Kráľ Belgičanov

Aká je budúcnost Európskej únie?

Európska únia je v súčasnosti na rázcestí, čo dokazuje aj päť scenárov jej možnej budúcnosti, nachádzajúcich sa v tzv. Bielej knihe. Cieľom tohto článku však nebude reflexia tejto témy, ale reflexia jej reflexie. Takouto reflexiou je, respektíve chce byť hraný film Kráľ Belgičanov. Známa režisérska dvojica Peter Brosens a Jessica Woodworth sa v ňom obtrie o viaceré pálčivé témy súčasnej európskej politiky. Upúšťa tak od úvah nad rozkladom vzťahu človeka a prírody i od štylizovanej poetiky svojej predchádzajúcej trilógie (Khadak, Altiplano, Piate obdobie) v prospech väčšej civilnosti a politickosti.

„Kráľ Belgičanov“ Nicolas III. je nešťastný a osamelý človek, ktorý uviazol uprostred nezmyselných pravidiel, formalít a byrokracie. Počas štátnej návštevy Istanbulu, ktorá je dôkazom dobrej vôle EÚ preukazovanej Turecku, sa dozvedá, že Valónsko vyhlásilo samostatnosť. Musí sa okamžite vrátiť domov, aby zachránil svoje kráľovstvo, ale slnečná búrka spôsobí výpadok leteckej dopravy i komunikačného spojenia. S pomocou britského filmára Duncana Lloyda, ktorý dokumentuje všetky kráľove kroky, a tanečníc z bulharského folklórneho súboru sa kráľovi a jeho sprievodu podarí utiecť cez hranice. Tak sa začína jeho odysea naprieč Balkánom, počas ktorej objaví odpovede na niektoré otázky a aspoň na nejaký čas opustí svoje preddefinované role.

Pomerne bizarný a ťažko uveriteľný dej filmu môže spočiatku niekoho iritovať, ale po chvíli to divák prestáva riešiť. Snímka je totiž alegorická, absurdná a sebareflexívna, takže na ňu môžeme len ťažko uplatňovať nároky hodnovernosti, prípadne toho, čo mnohí nazývajú „logikou“. Samotný útek z Turecka do Bulharska, následne ďalej na Balkán a potom cez more do Talianska, asociuje trasy utečencov. Rozpadajúce sa mnohonárodnostné a mnohojazyčné Belgicko je v podstate akousi Európskou úniou v menšom. Porovnanie ekonomicky rozvinutejšieho Flámska a „srdečnejšieho a živelnejšieho“ Valónska pripomína takisto klišé, vzťahujúce sa na Európu, najmä na Balkán.

Snímka si však všetky tieto stereotypy uvedomuje. Samotný kráľ Nicolas v jednom momente hovorí, že už nechce vidieť žiadne klišé. Sebareflexivita snímky je badateľná aj v tom, že celý fi lm je vlastne filmom o filme. Sledujeme fiktívny dokument s komentárom režiséra, ktorý do deja aktívne zasahuje a manipuluje ním vo svoj či hrdinov prospech. Kráľ tak síce vyviazne z procesu „manipulovania“ svojimi poradcami, ale následne je manipulovaný Duncanom Lloydom. Aj napriek zdanlivej slobode je len hračkou v rukách režiséra – demiurga. Snímka tak poukazuje na problém ovplyvňovania reality v dokumentárnom filme, a to malo ísť „len“ o bežný medailón európskeho panovníka. Dokumentarista je tu zobrazený ako „režisér reality“. Práve on privádza hrdinov na Balkán a ukazuje im jeho stereotypný obraz plný rakije, nebezpečenstva, prostoty a istej bizarnosti, čo by azda malo mať terapeutické účinky na kráľovu neslobodu.

Cesta Balkánom je tak iba kulisou pre iniciáciu hrdinu, ktorý sa snaží byť viac sám sebou a prekonať všadeprítomné zákazy a príkazy. Výprava sa síce ukáže ako viac-menej bezradná, čo by mohlo nahrávať názorom euroskeptikov, ale kráľ sa na záver predsa len vzoprie a azda sa mu aj podarí opätovne zjednotiť monarchiu. To sa však nedozvieme. Nedopovedanosť, či dokonca iba letmé načrtávanie tém, je základnou naratívnou taktikou tvorcov. Nedávajú najavo svoj postoj, len predhadzujú rôznorodé témy, názory a životné situácie, ktoré by v prípade divákovho záujmu mohli viesť k zamysleniu sa nad stavom Európy.

Tento záujem sa tvorcovia snažia v divákoch vzbudiť najmä prostredníctvom humoru. Ten je však rovnaký ako celý film. Niekedy vyvolá decentný úsmev nad paradoxnosťou situácie, ako keď úzkoprsý šéf protokolu zvracia po balkánskej pitke, inokedy zasa trpkosť, ako je to pri výsmechu úradníckej byrokracii. Jeho zámerom totiž nie je prvoplánovo baviť, ale privádzať k zamysleniu. V tomto smere sú zaujímavé aj štylistické riešenia, keď na dosiahnutie komickosti často využíva hudbu – napríklad hymnu EÚ, Griegovho Perr Gynta alebo Ravelovo Bolero –, a to najmä kontrapunkticky.

Kráľ Belgičanov po sebe zanecháva množstvo otvorených tém a otázok, ktoré súvisia s EÚ, ako je hľadanie optimálneho pomeru medzi určujúcimi pravidlami a slobodou, individualizmom a zodpovednosťou, definovanie jednotlivca či národa v rámci obrovskej skupiny, potreba vytvorenia skutočných, zjednocujúcich inštitúcií, a predovšetkým prepájanie neprepojiteľného. Pred tým všetkým stojí hlavná postava tohto filmu, my a tiež Európska únia. Odpovede sú však v nedohľadne.

Kráľ Belgičanov (King of the Belgians, Belgicko/Holandsko/Bulharsko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Peter Brosens, Jessica Woodworth _KAMERA: Ton Peters _STRIH: David Verdurme _HRAJÚ: Peter Van den Begin, Lucie Debay, Bruno Georis, Pieter Van Der Houten, Titus De Voogdt, Valentin Ganev _MINUTÁŽ: 94 min. _HODNOTENIE: • • • ½

Marcel Šedo ( poslucháč audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU )
FOTO:
ASFK

Personal Shopper

Hra mačky s myšou

Mystika, duchovia, smrť. Témy, ktoré otvára Francúz Olivier Assayas vo filme Personal Shopper, sú typické pre žáner hororu, s ktorým sa spájajú zaužívané konvencie, rôzne klišé a dôraz na emotívne prežívanie divákov. Assayas sa však nevyberá touto cestou, hoci stručný náčrt príbehu je ako vystrihnutý z klasických béčkových hororov – nákupná asistentka slávnej modelky chce nadviazať spojenie so svojím zosnulým bratom. No hororové prvky sú skôr iba vypožičané a včlenené do existenciálnej drámy s príklonom k realizmu, čo je pri tzv. ghost-story ojedinelý jav.

Na úspech svojho predchádzajúceho filmu Sils Maria (2014) nadväzuje režisér Olivier Assayas spoluprácou s mladou americkou herečkou Kristen Stewart, ktorá hrá opäť úlohu mladej asistentky svetoznámej celebrity. Na rozdiel od postavy Valentine z filmu Sils Maria sa však Maureen v Personal Shopper nedelí o priestor na plátne s nikým, je stredobodom obrazu, kamera ju neprestajne prenasleduje. Dôvera režiséra v herecké schopnosti svojej protagonistky je zjavná, čo nakoniec prezrádza aj Assayasove vyhlásenie, že Stewart je najlepšou herečkou svojej generácie. Široká divácka obec si ju spája predovšetkým s tínedžerskou upírskou ságou Twilight. Lenže v posledných dvoch filmoch Assayasa sa z nej vyprofi lovala zaujímavá herečka, stvárňujúca v oboch prípadoch neusadenú ženu bez ambície presadiť sa v tých odvetviach šoubiznisu, kde práve pôsobí (v Sils Maria ide o filmové prostredie, v Personal Shopper o modeling). Tentoraz sa môže Kristen Stewart herecky naplno prejaviť, pretože ostatné postavy sa vo filme mihnú len na pár chvíľ alebo sú z veľkej časti zastúpené modernou technológiou (smartfón, počítač).

Všadeprítomné využívanie najnovších technológií kontrastuje s motívmi smrti, duchov, starých filmov či obrazov, týmto spôsobom sa vo filme kombinuje moderné s dávnym. Režisér chápe smartfóny ako pevnú súčasť sveta mladej generácie a zároveň túto skutočnosť nepriamo kritizuje: akoby ústredná hrdinka vedela otvorene komunikovať iba formou sms správ s anonymom, a to aj napriek tomu, že druhá strana pozná jej identitu. Transtextualita je jedným z atribútov Assayasovho rukopisu, keď charakterizuje postavy na základe iných diel. Vo filme Sils Maria je novopripravovaný filmový projekt hlavným dôvodom vnútornej krízy hrdinky (hrá ju Juliette Binoche), v titule Čosi je vo vzduchu (2012) sa zase hrdina Gilles – režisérovo alter ego – zaujíma o knihy súvisiace s maoizmom, čo je téma, ktorá výrazne ovplyvnila študentské myslenie a ľavicové protesty v Paríži na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. V snímke Personal Shopper sa hrdinka zaoberá umením predovšetkým cez prizmu jeho mystickej povahy, pozerá si film o možných praktikách v komunikácii s duchmi, skúma viac ako storočné obrazy, ktoré údajne vznikli na základe prepojenia s duchmi.

Olivier Assayas si za tento film odniesol cenu za réžiu z minuloročného festivalu v Cannes. V hlavnej súťaži sa vtedy ocitol aj titul Neon Demon dánskeho tvorcu Nicolasa Windinga Refna, ktorý sa k žánru hororu takisto prihlásil. Refn však kladie obrovský dôraz na estetizmus, jeho Neon Demon je oproti Personal Shopper ideovo vyprázdnený a hororové prvky v ňom plnia účel prvoplánovaného atraktivizovania, resp. majú vyvolať divácky šok. Assayas využíva hororové prvky s mierou, ich fantazijnú povahu sa snaží potláčať, hoci sa mu to nie vždy darí. Občas sa divák zarazí nad motiváciou konania hlavnej postavy a niektoré dramatické situácie rušivo skĺzavajú k trileru, opúšťajúc prevládajúcu zdržanlivosť v režisérskom prístupe. Práve tieto momenty mohli byť dôvodom pískania a bučania počas premiéry filmu v Cannes.

Spomenuté situácie však hrajú dôležitú úlohu v podobe kľúča potrebného na celkové pochopenie diela, ktorého povaha sa ku koncu zmení z realistickej na mystickú. Režisér ponúka viac otázok než odpovedí, nič zbytočne nevysvetľuje, čím núti divákov pozrieť si film znovu a hľadať iné významy, vytvárať inú fabulu. Personal Shopper má schopnosť zaujať natoľko, aby sa diváci do tejto hry mačky s myšou pustili.

Personal Shopper (Personal Shopper, Francúzsko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Olivier Assayas _KAMERA: Yorick Le Saux _STRIH: Marion Monnier _HRAJÚ: Kristen Stewart, David Bowles, Lars Eidinger, Nora von Waldstätten, Anders Danielsen Lie, Sigrid Bouaziz _MINUTÁŽ: 105 min. _HODNOTENIE: • • • •

Adam Straka ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO:
ASFK

Záhradníctvo: Rodinný priateľ

Rodinný priateľ ako kolekcia krátkych filmov

Vstup koprodukčného filmu Záhradníctvo: Rodinný priateľ do domácej distribúcie sa nedal prehliadnuť. Ide o najnovší opus úspešnej scenáristicko-režisérskej dvojice Petr Jarchovský a Jan Hřebejk a zároveň o prvú časť veľkolepo koncipovanej trilógie, ktorá je propagovaná ako prequel obľúbených Pelíškov z roku 1999.

Všetky štyri filmy vychádzajú zo skutočných príbehov Jarchovského predkov. V prvej časti trilógie divák v postavách manželov Jindřicha a Vilmy poľahky odhalí Krausovcov z Pelíškov, a tak vopred vie, že obe postavy vojnu (o ktorú tu ide) prežijú a zostanú spolu. Častú výčitku, že film tým stráca napätie – divák totiž na rozdiel od protagonistov neuverí, že Jindřich zahynul, a jeho návrat ho neprekvapí –, neberiem: do kina predsa nechodíme (len) kvôli deju – chceme preniknúť aj do druhého plánu a mať potešenie z toho, „ako je to urobené“.

Ako je to teda urobené? Zle. A čo nachádzame v druhom pláne? Takmer nič. Ide o vcelku plytký melodramatický príbeh, o osudy obyčajných ľudí na pozadí vojnových udalostí. To druhé by bolo v poriadku, keby to fungovalo. Lenže nefunguje.

Rozprávanie tvorí vlastne šesť epizód. V prvej z roku 1939 sledujeme skupinku odbojárov, z ktorých troch napokon zatkne gestapo a stratia sa v nacistických väzniciach. S manželkami dvoch z nich – sú to sestry – sa potom stretávame v druhej epizóde z roku 1944, keď žijú spolu s najstaršou sestrou Bedřiškou a dvomi malými deťmi vo vile na okraji Prahy. Prežiť ťažké časy im pomáha lekár Jiří, najlepší kamarát Jindřicha. V tretej epizóde sa ocitneme v ďalšej luxusnej vile pri vidieckom záhradníctve (kde sa začínala odbojová epizóda) na akejsi tryzne za Jindřichom, vo štvrtej prichádzajú sovietski osloboditelia a (ne)očakávane aj Jindřich, ktorý tak naruší krehké ľúbostné puto medzi domnelou vdovou Vilmou a rodinným priateľom Jiřím. Piata epizóda je etudou o preberaní bytu po nemeckom kolaborantovi, kým šiesta (opäť v záhradníctve) predstavuje akési všeobecné zmierenie a veľmi prekvapujúco (čo do obsahu aj formy) uzatvára osud titulnej postavy.

Filmu Rodinný priateľ chýba najmä dôsledná dramaturgická príprava. Jarchovský akoby použil každú historku, ktorá sa núkala, bez ohľadu na jej funkčnosť v príbehu (napr. epizódka s ruským vojakom, ktorý vojde na koni do vily). (Príslušníci Červenej armády pôsobia celkovo dojmom, akoby si v okolí vily len užívali piknik.) Apropo vila: ak sa aj „zmierime“ s tým, že ženy uväznených odbojárov bývajú naďalej vcelku bezproblémovo v luxusnej poschodovej vile, nemôžeme sa nespýtať, čia vlastne vila je. Jindřich s Vilmou bývali predtým v Jindřichovom služobnom byte a Ela musí po Jindřichovom návrate spať na kanape v kuchyni – teda nie je vo vile doma. Žeby tam pred vojnou bývala iba stará dievka Bedřiška?

Problémom je uveriť motiváciám postáv, najmä ústrednej dvojice Vilmy a Jiřího. Jiří je pridanou postavou, ktorú bolo možné formovať bez ohľadu na reálny predobraz, ale napriek tomu pôsobí akosi bezpohlavne. Tento mladý, vzdelaný, dobre vyzerajúci muž nemá po celý čas žiadny reálny ľúbostný vzťah a k prvému a jedinému letmému bozku medzi ním a Vilmou, ktorá mu otvorene prejavuje náklonnosť, dôjde po šiestich rokoch (!), hoci na inom mieste sa až nechcene komicky naznačuje erotické dusno (pranie Jiřího košele). Práve po tomto bozku sa domov vracia „mŕtvy“ Jindřich a vtedy mu „náhodou“ temer v ústrety vybehne z domu jeho dcérka Daniela – priveľa aj na melodrámu. Vilma žila podľa vlastných slov „dva roky s Jindrom, šesť rokov vedľa Jiřího“ (s ktorým si stále vyká!) a po Jindřichovom návrate sa k svojmu mužovi, s ktorým má dieťa, bez zjavnej príčiny správa ako k nepríjemnému hmyzu, ktorý musí nejako strpieť.

Vierohodnosti filmu neprospieva ani väčšina hereckých výkonov. Tomáš Sokol pôsobí ako Jiří bezradne a trochu infantilne (najmä vinou scenáristu), na tri sestry sa hodí české slovo unylé. Najhoršie však vychádza Lenka Krobotová ako príšerne nadhrávajúca záhradníkova žena a Sabina Remundová, ktorá sa síce snaží neveľmi sympatickú postavu Mařči „poľudštiť“, ale výsledkom je figúrka ako z televízneho sitkomu. Nielen v tomto kontexte vynikajú dvaja skvelí detskí predstavitelia Josefína Marková a Samuel Budiman.

Nič proti lineárnej epizodickej výstavbe deja, ale to by epizódy museli vytvárať zmysluplný celok. Možno by aj vytvárali, keby sa zo 130 minút filmu vypustila všetka hlušina. (Najmarkantnejším príkladom je epizóda zo Štedrého dňa. Áno, vtedy je rodina pokope, večeria sa, rozdávajú sa darčeky, čítajú sa deťom rozprávky pred spaním – ale viac než pol hodiny v potemnenom dome?) Z ostatných epizód by možno každá vydala na celkom slušný krátkometrážny film (Bedřiškina nočná návšteva u Jindřicha v nemocnici je potom ešte fi lmom v tomto krátkom filme), ale urobiť kolekciu krátkych filmov asi nebolo ambíciou tvorcov. Dúfajme, že ďalšie dva diely trilógie nebudú v tomto trende pokračovať. To by už bolo krátkych filmov na celý festival.

Záhradníctvo: Rodinný priateľ (Zahradnictví: Rodinný přítel, Česko/Slovensko/Poľsko, 2017) _RÉŽIA: Jan Hřebejk _SCENÁR: Petr Jarchovský _KAMERA: Bartek Cierlica _STRIH: Vladimír Barák _HUDBA: Petr Ostrouchov _HRAJÚ: Ondřej Sokol, Aňa Geislerová, Martin Finger, Jiří Macháček, Gabriela Míčová, Klára Melíšková, Karel Dobrý, David Novotný, Lenka Krobotová, Sabina Remundová _MINUTÁŽ: 130 min. _HODNOTENIE: • • ½

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO:
Forum Film

Dvojrecenzia: Špina

V Špine ide o veľa

Nepatrím medzi fanúšikov európskych filmov, vlastne som proti nim istým spôsobom zaujatý a osobitne sa to týka kinematografií strednej Európy. Hoci ma synopsa snímky Špina zaujala, nemohol som sa zbaviť predstavy, že je to ďalší z radu filmov, ktoré stoja za mojimi predsudkami. Špina mi síce napokon nevrátila vieru v európske filmy (to si žiada viac než len jeden titul), no musím skonštatovať, že hraný debut Terezy Nvotovej rozhodne vzbudil môj záujem aspoň vo vzťahu k slovenskej kinematografii.

Lena je tínedžerka, ktorá trávi čas v škole, pofľakovaním sa s kamarátkou Rózou a príležitostnými výjazdmi do klubov, kde sa vytancuje. Doma má zložitú situáciu. Jej hendikepovaný brat Bohdan sa často prejavuje agresívne, najmä keď má pocit, že si z neho uťahujú alebo ho ľutujú. Vzhľadom na jeho stav mu rodičia venujú viac pozornosti, pričom Lenu zanedbávajú a zabúdajú, že aj ona sa pre brata trápi. Situácia sa ešte vyhrotí, keď Lenu u nej doma znásilní jej učiteľ Robo. V zúfalstve a s pocitom, že o znásilnení nemá komu povedať – ani rodičom, ani Róze, ktorá neustále hovorí o sexe – rozhodne sa Lena spáchať samovraždu počas oslavy bratových narodenín. Jej pokus sa končí neúspešne a Lenu umiestnia na psychiatrickú kliniku.

Film Terezy Nvotovej sa začína ako dráma o dospievaní. Jeho pravá povaha sa však ukazuje až následne, po Leninom znásilnení a jej hospitalizácii. Nvotová pomerne ostro poukazuje na slovenský systém psychiatrickej starostlivosti, osobitne tej ústavnej. Otrasné podmienky a malá miera ozajstných terapeutických účinkov liečby sú čoraz očividnejšie, keď sledujeme Lenu pri neustálom šikanovaní zo strany ostatných pacientov, časté potýčky medzi hospitalizovanými, ktoré občas vyústia až do fyzických útokov, alebo skupinové sedenia, ktoré očividne nemajú želaný efekt. Samovražda jedného z pacientov a elektrošoky dotvárajú skutočne ťaživú kulisu, hoci spôsob zobrazenia je takmer dokumentárne realistický. Tento dojem umocňuje Nvotovej voľba obsadiť viacero vedľajších postáv bývalými pacientmi, ktorí vlastne stvárňujú verzie samých seba.

Nvotová súčasne prihadzuje niekoľko postrehov na tému rodiny – špeciálne takej, ktorá zahŕňa hendikepovaného člena –, ale aj priateľstva a, samozrejme, sexuálneho násilia. Práve znásilnenie prepája všetky zmienené aspekty – vrátane psychiatrickej starostlivosti – vykreslené v temných farbách, keď Lene zjavne nik nedokáže poskytnúť útechu. Táto obžaloba najviditeľnejšie smeruje k rodine. Lena je znásilnená doma a nikto nemá tušenie, čo sa deje – ani počas znásilnenia, ani po ňom. Priateľstvo dostáva šancu na vykúpenie v závere fi lmu a napokon aj Bohdan prejaví citové puto k sestre, dokonca po merne extrémnym spôsobom. Zdá sa však, že okrem niekoľkých drobných epizód tu nie je miesto na sympatiu k rodičom.

Nvotová sa pokúša spracovať všetky uvedené línie v rozpätí 87 minút, čo vyvoláva niekoľko otázok vzhľadom na to, že žiadna z línií nakoniec nie je do dôsledku preskúmaná. Súčasne to uberá na prieraznosti fi lmu, ktorý mal priekopnícky potenciál. To síce nie je zanedbateľný problém Špiny, no je jediný.

Kamera Mareka Dvořáka je nádherná. Ponúka nemálo pôsobivých záberov mesta a spomedzi nich vyčnievajú tie v okolí rieky. Kvalita snímania je síce najvýraznejšia v exteriéroch, no neuberá z nej ani prechod do interiéru nemocnice. Dvořák navyše potvrdzuje vysokú mieru kameramanského citu a zručnosti pri vykresľovaní Leninej osamelosti, keď prevažujú série detailov, zdôrazňujúcich jej zraniteľnosť. V tomto smere ťaží film aj z presvedčivého herectva Dominiky Morávkovej, ktorá je prítomná v takmer každej scéne. Úloha na ňu kládla vysoké nároky v súvislosti so stvárnením registra zložitých pocitov a psychických stavov pri minime dialógov, čo Morávková zvládla po každej stránke. Vrcholom jej herectva sú konfrontačné scény – jediné, v ktorých výrazne pracuje aj s hlasovým prejavom a slovami – a záverečná scéna, v ktorej tak výrečne (a opäť bez slov) vyjadruje, že nie všetko je v poriadku.

Dobrú prácu odviedli aj strihači Jiří Brožek, Michal Lánský a Jana Vlčková, ktorým sa podarilo zachovať dokumentaristické prvky filmu s rozrušujúcimi okamihmi. Osobitne treba oceniť spôsob, akým strih posúva dej dopredu – film získava účelný rytmus a odráža režisérkinu ambíciu orientovať sa na podstatné momenty, nie na artistné detaily. Takýto prístup prispieva aj k jeho pútavosti. A hoci má Špina svoje chyby, z celkového pohľadu je to vydarený film a veľmi schopný debut.

Špina (Špína, Česko/Slovensko, 2017) _RÉŽIA: Tereza Nvotová _SCENÁR: Barbora Námerová _KAMERA: Marek Dvořák _STRIH: Jiří Brožek, Michal Lánský, Jana Vlčková _HUDBA: Pjoni _HRAJÚ: Dominika Morávková, Anna Rakovská, Róbert Jakab, Anna Šišková, Luboš Veselý, Patrik Holubář, Juliána Oľhová, Monika Potokárová, Ela Lehotská _MINUTÁŽ: 88 min. _HODNOTENIE: • • • ½

Panos Kotzathanasis ( grécky filmový kritik )


Zámer, príbeh, realita

Svetová zdravotnícka organizácia hovorí o sexuálnom násilí aj ako o čine, pri ktorom bola žena fyzicky prinútená k sexuálnemu styku proti svojej vôli, mala sexuálny styk proti svojej vôli, pretože sa bála, čoho by sa mohol partner dopustiť, alebo bola prinútená urobiť niečo v sexuálnej oblasti, čo považovala za degradujúce a ponižujúce. Už len z čítania strohej úradníckej definície človeku behá mráz po chrbte. V celovečernom hranom debute Terezy Nvotovej Špina sa na sexuálne násilie pozrieme celkom zblízka.

V genetickej výbave väčšiny príbehových filmov je schopnosť reflektovať ľudskú existenciu tu na tejto zemi, včera/dnes, nutkanie vyjadriť sa k skutočnému svetu, k naozajstným reáliám zaujať stanovisko, pohaniť, pochváliť. A teda nielen tak odťažito vyvolať smiech, postrašiť či inak zábavne naplniť/ zabiť divákov čas. Je to vlastne nevyhnutné i prirodzené zároveň. Niekedy sa to deje prvoplánovo, inokedy to na plátne vidno menej zjavne. Občas je to hlavný autorský zámer, občas filmárom na vypovedaní o súčasnosti/minulosti až tak veľmi nezáleží, veď ide najmä o hrdinu a kauzalitu. A jasné, ešte je tu aj divák – v pondelok by ho uchvátila najmä rýchla strieľačka, ale v utorok by v ňom väčšmi mohli zarezonovať aj kritické konzekvencie rozprávania.

Vyzerá to tak, že v Špine šlo najmä o vyrozprávanie veľmi intímneho, ale tiež veľmi silného deja. V rozhovore (pre DVTV) režisérka hovorila o tom, že jej film sa pozerá na problém viktimizácie obetí sexuálneho násilia; na dôvody mlčania obetí; na to, prečo sa nechcú cítiť ako obete; nakoľko sú obeťami nielen sexuálneho predátora, ale následne vlastne aj nás všetkých, lebo taká sme my spoločnosť, že neriešime „Neznásilňujte!“, ale riešime „Nenechajte sa znásilniť.“. To sú nesmierne dôležité veci, veď podľa odhadov sú u nás denne vykonané desiatky násilných sexuálnych činov (nielen na ženách), ale o dosť viac ako deväťdesiat percent z nich sa do oficiálnych štatistík nedostanú, pretože ich obete nenahlásia. (Situácia nie je diametrálne odlišná ani v civilizovanejších európskych krajinách.)

Reálie (slovenské) mali tvoriť pozadie, podhubie filmu (so svetovou témou). Domnievam sa však, že koncept zobrazenia reálií bol priveľmi robustný, okatý, dostal sa do popredia a – obávam sa – aj tam zostane. Krehkosť príbehu nenašla celkom adekvátnu filmovú reč, aby jej prostredníctvom presiakol na povrch kritický spoločenský osteň. Ten nás jednoducho bodá priamo, príliš viditeľne a nástojčivo. Domáce publikum bude asi väčšmi trápiť stav slovenských detských psychiatrických oddelení (prípadne škôl alebo neútulná vizáž mesta) než vnútorné traumy hlavnej hrdinky Leny. Ale tak to asi nemalo byť. Či? (V snímke Ivety Grófovej Až do mesta Aš, ktorá sa z viacerých dôvodov ponúka na porovnanie so Špinou, sa takéto dačo neprihodilo.) Obžaloba systému zaznela jasne a vypovedá o Slovensku spravodlivo kriticky. Nakoľko však platí, že systém = my?

Možno bude čítanie Nvotovej filmu zahraničným „západniarskym“ obecenstvom bližšie pôvodným/ ideálnym zámerom filmárov, väčšmi mu v pamäti ostane Lenino individuálne nešťastie a jej zápas o samu seba. (Snáď mu nenapadne, že slovenské zdravotníctvo musí už byť v poriadnej šlamastike, keď tam furt slúži jedna lekárka. Vari tam nie je aj ona nasilu zatvorená!)

Non-fi ction filmy majú moc otvárať nám oči, aby sme v správnom svetle uvideli realitu, ktorú žijeme. Nvotovej Špina to robí, čo je prínosné, len akosi násilne nám rozťahuje viečka, trochu som si pripadala ako žena zo slávneho Buñuelovho záberu v Andalúzskom psovi. Zo Špiny priveľmi nahlas kričí hlavná myšlienka, až oči kole. Tému však bolo potrebné otvoriť. A Tereza Nvotová sa to odvážila. Vďaka jej za to.

Špina (Špína, Česko/Slovensko, 2017) _HODNOTENIE: • • •

Zuzana Mojžišová ( filmová publicistka ) 
FOTO: Forum Film