Ladislav Volko
sociológ a filmový publicista

Slovenský filmový ústav bol od svojho začiatku akousi trpenou súčasťou riadiacich zložiek Slovenského filmu. Už to, že existoval Československý filmový ústav v Prahe a Slovenský filmový ústav v Bratislave, poukazuje na podivné chápanie rovnoprávnosti oboch pracovísk. Nakoniec, takéto pomenovanie nebývalo ojedinelé. Trvalo dosť dlho, kým sa rozhodnutím straníckych a im podliehajúcich riadiacich orgánov kinematografie začal vzhľadom na prezentáciu v zahraničí používať názov Československý filmový ústav Praha – Bratislava. Pražský filmový ústav sa nezaoberal slovenskou kinematografiou. Bol to starší brat, vyspelejší, pomerne adekvátnejšie vybavený po všetkých stránkach. Pracovníci oboch inštitúcií akceptovali daný stav, mali dobré pracovné a neraz i mimopracovné vzťahy. Ako vo všetkom, vždy záležalo od konkrétnych osôb, ako túto asymetriu vypĺňali.

Moje prvé aktívne kontakty so SFÚ sa začali počas vysokoškolského štúdia sociológie na Jagelovskej univerzite v Krakove, keď ústav viedol ešte Ján Komiňár, a neprestali doposiaľ. Najintenzívnejšie boli v čase písania mojej diplomovej práce. Bol to výborný štart do práce v SFÚ, kde som nastúpil plný elánu a zdravej drzosti koncom roku 1975. Nemusel som sa adaptovať, s mnohými som si tykal a brali ma už dávnejšie ako svojho kolegu. Už v roku 1970 bolo vedením  SFÚ schválená organizačná štruktúra SFÚ (po vzore Prahy) pre 24 pracovníkov, kde Vedecko-výskumný úsek mal mať vedeckého pracovníka pre sociológiu, pre sociálnu psychológiu , teóriu a históriu filmu a pomocnú vedeckú silu. Tento stav sa nikdy nerealizoval. Mojím príchodom sa vyplnila rubrika Výskumné oddelenie, neskôr Oddelenie výskumu a práce s filmom. Najskôr sme boli dvaja – ja na výskum a Gabika Gavalčinová na prácu s filmom. Postupne sa oddelenie napĺňalo a pred mojím odchodom za šéfredaktora Filmu a divadla v roku 1990 malo 6 pracovníkov.

Ak sa mnohokrát spomínalo, že SFÚ bol odkladacím priestorom pre problémových straníkov, tak počas mojej existencie v SFÚ išlo v troch prípadoch dodania pracovníka aj s miestom o posilnenie výskumných činností. Sylvia Lacková, dlhoročná pomocná režisérka najmä u Paľa Bielika  skatalogizovala spravodajský film i ďalšiu krátkometrážnu tvorbu a spolu s Martinom Slivkom a Jurajom Lexmannom sa podieľala na vydaní mimoriadnej publikácie Karol Plicka vo filmovej faktografii (1983). Vyčiarknutý či vyhodený zo strany, znalec juhoslovanských literatúr, kritik a prekladateľ Branislav Choma dostal za úlohu byť slovenským redaktorom československého ústavného časopisu Panoráma. Vďaka nemu máme k dispozícii napríklad aj nedocenenú publikáciu Davisti a film, články, polemiky poznámky (1983). Tretím bol bývalý riaditeľ SFÚ, neskôr námestník pre ideovú činnosť Jozef Majchrák. Po dlhodobej chorobe vystúpil zo strany, stal sa znova veriacim a div sa svete, dovolili mu vrátiť sa späť do SFÚ, najprv do knižnice a potom do Oddelenia výskumu a práce s filmom. Venoval sa najmä detskému divákovi, spolu sme realizovali celoslovenský sociologický výskum Súčasná kultúra filmového diváka na Slovensku. Jeho publikácie o detskom divákovi, o zábavnom filme patria k doposiaľ neprekonaným prácam na danú tému u nás.

Obývali sme prevažne dve miestnosti, v jednej kedysi býval Juro Jakubisko a nakreslil na stenu Olinku Schoberovú. Pri maľovaní ústavu nariadil riaditeľ maliarom zamaľovať kresbu. Vyjednával som, aby sa tak nestalo. Podarilo sa, ale mal som niečo vymyslieť, aby ju nebolo vidieť. Maliari ju orámovali a my sme sa rozhodli dať na múr otvorenú kovovú knižnicu, v ktorej bolo iba málo kníh, takže Olinka vystupovala spoza nej a kovové rámovanie jej dávalo nový význam. Po zmene režimu sa Jakubiskova kresba  stala súčasťou dokumentačného materiálu SFÚ, čo ma nesmierne potešilo.

Akýmsi míľnikom bol seminár k 15. výročiu SFÚ. V prípravnej fáze som prosil každého z vystupujúcich, aby otvorene hovorili o problémoch, čo sa aj stalo. Vedeli sme, že musíme zdôrazňovať, že vychádzame zo straníckych dokumentov a vlastne realizujeme výsledky zjazdových uznesení, lebo tie poriadne nikto nečítal. Zaklínadlom bol príklad sovietskej filmovej vedy a výskumu vôbec či vyhlásenia Gorbačova (hoci vymyslené) a podobne. Bolo to balansovanie na hrane a prišli aj reštrikcie.  

Všetky publikácie z dielne ústavu vychádzali s poznámkou pre vnútornú potrebu, lebo sme nemali vydavateľské oprávnenie. Aj keď sa odvtedy podarilo realizovať mnoho dielčích problematík a vyšli Dejiny slovenskej kinematografie, mnohé poznatky vyslovené na spomínanom seminári sú platné doposiaľ a môžu byť inšpiratívne pre súčasné výskumné oddelenie.

Návrh na zriadenie Filmového múzea bol predložený SFÚ v roku 1970. Bolo by na čase ho zriadiť. Pre každú oblasť diania sú dôležité spomienky aktérov, audiovizuálnu kultúru nevynímajúc. My sme začali, ale k peru sa podarilo dostať iba pár tvorivých pracovníkov. Žiaľ, písanie poznačila doba a ich vyjadrenia boli veľmi opatrné. Preto treba vysoko vyzdvihnúť projekt FTF VŠMU Oral history –Audiovizuálne záznamy pamätníkov slovenskej kinematografie a jeho pokračovania. Jeho hodnota bude iba stúpať. Ale prihováral by som sa aj za projekt osobných písomných spomienok SFÚ. Publikácie, ktoré sa nám podarilo vydať, boli často skôr vyvzdorované na vedení a každú sme museli znova a znova obhajovať.

Takto sa podarilo realizovať aj rôzne filmové akcie. Bez nasadenia a neustáleho zdôvodňovania Gabiky Gavalčinovej by nebolo napríklad festivalu Bienále animácie Bratislava, ktorý existuje doposiaľ. Malá filmová akadémia mládeže a Kino M inšpirovali zase mnohých mladých ľudí, neraz tieto podujatia zmenili ich profesionálne zameranie, vznikli manželstvá... Premietali sme tam zakázané filmy, diskutovali o nich s tvorcami (napríklad s Elmarom Klosom, Vladimírom Svitáčkom či Albertom Marenčinom). Minimálne dvaja z týchto vtedy mladých ľudí pracujú dnes v Slovenskom filmovom ústave – Mirko Ulman a Peter Dubecký.

Súčasný generálny riaditeľ prešiel baťovskú cestu a hrdím sa tým, že na jej začiatku som svoje polienko priložil aj ja. Pod jeho vedením  SFÚ realizuje naše sny v celom komplexe činnosti a patrí k popredným európskym pracoviskám tohto typu. Z generácie zakladateľov SFÚ, pokiaľ viem, žijú už iba pracovníčka dokumentácie Marianna Forrayová a z knižnice Gerda Sýkorová. Treba im vysloviť poďakovanie – bolo na čo nadviazať.
 

Zuzana Gindl-Tatárová
dramaturgička a scenáristka

Mnohí filmári dnes pokladajú filmový festival v Cannes za poslednú baštu filmovej kultúry. Pre mňa je takouto pevnosťou, ktorá chráni našu národnú kinematografiu a kritické rozmýšľanie o filme rovných 60 rokov, práve Slovenský filmový ústav.

Už počas socializmu sa mu podarilo prelomiť hranicu informačnej bariéry, stal sa postupne jediným dostupným zdrojom materiálov a filmových kaziet zo zahraničia, bez ktorých by sme zrejme žili iba v zdeformovanom svete budovateľských filmových ilúzií. Bol iniciátorom rôznych projekcií a filmárskych podujatí, ktorým aj napriek dobe celkom prirodzene prepožičiaval známku objektivity a kvality. V divokých deväťdesiatych rokoch sa mu podarilo vybojovať zápas o slovenský filmový archív a zachrániť tak naše filmové dedičstvo pred privatizáciou. Stal sa doslova národnou, politicky nezávislou inštitúciou, ktorá udržiavala povedomie o slovenskom filme nad vodou aj v čase rozpadu Koliby a celého filmárskeho prostredia. Vďaka jeho kvalitnej publikačnej, dokumentačnej a neskôr aj digitalizačnej činnosti, vďaka postupnému vydávaniu DVD našich najlepších filmov, sa mu podarilo vzkriesiť slovenský film a pripraviť pôdu filmárom, ktorí už druhýkrát v histórii začínali zo zelenej lúky a bez potrebného remeselného zázemia sa púšťali do nerovného boja o domáceho diváka.

V posledných dekádach sa Slovenský filmový ústav stal aj garantom národnej filmovej reprezentácie v zahraničí, festivalových aktivít a propagácie slovenského filmu na medzinárodných fórach. Dnes sa zdá takmer samozrejmosťou, že naše filmy putujú do celého sveta a DVD s naším rodinným striebrom sú vydávané aj v iných krajinách, že slovenskí tvorcovia vyhrávajú ceny na prestížnych filmových festivaloch a ich mená sa zjavujú v zahraničných filmových publikáciách. Bez Slovenského filmového ústavu a jeho nepretržitej činnosti by sa nič z toho tak ľahko nedosiahlo. Preto treba urobiť všetko pre to, a to najmä zo strany zodpovedných autorít, aby sa čo najskôr podarilo zaceliť straty, ktoré Slovenský filmový ústav utrpel po požiari v klubovom Kine Lumière a v jeho jedinečnom digitalizačnom pracovisku.

Pracovníkom Slovenského filmového ústavu držím palce a k jeho okrúhlinám im želám veľa energie (a potrebné finančné prostriedky), aby aj naďalej dokázali udržiavať jeho nedeliteľnú integritu a vnútornú silu, ktorá celých 60 rokov tvorila a chránila zázemie našej filmovej kultúry.