Filmový priemysel ťahá so sebou množstvo profesií

Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení oslávila v júni 30. výročie založenia. V akej je kondícii? Aké má ambície? Sú budúci filmári odvážni? Aj o tom hovorí dekanka FTF VŠMU Darina Smržová, ktorá súčasne pracuje na niekoľkých filmoch. 

Dekankou ste sa stali pred rokom. Ako sa vám darí napĺňať ambície a plány? 
Rok je dlhý čas, ale v rámci školy krátky. Nedá sa všetko urobiť lusknutím prstov, je to proces. Niektoré zmeny sa nám už podarilo naštartovať, napríklad viac prepájame film s disciplínami ako filozofia či popkultúra. Prišli noví pedagógovia a v rámci výberových predmetov ponúkli iné portfólio. Od septembra pribudne v ponuke predmetov aj psychológia. Pre tvorcov je veľmi dôležitá, či už ide o komunikáciu s respondentom, vytváranie príbehu, postáv, alebo vnímanie širšieho kontextu. Aj klíma sa zmenila. Akoby sa ľudia chceli viac otvoriť. Možno je to i výberom prodekanov, ktorívnímajú, že školu je nutné internacionalizovať. Mali sme možnosť pozvať si odborníkov zo zahraničia, z toho vyplynuli rôzne propagačné aktivity, ktoré tu dlhšie chýbali. Sú to postupné krôčiky. Covid nás trochu zabrzdil, ale vytvoril priestor na prehodnotenie niektorých aktivít.

Zastavenie sa niekedy pomôže.
Pomôže, dokonca nás posunie ďalej. Pamätám si, ako k nám prichádzali zahraniční študenti z projektu Erasmus+. Potulovali sa po budove, nikto nevedel, ku komu patria. Teraz im ponúkame ucelenýprogram: základy filmového jazyka. V rámci neho majú prednášky z rôznych odborov. Počas pandémie nám veľmi pomohol aj Slovenský filmový ústav, ktorý im umožnil pozerať pôvodnúdomácu tvorbu. Teraz pokračujeme prípravou projektu KEGA, zameraného na tvorbu učebných textov v angličtine a dostupných online. To je posun a zároveň základ nového študijného programu, ktorýsme už naozaj potrebovali. Samozrejme, treba ho akreditovať, čo je nekonečný proces. Mnohépredmety sme preto nemohli definovať ako povinne voliteľné, ale museli zostať výberové. Vznik akreditačnej agentúry a zmena procesu akreditácie škôl všetko zastavili minimálne na dva roky. Zatiaľ odchyľujeme dvierka, skúšame, kadiaľ sa dá prejsť, aby sme vyučovanie zmodernizovali a prinieslinové odbory, ktoré by študentom rozšírili obzory. Pribudol napríklad predmet venovaný grantovým systémom. Takisto by som veľmi rada urobila scenáristickú prezentáciu pre produkčné spoločnosti, aspoň tie slovenské. Často sa na mňa producenti obracajú, či nemáme šikovných scenáristov. Študenti by tak mohli prezentovať svoje projekty pred profesionálnym fórom. To by bol dôležitý krok.

Začiatky filmovej fakulty charakterizovala aj veľká tvorivá energia. Cítiť ju na škole dnes?
Na VŠMU som 27 rokov a postupom času som si uvedomila, že ateliéry fungujú ako samostatnéostrovy. Nefunguje medzi nimi vzájomná pomoc, spolupráca, tímy. Predmet tímová práca, ktorý je špecifikom prvého ročníka, to umožňuje. Ale v ateliéroch zistili, že im „tímovky“ zasahujú do študijných plánov, a začali ich okresávať. Pracujeme na tom, aby nešlo iba o záležitosť jedného semestra, ale aby vznikla platforma študentskej spolupráce. Po vzniku fakulty sme si museli pomáhať aj preto, že nič nebolo. Teraz je všetko a potreba spolupráce prestáva byť dôležitá. Študenti sa veľmi individualizujú, uzatvárajú sa do virtuálneho sveta. Každý rieši seba a nevidí veci v kontexte – ale to je celosvetový problém.

U animátorov aj u dokumentaristov sme v minulosti videli, ako si pomáhali, filmy si dokonca navzájom produkovali. Fungujú tak doteraz, už aj s presahom na mladšiu generáciu. 
Najskôr sa však musia na škole navzájom nájsť. V tvrdých trhových podmienkach je to už takmer nemožné. Občas sa objavia náznaky dvojíc, ktoré opakovane spolupracujú, ale produkcia je veľmi náročná. V rámci doktorandských ročníkov sme v tomto duchu chceli urobiť spoločný projekt, no chýbali financie, aj keď škola je najväčším slovenským producentom krátkometrážnej tvorby. Preto sa už v rámci vyučovacieho procesu usilujeme vytvoriť priestor, aby vznikli stabilné spolupráce a aby pokračovali. Pri hranom filme je kontinuita skôr výnimkou, ale napríklad Mariana Čengel Solčanská a kameraman Laco Janošťák spolupracujú už od školy. Spolupráce sa rozpadajú aj na tom, že kým nakrútite hraný film, musíte sa uživiť niečím iným. 

Čo je po troch dekádach existencie aktuálnou prioritou fakulty?
Otvoriť sa vonkajšiemu svetu, zaviesť študijné programy v anglickom jazyku, sledovať súčasné trendy a prispôsobovať im štúdium. Napríklad scenáristi by nemuseli absolvovať iba scenárom k hranému filmu, ale aj pilotom k seriálu. Musíme brať do úvahy uplatniteľnosť študentov. Sledovať, čo je žiadané, ale súčasne posúvať latku vyššie. Dnes ponúkame nové študijné programy, ktoré vyplývajú aj z technologického rozvoja. Vizuálne efekty vyučujeme už 10 rokov, na budúci rok pribudne hernýdizajn. Tam je nové pole pôsobnosti nielen pre fakultu, ale aj pre absolventov v praxi. Tieto kroky majú svoju postupnosť. Žiaľ, často ju neurčuje to, čo by sme chceli, ale to, čo je aktuálne možné.

Pri otváraní sa vonkajšiemu svetu hovoríme aj o pravidelnom hosťovaní zahraničných tvorcov, pedagógov?
Visegrad Film Forum vytvorilo spolu so školou platformu, ktorá úspešne funguje 7 rokov. Každý rok môžeme vďaka vzájomnej podpore privítať 3 až 5 osobností, ktoré tu majú masterclassy, workshopy. Tri roky fungoval na škole projekt internacionalizácie, ktorý takisto umožnil pozývať hostí zo zahraničia. V jednom momente tým boli študenti až zahltení. Niekedy mali o zahraničných hostí väčšízáujem ľudia mimo fakulty ako študenti. Asi to vyplynulo z ich preťaženosti, mnohí si na štúdium zarábajú. Aj to je rozdiel v porovnaní so situáciou spred tridsiatich rokov. Fakulta bola vtedy pre ľudí prioritou, dnes sú viac rozdrobení. 

Štúdium na druhej vysokej škole dnes už nehradí štát. Kedysi sa od ľudí, ktorí sa hlásili na filmové odbory, očakávalo, že už budú mať profesijné či životné skúsenosti. Ako sa rokmi zmenili kritériá výberu študentov?
Prioritou zostáva talent. V rámci každého študijného programu sa určujú priority podľa jeho zamerania. Kritériá sa výrazne nezmenili. Skôr ich pribudlo alebo sa menia napríklad vzhľadom na vývoj technológií. Uvítali by sme, keby sa na scenáristiku alebo réžiu prijímali ľudia so skúsenosťami, ktorí prinesú iné témy. Aké témy prináša človek, ktorý má 17 alebo 18 rokov? Ale máme iba denné štúdium a ťažko sa naň prihlási niekto, kto je už v praxi. Má svoj životný štandard a nechce oň prísť, resp. musí popri škole pracovať. A potom je tu vysokoškolský zákon, ktorý hovorí, že štandardnúdĺžku štúdia si môžete predĺžiť, iba ak si ho uhradíte. To býva problém.

Slovenský film roky takmer neexistoval. Badať po jeho „znovuzrodení“ zvýšený záujem o štúdium?
To by som nepovedala. Spoločnosť vníma kultúru ako niečo okrajové. Tí s ambíciami rýchlo pochopia, že v kultúre veľa nezarobia. Lukratívnejšie sú iné profesie. Často volia masmediálne štúdiá, ani kritériá tam nie sú nastavené tak vysoko ako u nás. Aj počas pandémie sme videli, aký má spoločnosť ku kultúre vzťah a ako reagovala, keď sa filmári ozvali. Ľudia si neuvedomujú, že tento priemysel so sebou ťahá množstvo profesií. Výpadok sa ráta v miliónoch eur. Umelci nie sú vnímaníako pracujúci. Ak by som to mala trochu zvulgarizovať, tak staré heslo „ja som baník, kto je viac“ máme stále v povedomí. Ľudia si neuvedomujú, že práve kultúra je naša identita, poľudšťuje a posúva nás ďalej. Istý prepad počtu záujemcov o štúdium súvisí s demografickou krivkou. Rebríček záujmu o jednotlivé odbory sa však nemení. Najväčší je stále o réžiu hraného filmu, scenáristiku, kameru, animáciu, technické programy. Robíme rôzne akcie, prednášky na školách, na ktorých propagujeme štúdium na našej fakulte. 

Ako je na tom fakulta s financovaním? 
Financovanie škôl sa dlhodobo nemení. Dostávame dotáciu z ministerstva podľa počtu študentov na akreditované študijné programy a potom na rozvoj fakulty, čiže u nás najmä na nákup nových technológií a výskumnú, vývojovú alebo umeleckú činnosť. Nedostávame však účelové financie na študentské filmy. To neexistuje. 

Nakoľko vám v tomto pomáha podpora z Audiovizuálneho fondu?
Vznik AVF pomohol celému audiovizuálnemu prostrediu. Má program na podporu študentskej tvorby, hoci iba bakalárskych a magisterských filmov. Škola financuje ostatné cvičenia, ročne asi 140 titulov. Vďaka tomu môžu študenti pracovať v profesionálnejších podmienkach. Mnohé však stále funguje na báze barterov, kamarátskej výpomoci, niečo si študenti financujú sami. Nie je to teda pokryté na sto percent. Produkcia filmov je súčasť výučby, je to praktický výstup štúdia, preto by podľa mňa na študentské filmy malo vyčleniť financie ministerstvo. Nepostačuje ani výška dotácie na rozvoj fakulty. Dlhodobé podhodnotenie VŠMU je citeľné. Dvadsať rokov po postavení novej budovy nemáme dobudovaný svetelný park v štúdiu. Mnohé zariadenia si musíme prenajímať, pretože sú drahé. Využívame rôzne granty, v minulosti napríklad od Bratislavského samosprávneho kraja či Nadácie Tatrabanky. 

Viaceré študentské filmy mali napriek tomu úspech aj v zahraničí. 
Nároky máme vysoké a odráža sa to na kvalite. Ťažko však môžete mať nároky na výsledky, ak nevytvoríte adekvátne podmienky na prácu. Na druhej strane obmedzenia podporujú tvorivosť. Každýrok máme hrané, dokumentárne a animované filmy asi na 150 festivaloch a vždy sa objaví niekoľko snímok, ktoré uspejú v domácej i zahraničnej konkurencii.

Sú študenti tvorivo odvážni? 
To je individuálne. Každý ročník má lídrov, ktorí sú odvážnejší. Je dôležité ich podchytiť a dať im priestor. Závisí to aj od prístupu pedagógov, nakoľko im umožnia „hrať sa“ a hľadať tvorivé riešenia. Chce to čas a nemôže to úplne narušiť vyučovací proces. Limitom je aj dĺžka štúdia. 

Ak hovoríme o pedagógoch, tak pre školu je prínosom, že sa absolventi vracajú, aby formovali ďalšie generácie filmárov. 
Nastala aj prirodzená generačná výmena a je veľmi pozitívne, že naši absolventi sú ochotní popri praxi ešte učiť. Lebo filmárske remeslo si vyžaduje celého človeka a zakomponovať si do programu prednášky, individuálne konzultácie, cvičenia je časovo veľmi náročné. Je to naozaj o akejsi morálnej povinnosti vrátiť škole to, čo im dala, a pomôcť jej, aby zostala najlepšou. 

Veľký vplyv na mnohých študentov mal napríklad Dušan Hanák. Stáva sa už aj ďalšia generácia takouto výraznou inšpiráciou? 
Snažíme sa mať v ateliéroch naozajstné osobnosti. Z praxe, aj také, ktoré sú už za tvorivým zenitom, ale majú dlhoročné filmárske skúsenosti. Základom je stredná generácia, ktorej tvorbu študenti vnímajú. Sú pre nich autoritami. Samozrejme, už to nie je kult, akým bol Hanák. Navyše, pedagógov je teraz oveľa viac, ale vždy sa usilujeme získať tých najlepších. Ak hovoríme o dokumente, tam vidíme dva prúdy nazerania na realitu – hravý kerekesovský a angažovanejší kirchhoffovský. 

Majú študenti chuť ísť do investigatívnejších tém? Aj s vedomím problémov, ktoré to prináša?
Niektorí sa v tom našli a chcú ísť týmto smerom. V rámci ateliéru si môžu vybrať. Ľudia by boli prekvapení, ako vnímajú, čo spoločnosť trápi. Deje sa to v školských podmienkach a nemajú toľko času vŕtať sa v jednej téme, ale mnohí sa o to snažia, hoci publicistickému filmu sa venujú iba v jednom ročníku. Zaujímavé témy, často skryté, vedia priniesť mimobratislavskí študenti. Ľudia sa dnes viac boja vystúpiť pred kamerou ako kedysi. Ale myslím si, že študenti si nájdu cestu i protagonistov, cez ktorých tému roztvoria. A ak aj nie, vždy sa dá nájsť spôsob a forma, ako názor prezentovať. 

Dokumentárnu tvorbu poznáte aj z praxe. Ako sa zo strihačky stane producentka dokumentárnych filmov?
Niekedy sa vo mne tieto dve pozície bijú. Pozícia producentky vyplynula z okolností, nebol to zámer. Chcela som pomôcť kamarátovi režisérovi s filmom, na ktorý nevedel zohnať peniaze. Režiséri sa vždy pohybujú v iných sférach, sú ponorení do témy, robia rešerše, hľadajú ľudí. A tak som sa podujala vytvoriť základ, nájsť financie, a to ma priviedlo k produkcii. Nechcem produkovať naraz veľa titulov. Témy filmov, ktoré pripravujeme, si vyžadujú veľa času. Len samotné rešerše zaberú pri historickej téme niekoľko rokov. Historickým dokumentom sa venujem pravidelne, aj keď z pozície strihača sú veľmi náročné. Asi k nim treba dospieť rokmi, „prestrihať sa“ k nim. Spolupracujem s režisérmi, ktorí o téme hovoria v širších kontextoch. Pretože aj to, čo je aktuálne „na tepe doby“,vyplýva zo širšieho historického kontextu.

Čo z histórie vás zaujíma?
O históriu sa zaujímal môj otec, veľa sme sa o nej doma rozprávali. Treba hovoriť o tom, čo máme pekne zametené pod kobercom. Aby sme si uvedomili zodpovednosť za niektoré veci. Nemusíme sa stále hrať na utláčaných chudákov. V minulosti sme participovali na holokauste, v 50. rokoch na čistkách, tak sa nehrajme, že to robili iba tí ostatní. Zúčastnili sme sa na tom rovnako. To je moja vnútorná motivácia. Vo filme o Rudolfovi Dobiášovi Svetlo na konci dňa, ktorý nakrúca Alena Čermáková, ide práve o 50. roky, boj človeka za slobodu a za svoj názor. Rudolf Dobiáš sa ako mladýza jednu karikatúru, ktorú ani nenakreslil, dostal na 18 rokov do jáchymovských baní. Je to veľmi skromný a čistý človek, možno vďaka viere, ktorá mu pomohla všetko prekonať. Chceme hovoriť o tom, ako môže totalitný systém úplne zomlieť človeka. Aj preto, že totalita by sa rada vrátila. Je to vec citlivosti na to, čo sa okolo nás deje. 

S Annou Gruskovou ste spolupracovali na filme Smutné jazyky o karpatských Nemcoch. Tejto témy sa dotýka aj snímka Architekt drsnej poetiky, ktorú pripravujete s Ladislavom Kabošom.
Je to film o Hansovi Broosovi. Doba ho donútila emigrovať, napokon uspel v Brazílii. Stal sa predstaviteľom brutalistickej architektúry, ktorú na Slovensku veľmi nemáme, a keď áno, tak ju pre istotu búrame. Broos dokázal svoje stavby fantasticky začleniť do prostredia. Mnohí historici ho v tom zaraďujú k svetovej špičke. Dotkneme sa aj karpatských Nemcov, ale nie je to hlavná téma. Tou je jeho myslenie, uvedomenie si, že vždy nás niečo presahuje – príroda. V dobe ekologickej krízy je to viac ako aktuálne. Je pre mňa zaujímavé, ako nadčasovo Broos vnímal súvislosti medzi architektúrou a prírodou. Máme hotovú televíznu verziu, pripravujeme kinoverziu, záujem o film prejavil festival v Jihlave. 

V postprodukcii je film o Petrovi Scherhauferovi v réžii Juraja Nvotu. Venuje sa téme, ako si v obdobínormalizácie nájsť slobodný priestor na život a tvorbu. Na Slovensku je Scherhaufer veľmi nedocenenou osobnosťou. Pritom výrazne ovplyvnil profesionálne aj ochotnícke divadlo. O histórii divadelnej réžie sa študenti doteraz učia z textov, ktoré napísal. Mapujeme jeho cestu od ochotníckej scény po veľké medzinárodné projekty. Zaujímavé je rozprávanie dánskych hercov o stretnutíVýchodu a Západu. Aj tam fungovala propaganda, ktorá nás nejako vykresľovala. Ich spolupráca bola o hľadaní spoločnej Európy, spoločného priestoru. 

S Dušanom Hudecom pracujete na filme Za Boha, za národ, ktorý otvára veľmi výbušnú a pre mnohých nepohodlnú tému.
Je to film o vápenke v Nemeckej, ktorá je veľkým biľagom na našej histórii. Označovali ju za 47. pec Osvienčimu. Spaľovalo sa tam asi týždeň, ale robili to slovenskí gardisti, príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy v spolupráci s Nemcami. Doteraz sa tomu vo filme nikto nevenoval, nehovorí sa o tom. Dušan Hudec tieto neuralgické témy vyťahuje. Rešerše sa robia veľmi komplikovane, materiály nie sú dostatočne spracované. O obetiach neexistujú presné záznamy a často sa zamieňajú s obeťami v Kremničke. Tam sa po exhumácii tiel dali dohľadať príbuzní obetí, tu sa neurobil ani dostatočný zoznam. Odhaduje sa, že v plameňoch skončilo 500 až 900 ľudí. Neboli to iba slovenskí občania židovského pôvodu. Spálili tam, často zaživa, partizánov, Rómov, komunistov, odporcov režimu. V Nemecku sme našli človeka, ktorého mama prežila a podarilo sa jej ujsť. Hovorili sme s ľuďmi z okolitých dedín, ktorí o tom vedeli. Ale nastúpila nová moc a strach ich umlčal. Stále to trvá, mnohé rodiny majú kostlivcov v skrini. Sme v kontakte aj s dcérou gardistu, ktorý sa na tom podieľal. Pre ňu je rozprávanie o tom očistou.

Čo vaša psychohygiena, keď ste zatvorená v strižni so všetkou tou krutosťou? 
Pozeráte sa na to a snažíte sa dostať k pravde. Spomienky sú vždy časom skreslené. Snažíte sa teda nájsť to, čomu veríte, čo sa naozaj stalo, overujete to z viacerých zdrojov. To je kľúč. Verím, že to má zmysel a je dôležité o tom hovoriť. To je moja psychohygiena. A cestovanie.

Mariana Jaremková / filmová publicistka
foto: Miro Nôta

Dobrý nápad sa zháňa ťažšie než peniaze

„Po skúsenosti s pandémiou sme si možno uvedomili, aká je spoločenská zmluva krehká. Zrazu sme sa v nejakej dystópii ocitli na pár mesiacov všetci,“ hovorí v rozhovore scenáristka Diana Kacarová. Jedným z projektov, na ktorých pracuje, je sociálne sci-fi Zámok. Spolu s tromi ďalšími rozpracovanými scenármi ho vybrali na workshop MIDPOINT Intensive SK. Pre pandémiu sa v máji konal prvýkrát v online podobe. 

Máš na konte scenáre k viacerým filmom aj seriálom a tvoja tvorba zahŕňa objednávkové, žánrovejšie písanie aj prácu na nezávislých autorských projektoch. Ako sa v týchto časoch darí tebe a ako projektom, ku ktorým si písala scenáre?
Minulý rok som robila tri seriály naraz, v decembri prišla veľká únava, pokazil sa mi počítač, v strižni padol systém, zasekol sa diktafón, proste groteska, technika mi dávala najavo, že mám vypnúť. Predsavzala som si, že v roku 2020 budem písať menej a ušetrený čas venujem rodinným návštevám v zahraničí. Dopadlo to opačne, cestovať za rodinou nemôžem a počas karantény som prikývla na viacero nových projektov, takže teraz zasa píšem. Karanténne opatrenia môj životný štýl až tak nezmenili, pri písaní sú fázy izolácie nutné, uvedomila som si, že my autori žijeme v karanténe celoročne. Aj v pracovnej oblasti som to pocítila menej, hraný seriál pre deti Mami, kúp mi psa je už našťastie v postprodukcii, pri animovanom seriáli Chochmesovci sme pokračovali plynulo v práci, len vzájomnú komunikáciu sme presunuli na zoom. Vývoj niektorých projektov sa prerušil, zastavili sa rokovania a chystané produkcie, ale moja práca je bežne plná prestojov.

Aký pomer medzi objednávkami a autorskými projektmi sa ti darí udržiavať?
Slovenský audiovizuálny priestor je pomenší, snažím sa to brať prakticky, niekedy si nemôžem vyberať. Zaujíma ma remeslo ako také. Ostatné roky robím predovšetkým autorské veci, zanechala som veľké seriály v komerčných televíziách, ale netuším, ako dlho mi tento pomer vydrží. Vo vývoji mám vždy viac projektov rôznych žánrov pre rôzne médiá, pretože do realizácie ide napokon možno jeden. Bohužiaľ, často sa mi stáva, že je to ten najviac konvenčný, ktorý prináša najmenšiu mieru rizika pre producentov a vysielateľov, zatiaľ čo progresívnejšie veci prepadnú sitom. Akoby námety povahou pokorné, opatrné mali také puzdierko, ktoré ich chráni a robí životaschopnými.

Nejde ani tak o to, či je to autorská vec, alebo objednávka, skôr hľadám tím, ktorý dokáže realizovať aj niche projekty (určené úzkemu okruhu znalcov – pozn. red.), postavené viac na nápade než na vysokej technickej kvalite – tá môže byť projektu aj na ťarchu. Nízkorozpočtové niche veci  sú zas výzvou tým, že potrebujú naozaj dôvtipný nápad. Dobrý nápad sa zháňa ešte ťažšie než financovanie.

Vo vývoji je momentálne aj tvoj projekt Zámok. Podľa zverejnenej charakteristiky ho vnímam ako dystopickú spoločenskú fikciu. Za hyperbolou však veľmi cítiť, ako je naša spoločnosť nastavená: zameriava sa na výkon a tabuizuje zlyhávanie. Ako si k tomuto námetu prišla?
Súhlasím, ako spoločnosť sme vytesnili veľa vecí: smrť, chradnutie, zlyhanie, postavili sme ich mimo prirodzenosti. Pozrime sa napríklad na jazykový zvrat v nekrológoch: prehral boj so smrťou. Ten v čitateľovi evokuje, že smrť bola osobné zlyhanie, mŕtvy sa málo snažil. Keby viac zabojoval, mohol byť nesmrteľný. Ale netvrdím, že toto je téma príbehu. Je veľmi ťažké rozprávať sa o scenári, ktorý nie je natočený. Ide len o text; človek, ktorý ho bude realizovať, si môže vybrať úplne inú rovinu a tú moju potlačí do úzadia. Ľudia čítajú môj scenár rôzne, je zaujímavé počúvať to a páči sa mi, že si nachádzajú vlastné interpretácie. Ale tvoriť a súčasne si napísané interpretovať nie je pre autora užitočné, to sú dve rôzne hemisféry mozgu. Teraz ma zaujíma hlavne prvý plán, príbeh: hrdina chce zomrieť vo svete, kde je to zakázané. Podarí sa mu to? Ako prekoná prekážky? To sú praktické otázky, na ktoré sa snažím sústrediť.

Ide o televízny film a vyvíjaš ho spolu s producentom Tiborom Búzom. Ako vznikla vaša spolupráca?
Text Zámok je samostatný televízny film, ale zároveň súčasť cyklu, ktorý píšem pre RTVS. Tibor Búza tento projekt rozbehol, stál pri jeho zrode a nastavení ako programový riaditeľ Slovenskej televízie. Som veľmi rada, že môžeme v načatej spolupráci pokračovať v externom prostredí. Dobré sci-fi vždy komentuje súčasnosť, nie budúcnosť. Je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorí tomu rozumejú. Pre úplnosť treba dodať, že vývoj tohto projektu podporilo aj súčasné vedenie RTVS, AVF a producent Peter Badač.

Nedávno si sa s týmto námetom zúčastnila na workshope zameranom na vývoj filmových a televíznych projektov MIDPOINT Intensive SK, v ktorom sa kladie dôraz práve na spoluprácu scenáristov a producentov. Tento rok sa pre koronakrízu uskutočnil len v online priestore. Ako prebiehal? Mala online podoba podľa teba nejaké výhody? Ako tam fungovala skupinová energia, ktorá je pre intenzívne workshopy cennou pridanou hodnotou?
Som veľmi rada, že sa ten workshop uskutočnil aj napriek izolácii a že nás vybrali. Aj ja sama pracujem ako dramaturgička, ale doma nie je nikto prorokom, zaujímala ma spätná väzba od Iva Trajkova, ktorý workshop viedol. Dostala som plno zaujímavých pripomienok aj od ostatných účastníkov, na reakciách si autor text overí. Online podoba má svoje výhody, je praktická, rýchla, ale aj náročná na koncentráciu, ťažšie sa rozoznávajú neverbálne prejavy, nastáva zoom fatigue (únava z kontaktu cez obrazovku – pozn. red.). Súčasťou workshopov je aj networking, neformálne rozhovory, no táto rovina sa, bohužiaľ, nedá realizovať online. Ale išli sme tam predovšetkým kvôli kvalitnej spätnej väzbe od Iva Trajkova, v tomto workshop splnil svoj účel. 

Zámok ako topos je silnou metaforou, ktorá má oporu najmä v literatúre. Kam sa bude projekt ďalej uberať? Nakoľko k tomu prispela práve účasť na workshope?
Identifikuješ to správne, projekt je nastavený ako dystopická c. a k. monarchia, takže tam prirodzene presakujú aj literárne, aj historické motívy. Kam sa bude projekt uberať, neviem teraz predikovať a, bohužiaľ, neviem to ani kontrolovať. Predpokladám, že producenti budú pokračovať v rokovaniach a ja v písaní. Píšem novú verziu scenára na augustový termín workshopu. Ocenila som, že sa pán Trajkov dokáže suverénne pohybovať aj v žánri sociálneho sci-fi, ktorý, pripúšťam, nemusí byť blízky každému. Aj keď ktovie, po skúsenosti s pandémiou sme si možno uvedomili, aká je spoločenská zmluva krehká. Zrazu sme sa v nejakej dystópii ocitli na pár mesiacov všetci; zdá sa, že tu na nás stále číhala. Takže skúsenosť ľudí s pandémiou môjmu projektu možno paradoxne v niečom pomôže, to je ten optimistický prístup. 

Mária Ferenčuhová
foto: archív Diany Kacarovej