Tomáš Dvořák, Martin Charvát a kol.
Operátoři (nových) médií
(NAMU, Praha, 2022, 272 s.)

Tomáš Dvořák a Martin Charvát vo svojom úvode knihy približujú pojem „operátor“. Je ním „osoba, ktorá obsluhuje nejaký väčší a komplikovanejší technický systém, nemanipuluje priamo s výrobným zariadením, ale skôr manipuluje s distribuovanou technicko-sociálnou sústavou, dohliada na ňu a vykonáva kvalifikované technické operácie. Príkladom operátora môže byť dispečer riadiaceho strediska, ktorého práca je prevažne administratívna a komunikačná. Operátor je obsluhou onoho organicko-sociálneho stroja, jeho gestikulácia sa odpútava od konkrétneho pracovného úkonu a jednotlivého zariadenia a v medzipriestoroch moderného sveta ustanovuje špecifickú ekológiu praktík, ktoré sa môžu zdať samy o sebe bezúčelné a bezpredmetné: ,čím viac gestá strácali svoju nenútenosť pod tlakom akýchsi neviditeľných síl, tým viac sa život stával nedešifrovateľným.‘“

V knihe nájdeme dokopy šesť textov, vrátane analýzy konceptov známeho teoretika médií Marshalla McLuhana od Jakuba Ferenca (Brát McLuhana vážně: McLuhanova postfenomenologie technologie), alebo esej Jiřího Angera, teoretizujúcu o pojme „antropotechnický interface“ v súvislosti s audiovizuálnymi esejami, ktorým sa Anger dlhodobo venuje aj ako tvorca (Dotýkat se nedosažitelného objektu: haptická audiovizuální esej a antropotechnický interface).
 

Jussi Parikka
Co je to archeologie médií? 
(NAMU, praha, 2022, 220 s.)

V NAMU vyšiel (v zaujímavej „textilnej“ pevnej väzbe) aj preklad knihy fínskeho teoretika nových médií Jussiho Parikku s názvom Co je to archeologie médií?. Ako naznačuje názov, Parikka v nej predstavuje vznikajúcu oblasť, ktorá je podľa neho „katalyzátorom a prostriedkom interdisciplinárneho skúmania svetov technológií, poskytuje však tiež alternatívne metodológie štúdiám masových médií a komunikácie.“ Prístup archeológie médií spočíva v aplikovaní poznatkov a metód z archeológie na analýzu médií, ktoré boli nové v minulosti. V rámci tejto disciplíny je často kladený dôraz na štúdium zabudnutých alebo bizarných médií, ako aj na výskum zariadení, postupov a vynálezov, ktoré ovplyvnili vývoj mediálnej kultúry. Dôležité je však zdôrazniť, že archeológia médií nie je jednotnou metodológiou alebo teóriou, ale Parikka ju uvádza do kontextu ďalších kľúčových odvetví mediálnych štúdií, ako napríklad filmové štúdiá, softvérové štúdiá, genealógia imaginárnych médií, nemecká teória médií či teória materiality médií.

„Mediálna archeológia je úzko spätá s novou filmovou históriou a v širšom zmysle s premýšľaním filmových kultúr z pohľadu ranej kinematografie i pre-kinematografie,“ píše Parikka v jednej zo siedmich kapitol svojej knihy.

bar