Katarína Trnovská

riaditeľka Galérie mesta Bratislavy

Keď si premietnem slovenské hrané filmy posledných rokov, ťahá ma to skôr k dokumentárnej tvorbe. Výraznou spoločnou črtou dvoch titulov, na ktoré sa zameriam, je, že citlivo narábajú s témou neľahkého osobného príbehu tvorcu a sú istou sondou do slovenskej spoločnosti posledných desaťročí. 

Snímka Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom (2014) režiséra Patrika Lančariča pozoruhodne a veľmi komplexne sprítomňuje osobnosť predčasne zosnulého hudobníka prostredníctvom spomienok jeho známych, kamarátov a príbuzných. Tragický koniec mimoriadne talentovaného umelca ukazuje fatálne následky zdanlivo nevinných nedorozumení a nepochopení vo vzťahoch, ktoré v prípade citlivého jedinca ústia k únikovým cestám s neistým koncom. Dokument zároveň zaujímavým spôsobom poukazuje na tému závislostí. 

Posledný autoportrét (2018) režiséra Mareka Kuboša je pre mňa jedným z najlepších autobiografických kúskov posledných rokov. Autor sa v ňom konfrontuje s faktom, že už dlhší čas nedokončil film. V umeleckom hybride – sebareflexii umelca i obyčajného človeka – pátra po dôvodoch, prečo je to tak. Pýta sa kolegov, mamy i aktérov svojich filmov, ako ho ako tvorcu vidia. Napriek pozitívnym reakciám stále rozmýšľa o ukončení kariéry dokumentaristu. Citlivo a zároveň veľmi presne pomenúva zmeny v spoločnosti za posledných dvadsaťpäť rokov. V jeho výpovedi cítiť istú clivotu za minulosťou, keď mal väčšiu tvorivú slobodu a cesta k autentickému filmovému materiálu nebola zaťažená strachom protagonistov, že ich dokumentarista ako autor zneužije v snahe vyrobiť „trhák“. Marek Kuboš je typ citlivého autora, ktorý vzťah so zobrazovaným subjektom povyšuje nad vlastnú tvorivú kariéru. Dnes by sa dalo povedať, že ide o ohrozený druh.