Zuzana Gindl-Tatárová

scenáristka a dramaturgička

Minulý rok sa európske autority začali náhle zaoberať otázkou konkurencieschopnosti starého kontinentu v oblasti audiovizuálneho priemyslu. Dali si vypracovať odborné štúdie a poverili ministerstvá kultúry jednotlivých členských krajín skúmaním kreatívneho a inovačného potenciálu európskeho filmu a seriálovej tvorby. S cieľom nájsť recept, ako naše kultúrne produkty presadiť na globálnej úrovni.

Pripomína to mierne komický a tak trochu opozeraný filmový obraz: kým veľkí hráči globalizovaného filmového priemyslu a najmä trhu už dávno nasadli na rýchlik, my iba dobiehame na stanicu s kufrom plným nových intencií a nápadov. No keď zadychčaní vbehneme na perón, koncové svetlá ich vlaku už miznú v diaľke. Sadneme si na chvíľu na kufor, aby sme si vydýchli. Ak ich chceme dobehnúť, nezostáva nám nič iné, len vytiahnuť mešec a bezodkladne investovať do leteniek... 

Najmä v poslednej dekáde sa produkcia a distribúcia filmov a seriálov začala dramaticky meniť. Ruka v ruke s vývojom technológií sa rozbehol vývoj OTT videoplatforiem (Over the top, šírených priamo cez internet, pozn. redakcie), ktoré ponúkajú bohaté katalógy produktov online na stiahnutie za nízke ceny (SVOD). Takýto marketing si celosvetovo získava čoraz širšie publikum a nenávratne mení jeho konzumentské návyky. Napriek tomu, že aj v Európe postupne vzniká celý rad lokálnych platforiem SVOD, obsahy, ktoré predávajú (a dávno už aj samy produkujú) globálne platformy, ako Amazon, Netflix, ale aj HBO, tvrdo menia spôsob produkcie a distribúcie audiovizuálnych produktov. Vychovávajú si svojho diváka: nespočetné odporúčania cez lajky, založené na osobnom (ne)vkuse konzumentov, len pomáhajú nivelizovať kultúrnu stránku veci. Nič na tom nemení ani fakt, že tieto platformy ponúkajú aj veľa vysoko kvalitných filmov a seriálov, ktoré im získavajú nemalú časť umeniachtivého publika. Podiel na výnosoch zo SVOD podnikania tak hladko rozširuje distribučný reťazec každého filmu alebo seriálu a znásobuje ich zisky.

Našu konzervatívnosť a viazanosť na kiná nadobro nabúrala a zmenila aktuálna koronakríza a pocit osamelosti, ktorý sa zmocňoval ľudí v dobrovoľnej karanténe. Hoci sa počítačovo gramotná mládež u nás už pomerne dlho oddáva orgiám bindžingu a doslova konzumuje celé seriály na jeden hlt až do rána, bolo to najmä uzavretie verejných priestorov, čo prikulo väčšinového diváka v papučiach pred televízor alebo počítač a umožnilo definitívny prienik globálnych platforiem do našich domácností.

Koronakríza napokon rozkývala aj naše inštitúcie a preniesla vyučovanie, pracovné stretnutia, podnikové porady, konferencie, workshopy, prehliadky a premietanie filmov do online priestoru. Krok-sun-krok nás to posúva ku globálnym trendom, či už sa nám to páči, alebo nie. No aj popri tom je možné zachovať si filmový vkus a tvár.

Musíme preto vyvinúť tlak na naše inštitúcie, aby urýchlene zmenili legislatívu v oblasti sponzoringu a daňových úľav, ktoré by pomohli našej audiovízii kúpiť si letenku do sveta. Mechanizmus vratiek je určite motivujúci, no nestačí. Stále tu chýba priama podpora televíznych alebo internetových kanálov či SVOD platforiem na vysielanie európskych filmov. A v neposlednom rade výraznejšie a oveľa širšie investície do vývojovej fázy našich filmov alebo seriálov. Lebo len z podhubia kvantity sa rodí nová kvalita. 

Je otázne, či sa divák po odznení koronakrízy masovo vráti do kín. Mali by sme sa však z tejto celosvetovej drámy poučiť a výnimočne podľa vzoru Hollywoodu do nej aktívne vložiť filmársky happyend.