Peter Jaroš 

spisovateľ a scenárista

Prvý film, ktorý som videl, bol Kamenný kvietok (1946, r. Alexandr Ptuško), sovietska farebná rozprávka s nadprirodzenými bytosťami a s morálnym ponaučením, že láska zvíťazí nad všetkými prekážkami. Danilo s Katarínou boli nakoniec naozaj spolu a šťastní. Tento pekný, výpravný film mi po druhej svetovej vojne ako osem-deväťročnému chlapcovi učaroval. V Hybiach, kam som chodil do základnej školy, ešte kino nebolo, do Liptovského Hrádku, asi deväť kilometrov, nás celú triedu zviezol sused na korbe nákladného auta, kde inak vozieval lesných robotníkov.

Ako druhý som videl film Ali Baba a štyridsať zbojníkov (1954). Aj táto rozprávka ma ako mladíka očarila a vryla sa mi do pamäti. Okrem režiséra Jacqua Beckera spolupracoval na jej scenári aj Cesare Zavattini. Romantický dobrodružný príbeh ich komédie vznikol na motívy rozprávok Tisíc a jednej noci. 

Keď sa skončila druhá svetová vojna, mal som len päť rokov. Aj preto ma neskôr, ako asi pätnásťročného, zasiahol dvojdielny epický veľkofilm neskorej stalinskej kinematografie Pád Berlína (1949, r. Michail Čiaureli, s. Piotr Pavlenko, M. Čiaureli). Priam ma ohúril krutosťou bojov Sovietov s nemeckými hitlerovskými nacistami. Vtedy som si, pravdaže, neuvedomoval presilu nepotrebnej sovietskej propagandy, lebo Červená armáda aj bez nej dobyla Berlín a mala rozhodujúci podiel na víťazstve Spojencov v tejto vojne.

Ovplyvnila ma aj Felliniho Cesta (1954). Gelsomina v nej putuje so silákom Zampanòm napriek tomu, že pri cestách s ním zomrela jej sestra. Zampanò je pouličný zabávač a k Gelsomine sa správa hrubo a neotesane. Cesta na mňa veľmi silno zapôsobila. Dodnes si pamätám, ako som ju videl v kine Mier v Liga pasáži. Bol som vysokoškolák a so spoluštudentkou Laurou sme sedeli v druhom rade. 

Keď som skončil štúdiá na filozofickej fakulte v Bratislave, prišlo spoločenské uvoľnenie zlatých šesťdesiatych rokov, ktoré nastalo aj vo filme. Slovami Věry Chytilovej, „v snahe predložiť vlastnú verziu pravdy filmári adoptovali mnohé modely a vplyvy – neorealizmus, cinéma-vérité, francúzsku novú vlnu, nový román, absurdnú drámu, Kafku, návrat k lyrickým a surrealistickým tradíciám medzivojnového obdobia“. Škoda len, že táto doba, vhodná pre explozívny rozvoj literatúry, filmu, maliarstva, sochárstva aj hudby, trvala iba do okupácie Československa armádami bratských socialistických štátov. Za tých necelých desať rokov vznikli Černý Petr (1963) a Lásky jedné plavovlásky (1965) Miloša Formana, Sedmikrásky (1966) Věry Chytilovej, nové filmy viacerých režisérov sa vyrojili ako včely z úľa. Aj na Slovensku. Medzi nimi Slnko v sieti (1962) a ďalšie od Štefana Uhra a mnohé iné snímky režisérov ako Hollý, Havetta, Hanák, Jakubisko a ďalší. V poslednom čase ma však silno zaujali predovšetkým dokumentárne filmy režiséra Pavla Barabáša.