Tomáš Czwitkovics

publicista so špecializáciou na oblasť médií

Najostrejšie sledované voľby tohto roku máme za sebou: novým šéfom RTVS sa stane Jaroslav Rezník. A bol to opäť traumatizujúci zážitok, podlamujúci naivnú vieru, že v tejto krajine sa bude dariť v prvom rade šikovným, nadpriemerným a skúseným, nie tým, čo sa pridajú k tej správnej strane. Toto konštatovanie nie je ani tak, alebo len, o súboji Jaroslav Rezník verzus Václav Mika, ale najmä o hrubých a dehonestujúcich vyjadreniach hlavných predstaviteľov koalície na adresu fungovania inštitúcie, novinárov, ktorí v nej pracujú a manažéra, ktorý ju päť rokov viedol s merateľnými pozitívnymi výsledkami.

Oproti iným verejnoprávnym kastingom, ktorých sa zúčastnili a ktoré vyhrali absolútni no-name kandidáti, sa v týchto voľbách stretli (okrem jednej výnimky zo Santa Moniky) takmer samí profesionáli. Patrí k nim aj Jaroslav Rezník. Lenže mať za sebou dlhú kariéru je jedna vec, mať renomé kvalitného profesionála vec druhá. Stratové hospodárenie inštitúcie, strata publika či pochybné zmluvy, ktoré museli politici žehliť dokonca zmenou zákona (kauza vymáhači z BSP a akoby už zabudnutý generálny pardon pre neplatičov) sú taký bohatý zoznam prešľapov, že pri Rezníkovi by možno aj Zuzana Ťapáková bola lepšia voľba. O renomé, výsledky a názor verejnosti však pri tejto voľbe naozaj nešlo. Spolitizovanosť voľby by sa dala zvaliť v prvom rade na spôsob, akým sa riaditeľ vyberá. Vďaka krátkotrvajúcej vláde Ivety Radičovej a ministrovi kultúry Danielovi Krajcerovi sa voľba spojeného vysielateľa preniesla z kontrolných rád v televízii a rozhlase, kreovaných v parlamente, priamo do parlamentu. Znamenal presun voľby do rúk poslancov totálnu politizáciu inštitúcie? V teórii áno, v praxi nie. Kontrolné rady boli len o chlp menej plné politiky ako hradný kopec, aj to iba vďaka tomu, že sa z času na čas podarilo do týchto orgánov prepašovať pár odborníkov bez politických väzieb. „Spravodlivé“ rozdelenie politických síl v radách mala zabezpečiť pravidelná obmena tretiny členov, no osoby ako Radim Hreha a Štefan Nižňanský sú tým najlepším (respektíve najhorším) príkladom, že išlo o ďalšiu naivnú teóriu, ktorú baženie politikov po ovládaní týchto médií vyvrátilo.

Existuje teda lepšie riešenie? Áno, v teórii sa dá zlepšovať všetko. V niektorých krajinách sa na voľbe nezúčastňujú iba politici a ich fi guranti v radách, ale aj rôzne profesijné organizácie, ktoré aspoň navonok pripomínajú, komu slúžia médiá verejnej služby. To však ešte neznamená, že takto zvolení kandidáti nebudú niesť nálepku nejakej politickej príslušnosti. Je však veľký rozdiel medzi nosením malej nálepky a byť od hlavy až po päty oblepený lepiacou páskou, ako je Jaroslav Rezník.