„O históriu sa zaujímal môj otec, veľa sme sa o nej doma rozprávali. Treba hovoriť o tom, čo máme pekne zametené pod kobercom. Aby sme si uvedomili zodpovednosť za niektoré veci. Nemusíme sa stále hrať na utláčaných chudákov. V minulosti sme participovali na holokauste, v 50. rokoch na čistkách, tak sa nehrajme, že to robili iba tí ostatní,“ hovorí v hlavnom rozhovore čísla strihačka a producentka Darina Smržová. Záujem o históriu spája niekoľko dokumentárnych filmov, na ktorých momentálne pracuje. Sama históriu píše –ako prvá strihačka a žena vo funkcii dekanky Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, ktorá v júni oslávila tridsať rokov od svojho založenia. 

Osobností, ktoré písali históriu, sa nám v čísle zišlo viac. Režiséra Štefana Uhra pripomína filmová publicistka Eva Vženteková, ktorá je autorkou knihy o jeho diele. Na Milana Čorbu spomína jeho študentka, dnes už takisto oceňovaná kostýmová výtvarníčka Katarína Štrbová Bieliková. O herečke Božene Slabejovej, ktorá sa narodila pred 100 rokmi, som predtým, ako som sa pustil do textu o nej, veľa detailov nevedel. Roky písala históriu nitrianskeho divadla a mrzelo ju, keď sa na scény mimo Bratislavy mnohí pozerali cez prsty. Pri štúdiu archívnych materiálov a čítaní o jej životných i kariérnych vrcholoch a pádoch, stretnutiach s bohémou a Picassom sa mi z tety Strakovej z televízneho Detektíva Karola menila na celkom inú ženu.  

Zosnulá herečka Eva Kristinová sa ako spojka zapojila do Slovenského národného povstania. Ak pripomeniem aj to, že na sklonku života recitovala na akciách ospevujúcich Jozefa Tisa a obhajovala členov extrémistickej Slovenskej pospolitosti, nie je to preto, že by som spochybňoval jej dielo, o ktorom napísal zasvätený text teatrológ Karol Mišovic. Ale preto, že bez tejto zmienky nie je jej obraz úplný. Plastický portrét zosnulého kameramana Igora Luthera vytvárajú svojimi textami Meir Lubor Dohnal, Juraj Jakubisko, Volker Schlöndorff a Ivan Ostrochovský. 

„Ako spoločnosť sme vytesnili veľa vecí: smrť, chradnutie, zlyhanie, postavili sme ich mimo prirodzenosti. Pozrime sa napríklad na jazykový zvrat v nekrológoch: prehral boj so smrťou. Ten v čitateľovi evokuje, že smrť bola osobné zlyhanie, mŕtvy sa málo snažil. Keby viac zabojoval, mohol byť nesmrteľný,“ hovorí v ďalšom rozhovore Diana Kacarová, ktorá pracuje na scenári filmu Zámok. Jeho hrdina žije vo svete, kde sa už neumiera. A túži – zomrieť. Nielen celosvetová panika z korony ukázala, že my túžime žiť. 

Žiť túžil aj George Floyd. Namiesto toho píše históriu.

Matúš Kvasnička