Park Film Fest

Modifikovanie tradície

Minulý rok sa na mieste bývalého Art Film Festu v Trenčianskych Tepliciach podarilo pod vedením jeho zakladateľa Petra Hledíka a umeleckej riaditeľky Ľudmily Cvikovej zachovať tradíciu a kontinuitu filmovej kultúry, ktorá sa s mestom spájala nepretržite 23 rokov. K ďalšiemu posunu v koncepte teplického festivalu prišlo tento rok už pod vedením nového programového tímu na čele s Janou Prágerovou ako výkonnou riaditeľkou, ktorý festival premenoval na Park Film Fest (23. – 26. 6.).

Programový tím zachoval študentskú súťaž z minulého roku a v sekcii Veľké nádeje opäť ponúkol najzaujímavejšie práce poslucháčov filmových škôl pod dramaturgickou taktovkou European Film Promotion – medzinárodnej siete organizácií s cieľom podporovať európsku produkciu na celosvetovej úrovni. Organizátori festivalu potvrdili, že kuratela tejto sekcie bude od budúceho roku v ich vlastnej réžii. Veľké nádeje tvorili formálne, žánrovo i tematicky rôznorodé diela. A práve rôznorodosť má byť podľa dramaturgov jeden z definujúcich atribútov (staro)nového festivalu. Slovensko v sekcii reprezentovala dokumentárna esej Barbory Sliepkovej O sestre, ktorá už zvíťazila v súťaži krátkych filmov V strede Európy na tohtoročnom MFFK Febiofest. Hlavnú cenu Zlatá žaba si prevzala maďarská režisérka Hajni Kis za civilnú queer romancu Beautiful Figure.

Novou sekciou bol Jej pohľad so zameraním na filmy nakrútené ženami, čo sa dá vnímať aj ako gesto reagujúce na nedostatočné uznanie režisérok (nielen) vo filmovom priemysle. Dramaturgovia si dali za cieľ mapovať vývoj tohto druhu tvorby, pozorovať, ako reflektuje súčasný svet a zároveň vyvracia stereotypy, ktoré sa v súvislosti so „ženskými“ filmami objavujú. Predstavil sa napríklad celovečerný debut gréckej režisérky Sofie Exarchou Park psychosociálna dráma o gréckej „stratenej generácii“ s dominantným motívom ľudského tela a fyzickosti, ďalej debut francúzskej režisérky Julie Ducournau Raw, kombinujúci žánrové prvky filmu o dospievaní a hororu s hyperbolizovanou telesnosťou, ako aj domáca Piata loď Ivety Grófovej, ktorá si napokon odniesla cenu Zlaté oko.

Napriek výraznejším personálnym zmenám nebol prechod festivalu do novej podoby navonok nijako dramatický – Park Film Fest zachoval multižánrový charakter akcie, sprievodné podujatia aj ocenenia Umelcova misia (tento rok ju udelili Táni Pauhofovej a Miroslavovi Žbirkovi) či Za kamerou (Zuzana Piussi, Ondřej Trojan), čo je obdoba predchádzajúcej Zlatej kamery. (Krzysztof Zanussi získal Cenu primátora Trenčianskych Teplíc.) Organizátori festivalu rozšírili program o industry časť s panelovými diskusiami zameranými na mladých a začínajúcich filmárov. A do hlavného programu začlenili dve nové sekcie, tematicky venované v našich končinách opomínaným národným kinematografiám – brazílskej a katalánskej.

Organizátori Park Film Festu majú pomerne jasnú ambíciu a víziu, sčasti nadväzujúcu na tradíciu teplického festivalu, pričom nový programový tím so sebou priniesol (politické) gesto ženskej emancipácie súvisiace s režisérkami (a takisto filmy s politickým obsahom). Feminocentrické zameranie nie je rarita, nájdeme ho na úrovni festivalových retrospektív (napríklad Karlove Vary vlani uviedli Ženy v mexickej kinematografii), ale aj ako celkový festivalový koncept (napríklad Festival ženských filmov Créteil bol založený už v roku 1979 a existujú aj iné podobne koncipované festivaly: Birds-Eye View Film Festival, Rocky Mountain Women’s Festival, Women’s International Film Festival v Soule, Moondance International Film Festival atď.), čo si uvedomujú aj samotní organizátori Park Film Festu. Bude preto zaujímavé sledovať, ako budú svoju víziu napĺňať, najmä pri proklamovanom holistickom prístupe k mapovaniu vývoja ženskej kinematografie a jej reflexie sveta. 

Martin Kudláč ( filmový publicista ) 
FOTO:
Facebook Park Film Festu

25. Art Film Fest

 Art Film Fest sa nadýchol

Keď sa vlani Art Film Fest presunul za lepšou festivalovou infraštruktúrou do Košíc, ponúkol ambiciózny program, no chýbala mu atmosféra a kľúč k vytvoreniu živých debát o kinematografii. Tento rok už bola situácia na Art Film Feste (16. – 24. 6.) iná. Citeľne lepšia. 

Aktuálne snímky z Cannes a ďalších prestížnych festivalov, menej známe tituly, ktoré sa spájajú s dobrodružstvom objavovania, neopozerateľné filmové klasiky aj upozornenie na slovenskú tvorbu. Program 25. ročníka festivalu bol zložený zo 16 sekcií a poskytol návštevníkom viacero možností, ako prežiť deväť festivalových dní. Ten, kto sa vydal cestou sledovania medzinárodnej súťaže hraných filmov, natrafil aj na dve slovenské snímky – road movie Out režiséra Györgya Kristófa a drámu Špina Terezy Nvotovej. Prvý z nich zaujal nielen svojím absurdným humorom, kamerou a farebnými riešeniami, ale aj presvedčivým výkonom Sándora Terhesa. Špina zase upozornila na krehký svet tínedžerov, ničivé dôsledky násilia aj problémy psychiatrickej starostlivosti na Slovensku. Hlavná predstaviteľka Dominika Morávková si nakoniec z festivalu odniesla cenu Modrý anjel za najlepší ženský herecký výkon a diváci zvolili hraný debut Nvotovej za najlepší európsky film.

V súťažnej mozaike žánrovej pestrosti vyniklo viacero titulov. Medzi nimi napríklad dánsko-islandský film Kamenné srdce režiséra Guðmundura Arnara Guðmundssona, ktorý za výdatnej pomoci hercov (Blaer Hinriksson získal Modrého anjela za najlepší mužský herecký výkon) citlivo vykreslil moment, keď mladí chlapci dospievajú a objavujú v ľuďoch krásu i krutosť. Alebo trpká bulharsko-grécka dráma Glory dvojice Petar Valčanov a Kristina Grozeva, ktorá si z 25. Art Film Festu odniesla hlavnú cenu Modrý anjel za najlepší film.

Dobrodružstvom, no z kategórie pod 30 minút, bola aj Medzinárodná súťaž krátkych filmov. V nej sa stretlo 36 titulov vrátane Atlantídy, 2003 Slováka Michala Blaška, pričom hlavnú cenu si odniesla indonézska snímka O pôvode strachu (r. Bayu Prihantoro Filemon). No zaujal napríklad aj temne ladený metaforický francúzsko-grécky hraný film Limbo.

To najlepšie zo sveta

Divák, ktorý sa nechal viesť dobrými kritikami a ohlasmi na film, mal takisto čo robiť, aby stihol všetko, čo si naplánoval. Časovo síce náročným, ale plnohodnotným zážitkom s brilantnými dlhými zábermi bol filipínsky film Tá, ktorá odišla Lava Diaza. Silným zážitkom sa ukázala aj netradičná maďarská lovestory O tele a duši Ildikó Enyedi, ktorá nedávno získala Zlatého medveďa na Berlinale. Celková kvalita filmu bola vystavaná z viacerých atribútov, nielen zo samotného príbehu, ale aj z obrazového rozprávania, v rámci ktorého vynikla scénografia a farebná koncepcia, a takisto z hereckého výkonu Slovenky Alexandry Borbély. Mimochodom, Borbély bola členkou poroty hlavnej súťaže, a tak film O tele a duši v Košiciach osobne uviedla. Formálne zaujímavý bol čilský film Kráľ, ktorý kládol pomerne vysoké nároky na pozornosť. Režisér Niles Atallah v ňom skombinoval hercov s bábkami, maskami aj dotvorenými archívnymi zábermi, ktoré „zreli“ na filmovej surovine niekoľko rokov zakopané v Atallahovej záhrade.

Veľké očakávania vyvolával nový film Terrenca Malicka Song to Song s hereckou trojicou Rooney Mara, Ryan Gosling a Michael Fassbender v hlavných úlohách. Malickov originálny rukopis v prípade tejto experimentálnej romantickej drámy síce funguje efektne, ale vzhľadom na dĺžku filmu postupne stráca na účinnosti. V sekcii Okolo sveta lákal aj film Micka Jacksona Popieranie holokaustu v hlavnej úlohe s Rachel Weisz, ktorý je inšpirovaný skutočnými udalosťami o právnom spore spisovateľky a historičky Deborah E. Lipstadt s vojenským historikom Davidom Irvingom. Téma filmu – prekrúcanie faktov a snaha verejne s týmto úkazom bojovať – je síce aktuálna, ale tvorcovia sa pri jej uchopení nevyhli prvoplánovosti. Z pohľadu netradičných ženských charakterov, ktoré pôsobia zaujímavo samostatne aj vo vzájomnej interakcii, treba oceniť film AWOL režisérky Deb Shoval (sekcia American Indies). No a je dôležité spomenúť, že Art Film Fest zaradil do programu nielen artové a tematicky náročné filmy, ale ponúkol aj „odľahčené“ tituly, na ktoré sa najlepšie pozeralo z pohodlia tuli vakov. K takým patrí napríklad Dieťa Apokalypsy (r. Mario Cornejo) alebo Skroť si vietor (r. Han Han) zo sekcie Prísľuby z Východu.

Okrem iných, nemenej zaujímavých sekcií uviedol Art Film Fest takisto filmy ocenených režisérov Dušana Trančíka a Jana Hřebejka (Zlatá kamera) aj hercov Magdy Vášáryovej a Ondřeja Vetchého (Hercova misia). Nová Cena prezidenta festivalu putovala do rúk Jiřího Bartošku a festivalovým prekvapením bolo jej udelenie aj jubilujúcej herečke Márii Kráľovičovej. „Film je siedma veľmoc a ja som rada, že tu dnes môžem byť s vami. Prajem tomuto festivalu, aby mal aspoň toľko rokov, čo ja,“ povedala laureátka počas otváracieho ceremoniálu.

Diskusie pre profesionálov

Tento rok boli pre vyznenie Art Film Festu dôležité aj sprievodné podujatia, a to hlavne dve diskusie. Jedna na tému diváckeho úspechu slovenského filmu, na ktorej sa zúčastnili producenti Peter Núňez, Maroš Hečko, Milan Stráňava, zástupca distribučnej spoločnosti Itafilm Juraj Brocko a riaditeľ Audiovizuálneho fondu Martin Šmatlák. Hovorili nielen o rastúcich číslach návštevnosti, ale aj o problémoch, ktorým čelia. Témou druhej debaty boli filmové komisie a otázka, či raz bude zo Slovenska filmová destinácia pre zahraničné produkcie. Moderátorka Zora Jaurová privítala výkonnú riaditeľku Európskej siete filmových komisií Angelicu Cantisani, producentov a režisérov Michala Kollára a Mátyása Priklera a Denisu Zlatú z odboru rozvoja kultúry a kreativity Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Spolu otvorili diskusiu o tomto druhu podpory filmového priemyslu, ktorú mnohí považujú za nevyhnutnú.

Tento rok na Art Film Feste nechýbali ani masterclassy (napríklad aj Juraja Jakubiska), koncerty a výstavy. Oceniť treba takisto osobné uvedenia filmov, či už samotnými tvorcami alebo zostavovateľmi sekcií, a to už, našťastie, bez nevkusných kostýmov. Tieto skutočnosti spolu s už dobre fungujúcou prevádzkou Kina Úsmev či s veľkorysými networkingovými dispozíciami Tabačky Kulturfabrik vytvorili ozajstnú festivalovú atmosféru, ktorej by sa mal Art Film Fest držať aj nabudúce. A najlepšie by bolo posunúť ju ešte o krok ďalej.

Zuzana Sotáková
FOTO: Art Film Fest

10. Fest Anča

Fest Anča má desat rokov a cveng

Medzinárodný festival animácie Fest Anča, ktorý konal od 29. 6. do 2. 7. v Žiline, sa počas jubilejného 10. ročníka pozrel na svoje začiatky, ale ukázal aj to, že neustále myslí na budúcnosť a svoj program chce posúvať dopredu.

„Bol som tu vlastne pri prvom ročníku, keď som trochu pomáhal, aby sa sem dostali slovenské animované filmy zo Slovenského filmového ústavu. Tie ďalšie ročníky som sledoval už len z diaľky. Som rád, že sa festival po toľkých rokoch dostal do fázy, keď má publicitu, chodí naň veľa mladých ľudí, vie sa o ňom vo svete a je to festival, ktorý má cveng,“ povedal dramaturg a režisér Rudolf Urc. Do Žiliny prišiel uviesť do života 2-DVD Čarovný svet animovaného filmu. Jeho krstnou mamou bola animátorka Ivana Laučíková, ktorá si zaspomínala na študentské časy, keď im Urc ako pedagóg rozširoval obzory: „Ak sa máte o svete animácie niečo dozvedieť, tak u nás nie je povolanejší človek ako Rudolf Urc.“

Ak sa chcete dozvedieť viac o svete súčasnej animovanej kinematografie, na Slovensku nie je povolanejšie podujatie ako Fest Anča. Tentoraz festival priniesol trojicu významných britských tvorcov, ktorí v diskusiách, na masterclassoch a v uvoľnenej atmosfére mimo oficiálneho programu rozprávali o svojej práci a uvažovaní o filme. Oceňovaný Barry Purves, ktorý sa najintenzívnejšie zaoberá detailne vypracovanými bábkami, pricestoval dokonca v predstihu, aby ešte deň pred otvorením festivalu viedol celodňový workshop. „Mal som v podstate 12-hodinový workshop s asi 16 študentmi a profesionálmi. Hovoril som o tom, prečo rozprávame príbehy, ale aj o rozličných spôsoboch, ako tieto príbehy podať. Samozrejme, rozprávali sme sa o tom, čo vlastne bábka je. Pre mňa je to nástroj umožňujúci predĺženie myšlienok, na ktorých záleží. Je katalyzátorom na uvoľnenie vnútorných myšlienok, pri bábkach môžete uniknúť pred všetkým,“ uviedol Purves a dodal, že si počas festivalu vytvorili akúsi komunitu tvorcov a odvtedy spolu debatujú. „O tom animácia je, je to delenie sa o príbehy.“

Pre ďalšieho hlavného hosťa – režiséra, animátora a spisovateľa Roberta Morgana – je kľúčové nadchnúť sa pre niečo. „Najdôležitejšie je pre mňa prísť s nápadom alebo témou, ktorá udrží moje nadšenie počas celého procesu tvorby. Lebo vytváranie animovaného filmu trvá veľmi dlho, vyžaduje si veľa energie a koncentrácie.“ Svoje hororovo pôsobiace mäsité bábky vytvára z vosku a silikónovej gumy. Návštevníkom okrem svojich doterajších diel ukázal aj čerstvo dokončené filmy. Masterclass tvorcu Paula Busha, ktorý využíva metódu experimentálnej fázovej animácie, bol zase zameraný na percepciu. Bush rozprával aj o tom, že človek vníma veľmi pomaly. „Rytmus pohybu je pre mňa rytmom filmu. Ja chcem vytvárať obrazy v hlavách divákov, nie na plátne. V tom je zásadný rozdiel.“ Publiku okrem iného ukázal svoj nový film Elegy.

Lenže Fest Anča, to nie sú len inšpiratívni hostia. Je to predovšetkým diverzita filmov – žánrová, vizuálna aj príbehová. Popri tradičných sekciách ako Svetová panoráma, Anička v krajine zázrakov, Anička v Mordore či EKSEKF uspelo aj niekoľko nových programových blokov. Jedným z nich bol napríklad Making of, kde sa stretlo osem diel, pričom každé jedno sprevádzala ukážka jeho výrobného procesu. Všetkých v sále zaujala nielen samotná selekcia filmov, ale aj odhalenie originálnych, často veľmi náročných tvorivých postupov. Spomeňme aspoň titul Astigmatizmus (r. N. Troshinsky), ktorý pracuje s rozostrovaním a so zaostrovaním, čím sugestívne prenáša dôrazy v rámci plynutia deja.

Opomenúť netreba ani široký záber na maďarskú animáciu. Videoklipy, tvorba pre deti, invenčné animované reklamy alebo poukázanie na tvorcov, ktorí najviac vynikajú, to všetko vytvorilo komplexný obraz o animovanej tvorbe našich južných susedov. Príjemným návratom do detstva bolo pásmo českých večerníčkov 60. rokov minulého storočia. Domáce tituly z posledných rokov sa zase stretli v Panoráme slovenských filmov.

Samostatným zážitkom, ktorý by si zaslúžil vlastný článok, bolo paralelné festivalové podujatie Game Days, počas ktorého sa predstavili hviezdy nezávislého videoherného neba, ako je napríklad David Fernández Huerta (sequel svetovo úspešnej hry Monument Valley bol po prvý raz verejne prezentovaný na takomto type podujatia práve na Slovensku) alebo Marek Plichta s plnofarebnou hrou Future Unfolding.

Hlavnú cenu Anča Award získala na festivale fínska snímka Nekonečne boľavé oči (r. E. Vuorinen) o optičke, ktorú unavuje príliš jasné videnie sveta a nevyhnutná zodpovednosť za jeho chyby. „Film prostredníctvom expresívnej animácie ponúka absurdný pohľad na svet, ktorý však pramení zo skutočnosti. Hlavná postava pozoruje grotesknosť sveta, až kým s pomocou spriaznenej duše nenájde odvahu stať sa jeho súčasťou,“ uviedla medzinárodná porota. (Špeciálne uznanie udelili francúzskemu titulu Bábiky neplačú od F. Tremblaya). Nás zo súťaže zaujali aj kmitavé roztečené animácie v krátkom filme Spolubývajúci (r. J. Wolfe) alebo fascinujúca detailná kresba snímky Dieťa (r. V. Stickel). Cenu Anča Music Video Award získal čilský tvorca Marcos Sánchez za The Unnatural. „Videoklip, ktorý vyvoláva temnú melancholickú atmosféru. Jeho príbeh vás celkom unesie na ďalekú cestu. Má minimalistickú kompozíciu a využíva jedinečnú farebnú škálu a tiene na vykreslenie prostredia a podčiarknutie deja. Ten sa od začiatku veľmi jasne vyvíja k dramatickému koncu,“ ocenila toto hudobné video porota. (Špeciálne uznanie udelila americkému videoklipu Sex Bruise od C. Grebela). Ocenenie Anča Student Award získal estónsky film Penelope (r. H. Jäälinoja), špeciálne uznanie zase spomínaný film Spolubývajúci. Svoju cenu udelili aj detskí diváci, ktorí si nakoniec vybrali film Vtáčik a húsenica (r. L. Von Dohren).

Spájanie, hranie sa, objavovanie – to všetko sú atribúty, ktoré sprevádzajú program Fest Anče, a inak to nebolo ani tento rok. „Animácia je zvláštna tým, že vytvára nové svety, že nie ste odkázaní na realitu okolo vás. Že sa v nej môže diať všeličo, že v nej reflektujete svoj vnútorný svet a tým, že ovládate toto remeslo, tým sa stávate súčasťou veľkej rodiny animátorov, ktorých je dnes na svete strašne veľa. A byť v tej rodine je veľká česť a veľké potešenie,“ poznamenal Rudolf Urc. V Žiline to platilo na sto percent.

Zuzana Sotáková
FOTO:
Ocenený film Nekonečne boľavé oči, zdroj: Fest Anča