesionálne špecifiká slovenského prostredia či zjavný kultúrny disbalans v lone samotného Československa. Záležitosť – nie celkom presne označovaná ako „slovenská otázka“– pritom i v kontexte filmu „škrípala“ už dávno. Prinajmenšom od polovice 30. rokov. Jej výrazom bolo napríklad volanie po cenzúrnom orgáne s „výhradou Slovenska“, ktorý by bol citlivejší jednak na „iredentistické tendencie“ maďarského filmu, v českom prostredí zanedbateľné, jednak by „zmäkčoval“ (cenzúrne „ošetroval“) niektoré „a-morálnosti“ salónnych žánrov českého filmu.

V novom politickom rámci samostatného Slovenska (najprv slovenskej krajiny, neskôr slovenského štátu) sa, samozrejme, aj otázky cenzúry začali vyvíjať novým smerom.[7] Už nie v československom, ale v takpovediac slovensko-nemeckom (nemecko-slovenskom?) záujme. Nemecké dokumenty z prvých služobných návštev zástupcov Ríšskej filmovej komory vo veci nemeckého ovládnutia („uspôsobenia si“) slovenského filmového priestoru už v súvislosti s cenzúrou uvádzajú, že sa vo svojej práci síce bude opierať o „grundsätze“ (základy) nemeckej cenzúry, „bude však treba počítať s tým, že tu cenzúru ovláda silný katolícky vplyv.“[8] Okrem v Ríši zakázaných filmov, ktorých zoznam slovenský štát perspektívne povinne prevezme, sa tu teda – v texte sa to vyslovene nepíše, len z neho implikuje – treba pripraviť na osobité požiadavky domácej cenzúry.

Nová štátna cenzúra slovenská

O potrebe „skorej očisty slovenského premietania“ a tiež o „odstránení aspoň najkrikľavejších chýb doterajšieho nášho kinárenia“ sa v slovenskej tlači píše už v januári 1939. Podľa autora článku I k otázke filmov... (Potrebujeme novú klasifikáciu) Jozefa Vrableca[9] bude treba „sostaviť novú a našu slovenskú klasifikáciu filmov“. Tá by sa následne mala stať „novou štátnou cenzúrou slovenskou“. Vrablec by túto úlohu najradšej zveril „Ústrednej katolíckej akcii na Slovensku, ktorá bude musieť už existovať.“  Nová klasifikácia „mala by si (...) prísne všímať morálnej i umeleckej hodnoty filmu. A rozdelila by dľa toho filmy na tieto triedy. Trieda Ad = filmy vhodné i pre mládež. Trieda A = filmy vhodné pre dospelých. Trieda B = filmy s menšími nedostatkami. Trieda C = filmy s väčšími mravnými nedostatkami a preto u nás nevhodné. Trieda D = filmy mravne zlé a preto zakázané.“[10] Okrem Katolíckej akcie by sa podľa Vrableca táto vec mala „sveriť kompetencii duchovných referentov miestnej HG“ a to „i pri kinách nie gardistických“. Doterajšia československá cenzúra, i napriek prítomnosti pražskej Katolíckej akcie, totiž podľa neho nebola dostatočne dôsledná. „Až budeme mať takúto klasifikáciu morálnych filmov a predpisy o jej používaní, v ktorých by mohol byť smelo zaistený i vplyv miestneho asistenta KA[11], alebo miestneho duchovného, alebo duchovného referenta miestnej HG na voľbu filmov, nebude sa nám načim báť, že naše kiná mohly by byť i naďalej parenišťami mravej skazy pre našu mládež. Budeme si istí, že slovenská mládež zabáva sa v kine slušne, alebo aspoň, že duševne je nie ničená.“[12]

„Nová štátna cenzúra slovenská“ v záležitostiach filmu, ktorej sa Vrablec na stránkach Slováka tak nástojčivo dožaduje, a najmä jej – takpovediac kompetenčné spory sa teda stali témou dňa či kultúrno-politického diskurzu už začiatkom roku 1939. Kým tu vstúpili do hry nemecké požiadavky a ideologické mantinely (aj filmovej) cenzúry sa „utriasli“ do konšpiračne záväzných nariadení Úradu propagandy, skutočne sa tu najviac a najživšie angažovali ľudia z Katolíckej akcie a jej pí-ár orgánu: Katolíckej tlačovej kancelárie.

Klasifikácia filmov

Už v nasledujúcom roku boli pravidlá katolíckej filmovej cenzúry podrobnejšie rozpracované a kategorizované do – nových – piatich skupín – v rozsahu písmen abecedy A až E. Filmy, označené kategóriou A (ako: „Filmy súce pre výchovné ústavy.“) predstavovali filmy bezproblémové, „pozitívne dobré a výchovné“. Naopak, filmy kategorizované najprísnejšie – písmenom E, boli filmy „zakázané pre všetkých“. Podľa KTK išlo o filmy, ktoré:

„a) obsahujú alebo ospravedlňujú dogmatické bludy a mravné priestupky, ako rozvod, súboj, sebevraždu, umelý potrat, nezákonité materstvo, atď.

b) stavajú do zlého svetla – i keď nevysmievajú – osoby, inštitúcie, obrady a veci sväté a náboženské.

c) udomácňujú zásady antisociálne alebo akokoľvek škodlivé občianskemu spolunažívaniu.

d) obsahujú nemravné, veľmi vyzývavé scény – ako predĺžené a sugestívne scény svádzania, úplnú alebo skoro úplnú nahotu, aj keď sú predstavované v silhuete, tance, ktoré zobúdzajú vášne a vyzdvihujú pohyby neslušné, atď.“[13]

Ako vidieť, Katolícka akcia teda mala celkom jasnú a veľmi živú predstavu o dos and don´ts v oblasti filmu, aj o nebezpečenstvách, ktoré filmovému divákovi-katolíkovi v kine hrozia.

Napokon, samotná Katolícka akcia, čo aj vysvetľuje jej akcieschopnosť, bola v Cirkvi v medzinárodnom rámci iniciatívou podstatne staršieho dáta.[14] Bola súčasťou vatikánskej kultúrnej politiky rozvíjanej na báze nových pápežských encyklík prinajmenšom od roku 1926. Išlo o iniciatívu modernizácie a obrody cirkvi, akejsi modernejšej pastoračnej politiky či kultúrno-propagačnej kampane. V domácom kontexte, v podmienkach liberálnej Československej republiky, mala Katolícka akcia do roku 1938 pochopiteľne relatívne slabé uplatnenie. Po roku 1939, v novom politickom rámci „samostatného“ slovenského štátu, vedeného katolíckou štátostranou HSĽS, však Cirkev (a jej kultúrno-pastoračné aktivity) získali, pochopiteľne, mocnejší a viditeľnejší vplyv. A s nimi aj Katolícka akcia a jej kampane.[15]

Svet sa za posledné roky (z)menil a pochopila to konečne i cirkev. Súčasťou Katolíckej akcie – a jej „najdôstojnejším biskupským sborom“ zriadenej Katolíckej tlačovej kancelárie (KTK), zároveň cenzorského i pí-ár orgánu fungujúceho na podklade nadnárodne zdieľaných inštrukcií, akéhosi globalizovaného kultúrno-politického networku, sa tak malo stať aj výraznejšie využitie a ovplyvňovanie nových médií, predovšetkým filmu. Ako to v Katolíckych novinách aktualizoval dopisovateľ s príznačným menom Andrej B. Prerod:

„Program katolíckej akcie možno stručne zhrnúť do troch bodov:

1. Organizovať katolíkov, aby sa demonštratívne nezúčastňovali na nemravných alebo katolícky svetonázor urážajúcich filmoch. Táto akcia predpokladá predbežnú katolícku cenzúru a upozornenie – v rádiu, tlači, z kazateľníc – na nebezpečné filmy. To je cesta negatívna.

2. Vychovávať, organizovať predovšetkým spisovateľov, ktorí by skladali libretá, sostavovali scenáriá v katolíckom duchu; a potom podľa možnosti zakladať katolícke filmové spoločnosti s katolíckym personálom. To je cesta pozitívna.

3. Organizovať majiteľov kín a kinopublikum, čo môže mať dvojaký cieľ: a) aby sme donútili nekatolícke firmy vyrábať lepšie filmy, b) aby sa podporovaly filmy s katolíckym duchom.“[16]

Cenzúrna komisia Ministerstva vnútra

Už v marci 1939 bola pri Ministerstve vnútra zriadená nová cenzúrna komisia. Okrem zástupcov ministerstiev: „Ministerstva školstva a národnej osvety, pravosúdia, Ministerstva národnej obrany, Úradu propagandy a Ministerstva vnútra“, ktorého „zástupca komisii predsedal, (...) mali v cenzúrnej komisii riadne zastúpenie HSĽS, Deutsche Partei, spočiatku aj katolícke cirkevné kruhy. Tieto boli však neskorším usnesením Ministerstva vnútra vyradené.“[17] V bohatom zastúpení komisie sedel teda, hoci len spočiatku, aj reprezentant Katolíckej tlačovej kancelárie.[18] Od prvých dní bol výnimočne agilný, podľa informácií z nemeckých zdrojov z perspektívy „referenčných“ prísediacich z Nemeckej strany údajne až kontraproduktívne agilný.[19] Jednotlivé filmy sa totiž k cenzúre pripúšťali, teda posudzovali až po narazení titulkov, s tým, že ak film nebol cenzúrou schválený, išla jeho kópia na vrub spoločnosti Nástup, inými slovami: slovenskej strany, čo tento proces pochopiteľne predražovalo. Aj to bol zrejme – okrem diplomatických obštrukcií – jeden z dôvodov, prečo bol napokon katolícky zástupca z komisie odvolaný. Okrem tejto „logistickej“ záťaže však jeho správanie „reklamovali“ i nemecké kruhy. Konkrétne pracovníci DP sa na jeho, a zjavne nielen jeho, výhrady voči nemeckému filmu často sťažovali. „O každom cenzúrovanom filme sa spisovala zápisnica s výsledkom doporučenia alebo zamietnutia. Zástupca Deutsche Partei podával o každej cenzúre hlásenie nemeckému vyslanectvu a dbal na to, aby najmä filmy s politickou tendenciou neboli zakázané.“[20] Isté podráždenie však vzbudzovala vlastne akákoľvek kritika či technické hamovanie nemeckého filmu.

Distribúcia nemeckých filmov na Slovensku

Pre lepšie porozumenie dobovému distribučnému kontextu si treba uvedomiť, že Nemecko, tvoriace v dôsledku zazmluvenia dominantný segment kinoponuky, už začiatkom 40. rokov nezvládalo produkovať taký objem filmov ako pred vojnou. Bolo preto treba znížiť kritériá na nemecký film a bez reptania prevziať väčšinu jeho produkcie. Prísnejší či exkluzívnejší výber by totiž „nevykryl“ požiadavku dohodnutej „hegemonickej“ kvóty. Výsledkom by bola diplomatická blamáž, nepríjemná nutnosť vysvetľovať odmietnutie... Aby sa predišlo podobným komplikáciám bol teda napokon katolícky reprezentant (zástupca KTK) „obetovaný“ a z komisie stiahnutý. Následkom toho sa ale katolícka kritika nemeckého filmu v distribúcii ešte viac priostrila. Respektíve: presunula sa z „preventívnych“ interných debát cenzúrnej komisie na stránky katolíckej tlače. Nemecké filmy, ktoré by sa – v slovenskej distribúcii – potenciálne ani neboli objavili, sa tak výnimočne cenzurovali aj ex post, ostrou kritikou v Katolíckych novinách či inej (nielen katolíckej) tlači, alebo dokonca predčasným stiahnutím nasadeného filmu z obehu.

Nemecká strana si informácie o takýchto obštrukciách dôsledne evidovala. Napríklad film Svadobná noc (1940) bol po zásahu slovenskej cenzúry skrátený o 150 metrov. Iný film Očami ženy (1942), bol dokonca, intervenciou Alexandra Macha, stiahnutý z kino-obehu, pričom toto kvázi diplomatické faux pas zoči-voči nemeckému filmu si následne vyslúžilo istú privátnu „dútku“, kamarátsky list vyslanca Ludina, adresovaný priamo Machovi: „Bol by som Ti ale naozaj povďačný, keby si, v budúcnosti, keď si zmyslíš zasiahnuť voči niektorému z nemeckých už precenzurovaných filmov, volil inú cestu ako verejný zákaz filmu.“[21]

V distribučnej politike nemeckého filmu na Slovensku bol teda zjavný značný rozpor. Ako nemecký satelit sa malo Slovensko a jeho kultúra rozvíjať v nacistických kultúrno-politických rámcoch, v praxi sa však tieto rámce občas „zadŕhali“ a odlišnosť hodnotových svetov, kultúrnych či svetonázorových mentalít – alebo len nedostatočná „zglajšaltovanosť“ nášho mediálneho priestoru? – vyvolávala animozity, ktoré diplomacia nie vždy zvládala „ošetriť“. Celkom trefne to v jednom zo svojich rozhlasových odkazov z Londýna formuloval komunista Clementis: „Dohoda s Belzebúbom o dodávaní svätenej vody bola by prirodzenejšia, než dohoda s nacistickým Nemeckom o výmene kultúrnych hodnôt.“[22]

Katolícky filmový kriticizmus nemeckú stranu zjavne iritoval. Interpretovala si ho ako výraz istej intelektuálnej menejcennosti prostredia, vôbec slovenského diváka, ktorý „nie je v stave odlíšiť ironický film od vážneho.“[23] Išlo paradoxne, dokonca možno aj v širšom regionálnom kontexte Hitlerových satelitov, o jedinú konzekventnejšiu kritiku nemeckého filmu! Nemci odmietavé kritiky svojich filmov zjavne nebrali na ľahkú váhu, o čom svedčí opakovaný nález výpiskov z Katolíckych novín a ich nemeckých prekladov vo viacerých archívnych fondoch,[24] vrátane dokumentov nemeckých bezpečnostných služieb, povestnej Sicherheitsdienst, zachovaných v pražskom Archive bezpečnostních složek. No hoci aj Nemcov „farárska politika“ slovenskej kultúry dráždila, v zásade s ňou nemohli, nechceli, nemienili... nič robiť. Slovami nemeckého vyslanca Hannsa Elarda Ludina: „Kadidlo, ktoré sa hojdá v mene nemeckého víťazstva, je toho času každopádne prospešnejšie, než svetonázorový spor za každú cenu, na ktorý nedozrel ani slovenský národ ani čas.“[25]

Text je úryvkom zo štúdie, ktorá vznikla v rámci výskumného projektu APOŠTOLÁT FILMU. Katolícka cenzúra a film na Slovensku v rokoch 1939 – 1945, podporeného štipendiom z Audiovizuálneho fondu.

Petra Hanáková