Božena Slabejová

(5. 7. 1920 –  13. 12. 2004)

Na filmové úlohy nemala veľké šťastie, a hoci svoj herecký život prežila najmä mimo svetiel bratislavských rámp, v osemdesiatych rokoch patrila k najznámejším slovenským herečkám. Božena Slabejová sa narodila pred sto rokmi. 

Ó žena Božena / zrodená z lupeňa / ešte Ťa na scénach ocenia / Len trocha strpenia! Takéto venovanie napísal do jednej svojej zbierky básnik Ján Kostra mladej herečke, ktorá sa sťažovala, že nemá roly. Kostra patril k okruhu umelcov a intelektuálov, s ktorými sa Božena Slabejová stretávala. Priatelila sa aj s Magdou Husákovou, čo ju začiatkom 50. rokov počas politických procesov stálo miesto na Novej scéne, kam po druhej svetovej vojne odišla zo Slovenského národného divadla (oba súbory patrili v tom čase do zväzku SND, ale boli umelecky autonómne). Po výpovedi mala problém zamestnať sa, prichýlilo ju Dedinské divadlo, s ktorým sa trmácala po hostincoch a kultúrnych domoch. Pre herečku, ktorej muž bol predtým riaditeľom štátnej nemocnice a ktorá, ako to opísala v rozhovore pre Sme, sa v parížskom ateliéri stretla s Picassom, večerala s kultúrnym atašé vo Francúzsku v rovnakom podniku ako Ingrid Bergman a sledovala spevácke začiatky Juliette Gréco, to nebola jednoduchá zmena. Prevážila však láska k herectvu, za ktorú kedysi zinkasovala od otca poriadnu bitku. Hoci neskôr jej štúdium finančne podporoval, v divadle sa na ňu pozrieť nikdy nebol. 

V 60. rokoch pôsobila Slabejová v Trnave a po krátkej zastávke v bratislavskej Tatra revue, ktorá jej nesadla, sa v roku 1967 vrátila tam, kde v Slovenskom ľudovom divadle začínala, do Nitry. Jej repertoáru dlho dominovali komediálne postavy. „Slabejová svojím humorom i slabé hry neraz ratovala. Ale tam, kde jej dramatik podal aspoň prst, tam sa vždy uchytila a držala obecenstvo. Jazyčnice uhrala – akože ináč – predovšetkým jazykom. A keď si jazyk nabrúsila, zrak zaostrila, hlas zvýšila, gestu pridala na tvrdosti a rozhodnosti, bodrá a dobrá žena sa zmenila na fúriu,“ napísal o nej v Národnej obrode divadelný historik Ladislav Čavojský. „Rovnako dobromyseľne preberala na strune dobromyseľnosti, ako aj zlomyseľnosti,“ charakterizoval ju v texte k sedemdesiatinám. V tom čase hrala jednu zo svojich posledných veľkých úloh. Jej Katarína v Capoteho Lúčnej harfe mala „v jednom oku slzu, v druhom smiešok“ a prekvapila aj kritikov, ktorí ju sledovali dlhodobo. 

Lúčnu harfu režíroval Jozef Bednárik. S herečkou ho spájalo priateľstvo a spoluprácu s ním označila za jednu z najradostnejších kapitol svojho života. Bol na ňu však rovnako prísny ako na iné herečky. „Koľkokrát mi vynadal, že by pes odo mňa kôrku nezobral. Poza ploty som išla z divadla. Niekedy mal pravdu, no niekedy aj nie,“ spomínala v rozhovore pre Sme.

Okrem toho, že jej po odchode do dôchodku napasoval na telo menšie úlohy, aby nestratila kontakt s divadlom, v 80. rokoch ju presvedčil, aby prijala úlohu v televíznom cykle pre deti a mládež Detektív Karol. Teta Straková a ujo Horák v podaní Jozefa Dóczyho. Oboch deti poznali aj z nitrianskych televíznych rozprávok a ďalších inscenácií. „Filmári ma nevyznamenali svojou priazňou. Ich macošský postoj ku mne som však už oželela. Televízia mi dala omnoho viac príležitostí; mala som väčšie aj menšie úlohy,“ povedala Slabejová pre Hlas ľudu. „Možno to záležalo aj na stykoch, ktoré človek mal,“ uvažovala neskôr pre Nový Čas nad tým, prečo sa jej väčšie úlohy vo filme vyhýbali, hoci ona záujem mala. 

Debutovala epizódnou postavou vo Vlčích dierach (1948) Paľa Bielika, a hoci si režisér vzal jej kamarátku Martu Černickú a ona svedčila na ich svadbe, ani neskôr sa od Bielika nedočkala väčšej úlohy, než bola predavačka na trhu v Majstrovi katovi (1966). Významnejšie filmové postavy stvárnila v Drevenej dedine (1954), Štvorylke (1955) či v snímke Dosť dobrí chlapi (1971). Celkovo účinkovala v zhruba tridsiatke filmov pre kiná a televíziu. K jej filmovým epizódam autor hesla v Encyklopédii dramatických umení Slovenska poznamenáva, že živšími kreáciami sa často stali iba jej hereckým pričinením. 

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ

Milan Čorba 

Patril k špičke vo svojom odbore a spolupracoval s režisérmi ako Martin Hollý, Štefan Uher, Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Peter Solan, Dušan Trančík, Martin Šulík, vytvoril stovky kostýmov pre film i divadlo a výraznú stopu zanechal aj ako pedagóg. V júli by mal 80 rokov.

Ak by sa ma pýtali, kto ma v živote najviac ovplyvnil, odpovedala by som, že Milan Čorba. A takých ako ja by bolo veľa. Stretnúť sa s ním bol výnimočný a nezabudnuteľný zážitok. A zároveň nenápadný, ktorého dôležitosť, ukrytá za príjemným pocitom zo zdanlivo všednej chvíle, sa ukázala až časom.

Milan Čorba bol môj hlavný pedagóg kostýmovej tvorby na VŠMU. Bol nielen naším učiteľom, ale viedol nás aj ľudsky a pomáhal nám hľadať vlastný pohľad na svet. Rozprával sa s nami o všetkom, čím sme žili, čo sme videli a čítali. Hodiny s ním presahovali rámec rozvrhu dĺžkou aj obsahom. Videl za roh, upozorňoval na súvislosti, ktoré sme nevideli. Učil nás pozrieť sa na veci z iného uhla. Vďaka nemu viem, že v kostýme neexistuje iba jediné ideálne riešenie, že treba byť otvorený a reagovať na podnety od spolupracovníkov. Nepreceňovať svoj názor, hľadať hranicu, dokedy sa ho držať a kedy sa pustiť iným smerom. Nabádal k hravosti, experimentu, nadhľadu. Často počujem jeho: „Robte to vážne, neberte to vážne.“

Milanov presný, trochu pichľavý humor ironizoval prejavy malosti. Rozumel ľudskej duši a vzácnu schopnosť empatie jedinečne využíval pri tvorbe kostýmov. Obliekal, presnejšie obnažoval nimi postavy. Jeho kostýmy pôsobili pravdivo. Mali racionálny základ v znalosti histórie, remesla aj psychológie postavy a vysoký estetický a emocionálny účinok.

Zostáva pre mňa nedosažiteľný v tom, aký bol vzdelaný a rozhľadený. Vďaka hlbokej znalosti histórie, filozofie a dejín umenia sa so samozrejmosťou pohyboval v akejkoľvek téme. Raz som sa mu zdôverila s pocitom, že sa pohybujem iba na okraji našej profesie a do jej podstaty som ešte neprenikla. Zasmial sa. On sa tak cítil aj po desiatkach rokov. Keby nemal čo objavovať a skúšať, nebavilo by ho to. 

Vybavujem si Milanovu štíhlu, nie veľmi vysokú postavu, ako pomaly a rozvážne kráča dolu Michalskou ulicou. Nikdy som ho nevidela ponáhľať sa, nestíhať, nervózne niekam utekať. Pri množstve práce, ktorú zvládal, je to skutočná záhada. Obvykle pracoval na niekoľkých veciach naraz. V divadle v Prahe a Bratislave, súbežne s dvomi-tromi filmami. A so školou. V kostýmovej práci aj ako pedagóg bol precízny, systematický a cieľavedomý. Nestretla som nikoho, kto by tak dokonale poznal dejiny odievania, krajčírske technológie, strihy a materiály. Dychtivo sme sa mu pozerali na prsty, keď nás brával do televízie, na Kolibu, do divadla, do krajčírskych dielní či obchodov s látkami. Aj keď dbal na dotiahnutie každého detailu, ubránil sa puntičkárstvu a malichernosti. 

Vnímali sme, s akou úctou pristupoval ku každému spolupracovníkovi. Vedel okolo seba vytvoriť priateľskú atmosféru, prípadné konflikty odvracal jemným humorom, ľudí okolo seba prizýval do hry, udržoval ich zainteresovaných na spoločnom diele. Učili sme sa od neho pokore a etike svojho budúceho remesla. 

Vetu „dávam komunistom rok, maximálne dva“ som počula prvýkrát práve od neho, niekedy v roku 1988. Počas novembra 1989 bol Milan Čorba prvý, s kým sme sa radili, a ako študenti sme ho neskôr celkom spontánne navrhli za dekana. V tejto funkcii a aj ako rektor (1990 – 2002) sa zaslúžil o premenu VŠMU na modernú, európsku školu, v mnohom prekračujúcu úroveň porovnateľných univerzít v zahraničí. 

Aj roky po ukončení štúdia som sa s ním o všetkom radila. Nielen o práci. Bol prvý, komu som povedala, že sa budem vydávať. Dokonca mi pomáhal vybrať látku na svadobný oblek môjho muža. Zostali sme v kontakte, aj keď som odišla žiť do Prahy. Tešila som sa na každé stretnutie s ním, zvyčajne na premiére môjho nového filmu v Bratislave. Jeho odchod v roku 2013 ma zaskočil. Ešte som s ním toho chcela veľa prebrať. Počítala som s tým, že je tu naveky. Našťastie, človek, ako bol Milan Čorba, zostáva nablízku, aj keď sa rozhovor s ním presunie do nehmotnej roviny.

Katarína Štrbová Bieliková / kostýmová výtvarníčka
foto: Ctibor Bachratý

Štefan Uher

Režisér Štefan Uher, ktorý slovenskú kinematografiu obohatil o filmy ako Slnko v sieti, Organ, Panna zázračnicaa ďalšie, zomrel pomerne mladý vo veku 62 rokov. Narodil sa 4. júla 1930 v Prievidzi.

Deväťdesiatemu výročiu narodenia Štefana Uhra by ešte stále náležala spomienka kolegov, priateľov, ktorí ho poznali a odžili si s ním kus doby či profesijnej spolupráce. Moja generácia dozrievala v normalizačných rokoch, a hoci sme domáci „zázrak“ šesťdesiatych rokov rešpektovali, úvod našej aktívnej dospelosti sa už pretínal s iným životným pocitom a postojom,  než bol ten, čo formoval povojnovú „uhrovskú“ mládež, ktorá mala krajinu zbavenú opozície obnovovať v súradniciach novej moci a nádeje. Voči jej kompromisom zaujali niektorí z nás nekompromisne opozičný postoj. A tak sa obrátili chrbtom nielen k vykastrovanej minulosti a prítomnosti, ale aj k dejinnej skutočnosti, ktorá ich zahŕňa. 

Podstatná Uhrova tvorba šesťdesiatych rokov pre kiná bola v sedemdesiatych a počas väčšej časti osemdesiatych rokov zakázaná. Keď sa potom znovu objavila, pôsobila z tej vzdialenosti zvláštne. Nedala sa jej uprieť silná mágia, bola však ťažko preniknuteľná, fungovala v akomsi odľahlom svete. Až po dlhom čase, keď môj mladícky vzdor postupne trovila skúsenosť vrátane tej tajomnej spirituálnej, otvárali sa prieduchy minulosti, vnímanie v reťazi časovej a priestorovej odkázanosti. Nové stretnutie s Uhrovým dielom explodovalo do veľkého objatia a horlivého zisťovania, čo všetko tento básnik réžie a úvahovej skladby do svojich filmov „poskrýval“. Ako preniesol predurčenosť na malú, uzavretejšiu domovinu do večne pálčivých terénov. Ohromujúcim prekvapením bol film Organ a s ním spojený totalitný paradox. Po emigrácii exponovanej katolíckej opozície a vytlačení náboženstva na hranicu prežitia nakrútil mladý komunista Štefan Uher veľmi hlboký film o viere a veriacich. Politický katolicizmus podložil etnickou náboženskou pripútanosťou a preskúmal ich druženia i kríženia. A „špecifikum“ domácej mentality odkryl v univerze poetickej metafyziky.

Uher bol svojím bytostným naturelom služobník. Jeho svojbytné tvorivé riešenia slúžia predovšetkým téme a jej rozvíjaným obsahom. Napriek autoritatívnej pozícii pri nakrúcaní, čo v cykle Zlaté šesťdesiate spomenul Eduard Grečner a čo sa dá vytušiť z výstavnej dôkladnosti režijnej prípravy, zakladala jeho vnútorné položenie služobnosť, katolicizovaná pokora, oddanosť nadosobnej autorite, ktorú nikdy neodvrhol – asi to viac nevedel, ako nechcel. So zneužitím tejto vnútorne silnej a plodnej dispozície zvádzal Uher po celý život veľký, mrazivý zápas. Aj keď záporné postavy vo svojich filmoch nehájil, nezbavoval ich osnovnej empatie človeka voči človeku. A v autobilančnej snímke Správca skanzenu sa so zvrchovaným právom na seba „odsúdil“.

Počas návštevy v Uhrovej rodine pred niekoľkými rokmi ma prekvapila poznámka Uhrovej manželky, ako si jej muža vážil Miloš Forman, dokonca ho pozval na návštevu Paríža. Nikde som zmienku o ich priateľstve nenašla. Iba v Zlatých šesťdesiatych Eduard Grečner spomenul, že titul Jána Krstiteľa československej novej vlny udelil Uhrovi Miloš Forman, i keď v Uhrovej monografii je ako autor tohto označenia uvedený Jaroslav Boček. Uhrovo výročie sa tu nepriživuje na renomé svetového režiséra, ide len o rozdelenie generácie veľmi talentovaných spolupútnikov – chlapcov vojnovej doby a horlivých študentov studených začiatkov päťdesiatych rokov. Lačno otvorených moderne a svetovým trendom, ale vášnivo zaujatých filmovou autenticitou domáceho teritória. Činiteľov „zázraku“ šesťdesiatych rokov. Pokiaľ sa Forman po dejinnom zvrate zakuklil v americkom hoteli a po povestnom viacmesačnom spánku sa prerodil na amerického režiséra vrátane exploatácie európskych motívov i „organového“ konfliktu talentu s priemernosťou v Amadeovi, Štefan Uher ostal tlaku normalizačnej priemernosti doživotne vystavený, aby sa v Správcovi skanzenu sám seba bez následnej odpovede spýtal: „Čo je to za posadnutosť, ktorá nás vracia domov?“

Eva Vženteková / filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Anton Podstraský