Katarína Máliková

hudobníčka

Od detstva som veľký filmový fanúšik a doposiaľ som videla celkom pestrú zmes všetkého možného. Mám k tomuto druhu umenia veľmi blízko a dobrý film ma vie zasiahnuť, ba dokonca mi aj zmeniť život! Neraz sa mi to stalo. V hudbe mám pozitívny a svojský vzťah takmer ku každému žánru alebo autorovi, pokiaľ to tam funguje, a takisto to u mňa platí aj v kinematografii. A ak si mám vybrať slovenský film, ku ktorému mám zvláštny vzťah, ťažšiu otázku som ani nemohla dostať. Keby som si však v hlave hodila kockou a zahrala sa hru na „napíš prvé, čo ti napadne“, bol by to Marhuľový ostrov. Videla som ho raz v jednom teraz už zbúranom podniku na Polomke, tuším, že cestou z plavárne alebo z koncertu. Boli sme tam asi traja kamaráti, keď sme ho už rozpozeraný zachytili na obrazovke krčmo-reštaurácie a všetkých nás zhypnotizoval. Zvláštnym tajomnom, drsnosťou, zemitosťou, ktorej kontrovalo oranžové, páliace slnko. Milujem južné Slovensko, maďarskú menšinu, ich náturu. A tento film vo mne vyvolal spomienku na výraznú chuť na jazyku, uhrančivú vôňu v nose a na opojnú zmyselnosť okamihov, keď chceme zmoknúť, váľať sa v hline, kúpať sa v noci v rieke, zjesť to, čo sme si zasadili a cítiť svoju pozemskú existenciu každým pórom pokožky a všetkými zmyslami. Mám rada každý element, ktorý vo mne vyvolá smäd po prirodzenosti.