Nezvládnutá delikatesa

Bicykle sú vo svete filmu osvedčenou rekvizitou. Ich význam zľahka migruje od príznaku významného sociálneho statusu až po symbol zdravého životného štýlu. Do svetiel rámp vstupujú v nezabudnuteľnej snímke Zlodeji bicyklov (1948) Vittoria De Sicu, ktorej ozveny môžeme nájsť i v čínskom filme Pekinské bicykle (2001) režiséra Wang Siao-šuaja. Predstaviť si poštára Jakuba z Ružových snov (1976) bez bicykla by bolo asi ťažké a svoje s ním zakúsil aj Zdeněk Svěrák vo filme Vratné lahve (2007).

Do bicyklového portfólia sa vpisuje aj francúzsky film Raoul Taburin, kde hrá bicykel rolu takmer magického predmetu, pevne spojeného so životom titulného hrdinu Raoula Taburina. Ten je majiteľom dielne na opravu ich pošramotených reťazí a kolies. Stal sa legendou a v mestečku, kde žije, volajú bicykel na jeho počesť taburin. Vo svojom odbore je majstrom kúzelníkom, aj keď mu osud uprel to najdôležitejšie: nikdy si nedokázal bicykel „osedlať“. Nevie, ako sa má k tomuto hendikepu priznať, jeho pokusy všetci pokladajú za dobrý vtip. Raoulovu bicyklovú odyseu sledujeme už od raného detstva. Artistickým saltom s rybičkou do miestneho jazera, sprevádzaným udivenými zrakmi učiteľky i spolužiakov, získal renomé a trochu nezaslúženú slávu, lebo tento výkon veľmi neplánoval.

Francúzsky variant pitoresknosti má svoju históriu, ktorá sa začína kdesi pri Gombíkovej vojne (1962) Yva Roberta. Nerozlučne ju sprevádza i jej literárny pendant, romány Marcela Pagnola alebo Gabriela Chevaliera a filmy ako Oteckova sláva, Mamičkin zámok (oba z roku 1990 v réžii Yva Roberta) a Zvonodrozdovo, nezabudnuteľné vo verzii z roku 1948 a známe aj z ďalších spracovaní. Anatómia tejto poetiky, jej kontext, obsah i význam sú vo francúzskych súradniciach ctené a dôležité pre jej ľahkosť, humor, batériu pozitívnych emócií a nepochybne aj pre priestor poskytnutý malebnosti zväčša juhofrancúzskej prírody i degustácii všetkých francúzskych špecialít. Táto skladba má obvykle ten správny pomer elegancie a toho, čo sa v češtine nazýva poťouchlost a v slovenčine s citeľným významovým odklonom potmehúdstvo. Dôraz kladie skôr na skrytú schopnosť obchádzať nepotrebné pravidlá a prekážky s humorom, hraničiacim s falošnosťou. Vynecháva práve onú ingredienciu vykoľajenej racionality, nasmerovanej k bláznovstvu, schopnosti nachádzať vlastné a tým aj originálne riešenia každej situácie. Presne takáto je i hlavná postava nového príspevku do tejto príťažlivej témy Raoul Taburin.

Stvoril ho známy francúzsky karikaturista Jean-Jacques Sempé, ktorý je i autorom rovnomenného románu. Výsledná kvalita nie je oslňujúca a chuťové poháriky naladené na príjem francúzskej delikatesy nenapĺňa ani spolovice. Krachuje hlavne na nedostatočne empatickej realizácii režiséra Pierra Godeaua. Prešaltovať zo srdcervúceho melodramatického pokrmu v podobe predchádzajúceho filmu Zničení láskou(2016) o milostnom vzťahu väzenkyne (v hlavnej role Adèle Exarchopoulos, preslávenená filmom Život Adèle) a riaditeľa väznice asi nie je jednoduché ani so scenárom Guillauma Lauranta. S režisérom Jeanom-Pierrom Jeunetom napísal scenár filmu Amélia z Montmartru (2001), ktorý iste figuruje v diváckych zoznamoch najobľúbenejších filmov po celom svete. Patrí do zlatého fondu francúzskej hravej pitoresknosti, ktorou úspešne nasiakli i Belgičania. Film Zbrusu Nový zákon Jaca van Dormaela (2015) má so spomínanou poetikou rovnakú krvnú skupinu, a preto asi nie je náhoda, že si režisér do roly Raoula Taburina požičal známeho belgického herca Benoîta Poelvoorda, zlomyseľného božského tyrana z Dormaelovho filmu.

Godeau nedokázal využiť takú prepotrebnú situačnú ekvilibristiku, svižne a so zmyslom pre nápadité humorné detaily aranžovať všetky filmové situácie. Svoje urobil aj nepresný kasting. Tento špecifický žáner si žiada výrazné typy, posvätené excelentným komediálnym talentom. Až na Poelvoorda sa vo filme nikto takto disponovaný nevyskytoval. Edouard Baer v role jeho kamaráta Hervého Figougna, fotografa zhotovujúceho portréty miestnych do svojej novej knihy, bol elegantným mestským typom bez chýb a, bohužiaľ, aj bez humoru. A táto diagnóza pri sumarizovaní charakteropisu postáv rýchle pokračuje. Malé i veľké nedokonalosti, veľkolepé zámery a ich zbabraná realizácia, všetko scenáristické „náradie“ tohto typu, zavŕšené režijnou bravúrou, filmu chýbalo, nehovoriac o mätúcich vekových rozhraniach ústrednej manželskej dvojice. Raoul síce na päťdesiatku a čosi vyzerá, jeho žena Madeleine (Suzanne Clément) ani nie a tie päťročné deti, preháňajúce sa okolo rodičov, sú už skôr dôkazom úrovne lekárskej starostlivosti. 

Ústredná trauma, o ktorú v príbehu ide, je v nedostatočne vybudovanom kontexte bez účelne štylizovanej reality mikrokozmu mestečka kdesi na juhu Francúzska v lepšom prípade dôkazom seniorskej infantility, v horšom by sa jej mohol ujať skúsený psychoterapeut. 

Raoul Taburin (Francúzko, 2018) RÉŽIA Pierre Godeau SCENÁR Guillaume Laurant PREDLOHA Jean-Jacques Sempé KAMERA Claire Mathon HUDBA Javier Navarrete STRIH Hervé de Luze HRAJÚ Benoît Poelvoorde, Suzanne Clément, Édouard Baer, Grégory Gadebois, Ilona Bachelier MINUTÁŽ 90 min. HODNOTENIE *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 2. 7.2020

Viera Langerová / filmová publicistka
foto: ASFK

Poznačené vojnou...

... je vo filme Dlhaňa všetko: životné osudy, telá, duše a premýšľanie jeho postáv, nemocničné priestory, byty, ulice, vzduch. Aj vysokánska mladá žena Ija. Skúsenosti z bojov nevratne poškodili jej psychické zdravie, z času na čas upadá do stavu totálnej strnulosti – okolie vtedy stíchne, rozmaže sa na spôsob akvarelu, lebo uši nepočujú a oči nevidia, ozýva sa len pregĺganie a jemné pukanie kostičiek. Keď Ija precitne, zaraz sa ukáže, či sa svet zatiaľ zmenil – niekedy nie a niekedy zas katastrofálne. 

Leningrad 1945. Len prednedávnom sa skončila veľká vlastenecká, mesto prežilo za strašných obetí jednu z najtvrdších blokád v histórii – svoju takmer dva a pol roka trvajúcu katatóniu. Teraz sa prebúdza a veľmi zlý sen je vystriedaný zlým snom, peklo predpeklím. 

„Ideme, pobití ležia. Ostrihané hlavy sú na slnku zelené ako zemiaky. Sú rozsypané ako zemiaky... Na zoranom poli ležia tak, ako bežali... Ako zemiaky...“ spomína jedna z veteránok v knihe nobelistky Svetlany Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár, ktorá sa stala inšpiráciou snímky Dlhaňa režiséra Kantemira Balagova. Našiel v nej príbeh o protilietadlovej delostrelkyni, ktorá následkom zranenia nemohla mať deti – a od neho sa odrazil. 

Ak sa hlave podarilo po zranení neozelenieť a nezmeniť sa na zemiak, skončila napríklad vo vojenskej nemocnici, ktorej šéfuje večne smutný dobrák Nikolaj Ivanovič, kde ako sestrička pracuje Ija a neskôr, keď sa vráti z frontu, aj jej bývalá spolubojovníčka a jediná priateľka Maša. Kde je pacient Stepan ochrnutý na celom tele, a hoci sa snaží nestratiť optimizmus, sily ho opúšťajú. Kde sa ťažko skúšaní chlapi, dokmásané a neraz nekompletné telá, zhrčia a tešia ako malí, lebo dostali za úlohu chvíľu sa postarať o chlapčeka Pašku a radostne mu ukazujú, ako robí prasiatko, ako robí vtáčik, ako robí psík... Každá vojna má jeden odporný atribút: hoci sa skončila, ešte dlho pokračuje. Doráňanú električkovú trať možno opraviť pomerne rýchlo; doráňaným telám to trvá o niečo dlhšie; doráňané ľudské vnútra sa na ceste uzdravenia motajú, robia chyby, potkýnajú sa, vrtia v bludných kruhoch. Slovo dlhaňa (v ruštine „dylda“, čiže tyčka, štangľa, steblo kukurice) na prvý pohľad opisuje fyzickú výšku hlavnej postavy a perspektívu, z ktorej sa pozerá na dianie okolo seba. „Pre mňa však Dlhaňa symbolizuje skôr nemotornosť, s akou hrdinky prežívajú a vyjadrujú svoje pocity. Sú neohrabané a po vojne sa znovu učia, ako žiť, čo je pre ne naozaj ťažké,“ hovorí režisér filmu, ktorý sa v Česku premieta pod názvom Vysoká dívka. 

Kantemir Balagov má 29 rokov a rozumie svetu ako starý múdry a životom ošľahaný chlap. Žije v ruskej Kabardsko-balkarskej republike (severný Kaukaz), začal študovať ekonómiu, potom prešiel v hlavnom meste Naľčik na filmový odbor tamojšej univerzity a stal sa žiakom Alexandra Sokurova. Už jeho študentské filmy pobrali ocenenia na festivaloch, jeho prvotina Tesnota (či skôr Blízkosť, o únose členov ortodoxnej židovskej rodiny) a teraz aj Dlhaňa v načatom trende pokračujú – od Cannes cez Haifu po Montreal.

Dlhaňa uchvacuje okrem silnej témy a príbehu scénografickými a kostýmovými riešeniami. Tie vytvorili miniuniverzum ošarpané a krásne zároveň, neraz klaustrofobické, pestrofarebné i ponuré v tej istej chvíli; Ijin sestričkovský mundúr je zažltnutý, no i tak v ňom svieti ako biela vrana; odkryté vrstvy tapiet na stenách vydávajú svedectvo o minulosti, navidomoči toho zažili neúrekom. Zeleno-tyrkysové šaty s kvietkami a so škvrnou od krvi hrajú svoj vlastný part. O farebnej škále Balagovovho filmu by sa dala napísať štúdia.

A potom je tu ešte, samozrejme, kamera. Jej oko sa priam drzo približuje k hocičomu, čo ju zaujíma: k pulzujúcemu hrdlu znehybnenej Ije, k ihle injekčnej striekačky prenikajúcej do iného hrdla, k detskej pästičke, k úsmevom aj ich náznakom, k slzám, ranám a jazvám, k zarosenému zadnému oknu električky, k tváram a perám artikulujúcim... málo slov. Lebo o minulosti sa v Leningrade roku 1945 nikomu veľmi rozprávať nechce, najradšej by na ňu všetci zabudli; prítomnosť je drsná, treba ju prežiť, slová počkajú. A budúcnosť? Môžeš o nej hovoriť, môžeš si ju vykresľovať naružovo, aj tak ju zo slov neupletieš. 

„Nevidím koniec tejto cesty. Zlo sa mi zdá nekonečné. Už ho nemôžem vnímať len ako dejiny. Kto by mi vedel odpovedať: S kým má do činenia – s časom alebo s človekom? Časy sa menia, ale čo človek? Premýšľam o hlúpej opakovateľnosti života,“ píše Svetlana Alexijevič, keď rozpráva o ženách spomínajúcich na vojnu.

Dlhaňa (Dylda/Vysoká dívka, Rusko, 2019) RÉŽIA Kantemir Balagov SCENÁR K. Balagov, Alexandr Terechov KAMERA Xenija Sereda STRIH Igor Litoninskij HUDBA Jevgenij Gaľperin HRAJÚ Viktorija Mirošničenko, Vasilisa Perelygina, Andrej Bykov, Timofej Glazkov, Igor Širokov, Xenija Kutepova, Konstantin Balakirev, Oľga Dragunova MINUTÁŽ 137 min. HODNOTENIE  **** a po SLOVENSKÁ PREMIÉRA 5. júna 2020 (film na Slovensku uvádza Kino Lumière)

Zuzana Mojžišová / filmová publicistka
foto: Pilot Film

Chlapec, muž, Boh... a ženy

Najnovší film bratov Dardennovcov Mladý Ahmed ponúka z formálneho aj naratívneho hľadiska všetko, čo už poznáme z ich predchádzajúcej tvorby: lineárny príbeh, tiesnivo úzke zábery aj posadnutosť pozorovaním hlavnej postavy. A predsa je mladý Ahmed iný než všetci predošlí dardennovskí hrdinovia.

Kým filmy ako Sľub, Rosetta, Syn, Dieťa, Mlčanie Lorny či naposledy Dva dni, jedna noc zachytávali zúfalé existenciálne okamihy alebo morálne naliehavé situácie, ktoré zahusťovali inak minimalistický dej a tvarovali hlavné postavy, Mladého Ahmeda budeme len ťažko vnímať ako sociálnu drámu, kde ide o holé prežitie v nespravodlivom systéme znevýhodňujúcom alebo priamo vylučujúcom chudobných, chorých, prisťahovalcov, inovercov alebo ženy. Vo filme ide naopak o nadstavbu základného fyziologického prežívania: o kultúru, hodnoty, presvedčenie.

Trinásťročný Ahmed je zo zmiešanej, arabsko-belgickej rodiny. Vyrastá len s matkou a súrodencami a je pod silným vplyvom miestneho imáma. Pravidelne sa modlí a úzkostlivo dodržiava všetky rituály, ktoré modlitbu predchádzajú. Obdivuje islamských mučeníkov, akým bol aj jeho bratranec. A má dokonca „vyššie poslanie“: rozhodol sa zabiť svoju učiteľku, ktorá mu už v predškolskom veku pomáhala prekonávať dyslexiu, ale odpadla od pravej viery, pretože učí deti sekulárnu arabčinu z pesničiek a údajne chodí so židom.

Mladý Ahmed nie je film o radikalizácii. Neukazuje proces, ale stav vecí a jedného zvláštne uvzatého, fanatického tínedžera. A ukazuje aj neúplnú rodinu s viacerými deťmi, ktoré ich matka zvláda, ako vie, vrátane pragmatického brata, ktorý preferuje šport, hoci vie aj poslúchnuť, ale aj imáma z večierky na rohu, ktorý má pri práci s moslimskou mládežou silné reči, no zľakne sa, len čo by ho mohol niekto brať na zodpovednosť, a nakoniec i korektných, profesionálnych pracovníkov reedukačného zariadenia či farmárov, ktorí s týmto zariadením spolupracujú. V prípade inštitúcií nevidno nijaké systémové zlyhanie, len drobné chyby, viac-menej nehody, ktoré sa jednotlivci vždy usilujú napraviť. Farma, škola a dokonca aj reedukačné centrum, kde inak vládnu prísne pravidlá a pravidelné kontroly, sú nábožensky tolerantným prostredím. Rešpektujú tam Ahmedovu vieru aj obsedantné dodržiavanie rituálov. Zdá sa, že systém je nastavený dobre. Ale stačí to? 

Dardennovská metóda vytrvalého pozorovania nedáva jednoznačnú odpoveď. Ponúka však niečo iné. Cieľom Ahmedovho umiestnenia v reedukačnom centre je motivovať ho, aby oľutoval, čo urobil, uvedomil si svoju chybu a viac ju neopakoval. Lenže celých osemdesiat minút trvania filmu vidíme Ahmeda najmä pri repetitívnych činnostiach. Jeho ešte detská fyziognómia, istá nemotornosť, ovisnuté plecia, dosť veľký zadok a oči, ktoré sa vyhýbajú pohľadu do iných očí, v kombinácii so slovami jeho mamy, že vymenil Playstation za Korán, svedčia o sklone k monomániám aj o zľahka autistickom type osobnosti s obmedzenou schopnosťou predstaviť si prežívanie iných. Spolu s fanatickou vierou v Boha, s presvedčením o čistých skutkoch mučeníkov a so zvnútornením imámových nenávistných rečí je to pomerne výbušná zmes.

Pri bližšom pohľade sa však zdá, že viac než o problém fanatickej viery tu ide o tragédiu dospievania. Ahmeda totiž fyzická blízkosť „veľkých“ žien – matky a učiteľky – začína dusiť. Keďže doma nemá dospelý mužský vzor, uniká od nich k „spirituálnemu“ vodcovi, imámovi. Metonymiami ženského te(le)sného zovretia sú jednak zábery na vždy nahé kypré ramená jeho matky, jednak „priľahnutie odzadu“ učiteľkou, ktorá sa nad neho skláňa, aby mu cez plece dovidela do zošita. Motív nezvládnutej telesnej blízkosti a neschopnosť dospieť v myslení od štádia doslovnosti k symbolickému významu sa v závere filmu vystupňuje po prvom bozku, ktorý Ahmed dostane od farmárovej dcéry Louise. Tento bozk ho silno zasiahne: je to hriech a zároveň túžba. Keď dá Louise Ahmedovi vecne najavo, že sa pre jeden bozk nestane moslimkou, Ahmed ju doslova odvrhne a ujde vychovávateľovi, aby sa tretí a posledný raz pokúsil zabiť svoju učiteľku. 

Bratia Dardennovci v Mladom Ahmedovi na rozdiel od iných svojich filmov, v ktorých často konštatovali systémovú nespravodlivosť voči znevýhodneným, menej konštatujú a väčšmi kladú či vyvolávajú otázky. Čo mohlo byť inak? Kde je príčina tragédie? Je systém dostatočne vnímavý voči jednotlivcovi, ktorý nie je normotypickou osobnosťou? Je reedukácia možná? 

Naliehavosť týchto otázok podčiarkuje otvorený záver s pomerne obľúbenou dardennovskou „figúrou“: pádom. Pád čierneho imigranta z lešenia v Sľube viedol k morálnemu prebudeniu iného tínedžera. Pád v Chlapcovi na bicykli bol metaforou odolnosti, šťastia a zázraku života napriek všetkým silám sťahujúcim človeka nadol. Ahmedov pád je možno nehodou, no možno „zásahom zhora“. V každom prípade však vyznačuje poslednú hranicu, za ktorou sa veci môžu zmeniť k lepšiemu... alebo aj nie. Pôsobivosť najnovšieho filmu bratov Dardennovcov sa tak začína tam, kde sa ich film končí a kde všetok priestor na úvahy prenecháva nám.

Mladý Ahmed (Le Jeune Ahmed, BELGICKO/FRANCÚZSKO, 2019) RÉŽIA, SCENÁR Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne KAMERA Benoit Dervaux STRIH Marie-Hélène Dozo HRAJÚ Idir Ben Addi, Olivier Bonnaud, Myriem Akheddiou, Victoria Bluck, Claire Bodson, Othmane Moumen MINUTÁŽ 84 min. HODNOTENIE *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. 6. 2020

Mária Ferenčuhová
foto: Film Europe