Krok navyše

Krok do tmy patrí medzi tie filmy Miloslava Luthera, ktorými si získal špecifické miesto v ponovembrovej slovenskej kinematografii: nie je to rozprávka, nie je to satira na súčasnosť ako Štek ani životopisný film, cez ktorý sa lámu „veľké dejiny“, ako Svedok umierajúceho času alebo Zabudnite na Mozarta, ale nie je to ani pokus o príspevok k súčasnému mestskému filmu ako Tango s komármi – je to poctivo a profesionálne zvládnutý „klasický“ film o traumách kolektívnej minulosti.

Práve vďaka tomuto druhu filmov sa Luther stal dôležitou alternatívou k nezvládnutým pokusom o naratívne inovácie či komerčný populizmus po roku 1989. Od Chodníka cez Dunaj cez Anjela milosrdenstva až po Útek do Budína sa mu v tomto štýle podarilo nakrútiť len tri filmy pre kiná. Krok do tmy na ne nadväzuje aj ich prekračuje, obsahuje viacero odkazov na snahu o nadviazanie kontinuity režiséra so samým sebou. Podobne ako prvý Lutherov dlhometrážny (ešte televízny) film Ráno pod mesiacom je aj nová snímka založená na próze Alfonza Bednára. No predovšetkým, Krok do tmy je filmom, na ktorý sme roky čakali, a to paradoxne aj napriek tomu, že práve päťdesiate roky boli v slovenskej kinematografii pomerne frekventovanou témou (po roku 1989 sa ich objavilo niekoľko, napríklad Keď hviezdy boli červené, Právo na minulosť či Tábor padlých žien). Krok do tmy je z nich najkomplexnejší, zároveň je to však ďalší prípad filmu, na ktorom sa odrazila dĺžka jeho prípravy, v pozitívnom aj negatívnom zmysle.

Ide totiž o film, v ktorom je do hry zapojené komplexné chápanie doby, keď v živej pamäti ešte fungujú osobné zlyhania a víťazstvá z čias druhej svetovej vojny (pre istotu zastúpenej dvomi „veľkými“ témami – holokaustom a Slovenským národným povstaním), ale na druhej strane sa už hlási kompromisnosť novej éry (najmä v podobe odkazov na ideologické školenia, vznik tajných služieb a „prekladania“ usporiadaného rodinného života neverou). Takáto komplexnosť je pre slovenský film nezvyčajná, no hoci je viac než žiadaná, zdá sa, že by filmu pomohla dodatočná dramaturgická úprava, zacielená najmä na odstránenie prebytku motívov či vysvetľujúcich dialógov. Akoby aj stabilnému scenáristickému duu Luther – Puobiš chýbal tretí člen, ktorého kedysi predstavovali také mená ako Vladimír Körner, Martin Bútora či Martin Porubjak. Osemročné prípravy filmu okrem toho znamenajú, že začal vznikať v situácii, keď bol v slovenskej kinematografii pociťovaný hlavne nedostatok schopnosti pochopiť národné dejiny aj s ich nepríjemnými a ambivalentnými aspektmi. V čase, keď „dejiny“ ostávali zastúpené legendami à la Jánošík, Cyprián a Bathory a Povstania sa dotkol jeden jediný projekt – Rozhovor s nepriateľom –, mohol byť Krok do tmy zásadným filmom. Dnes, keď má medzi kritikmi úspech najmä festivalový minimalizmus a rodová hybridita a na druhej strane si diváci často vystačia s rýchlo nakrútenými, profesionálne nedokonalými výtvormi podporenými dobrou teasingovou a marketingovou kampaňou, je Krok do tmy istým vybočením z nastúpenej cesty. Do kín sa navyše dostáva v nepohodlnom načasovaní, keď uvedeniu v multiplexoch hlavného mesta bráni zmluva s RTVS, ktorá síce do projektu vstúpila až dodatočne, no film chce uviesť v kontexte blížiacich sa osláv SNP (teda menej ako štyri mesiace po kinopremiére).

V akom zostrihu sa film objaví na televíznych obrazovkách, nie je ešte jasné (v minulom čísle Film.sk režisér filmu avizoval tlak na odstránenie „vulgarizmov“, tie však len aktualizujú slovné prejavy postáv do súčasnejšej podoby, ktorá ich robí živšími a aspoň čiastočne pomáha narušiť istú anachronickosť celkového poňatia dialógov ako prostriedku na osvetľovanie historických okolností a motivácií postáv). Navyše, marketingová kampaň filmu zatiaľ počíta s modelom, ktorý sa veľmi neosvedčil: plagát k filmu exploatuje postavu stvárnenú Markom Igondom, ktorý je obkolesený dvomi ženskými postavami, čím nevdojak pripomína často kritizovanú kampaň k filmu Miluj ma alebo odíď. Motto na promo vizuáloch podobne ako v prípade spomenutého filmu, a dokonca ešte explicitnejšie, stavia do popredia erotické motivácie hlavných postáv – hoci v príbehu je toho v hre viac. Vizuály sú tentoraz vkusnejšie ako pri filme Mariany Čengel Solčanskej a aj presnejšie korešpondujú s obsahom filmu, no zdá sa, že Krok do tmy by si zaslúžil premyslenejšiu kampaň, ktorá by dokázala vyzdvihnúť jeho silné stránky a priblížiť ho k adekvátnemu publiku. Film totiž v prvom rade ponúka na slovenské pomery stále neobvykle otvorený postoj k prepojeniu Povstania s Víťazným februárom. Tieto dve udalosti sa často chápali osve, ako udalosti, ku ktorým sa treba vracať bez snahy o prepojenie individuálnych osudov niekoľkonásobne vystavovaných skúškam etiky len v priebehu necelej dekády. Príbeh Kroku do tmy kontinuitu týchto osudov neustále zdôrazňuje, spolu s nejednoznačnosťou pozitívnych vlastností jednotlivých postáv.

Namiesto retronostalgie, stále prítomnej v dielach, ktoré na obdobie komunizmu nazerajú len cez prizmu jednotlivo vybratých prejavov komunistickej kontroly (Muzika, eŠteBák), má Krok do tmy menej priehľadnú ideológiu. Nesnaží sa vsugerovať dojem dávno prekonanej neslobody, vyšperkovanej príjemným spomínaním na niekdajšiu módu. Kamera Igora Luthera, ktorý nahrádza režisérovho dlhodobého spolupracovníka Vladimíra Holloša, používa osvetlenie a kompozíciu obrazov tak, aby vynikla všadeprítomná ošumelosť. „Budovateľské“ päťdesiate roky sú nie príliš nápadne sprevádzané náznakmi nedobudovanosti a rozkladu: omietka padá, výťahy nefungujú, pančušky, ktoré by mali zvádzať, nepriliehajú. Ako alternatíva k nostalgickému fetišizmu je tento druh pohľadu mimoriadne vítaný. Problematickým konceptom pri tradične naratívnom spôsobe spracovávania národných tráum však ostáva fakt, že ide o diela, ktorých úlohou je prostredníctvom katarzie priviesť diváka k zmiereniu – nakoniec, čosi podobné sugeruje aj režisér vo svojich vyjadreniach, v ktorých zdôrazňuje akt vyrovnania sa s minulosťou. Dnešná doba by zniesla viac konfrontácie a šoku než záverečnú žánrovo uchopenú (demonštratívnym utrpením postáv katalyzovanú) zmierlivosť. Špecifickým problémom filmu Krok do tmy však nie je, že by bol príliš tradičný. Je to skôr fakt, že diváka valcuje informáciami na viacerých frontoch a ani tradične uchopená filmová hudba, ktorá má pomôcť divákovi prekĺznuť filmom od začiatku do konca, nezaručuje, že sa pritom nebude aj nudiť.

Keď sme pri hudbe, použité sú najmä fragmenty skladieb Vladimíra Godára, ktoré nevdojak evokujú filmy Martina Šulíka z prelomu tisícročí – keď sa takisto pokúsil o vytvorenie obrazu krajiny trpiacej otrasy veľkých dejín. Jeho pohľad bol zmierlivý a náznakovitý, o to viac pri výbere jednoduchých akordov Godárovej hudby, ktorú si zvyčajne spájame práve s ním, vynikne Lutherov pohľad, drsnejší a omnoho viac bazírujúci na zlyhaniach a krutosti jednotlivcov, ktorí veľké dejiny spolutvorili. No zatiaľ čo Luther je menej kompromisný ako ktorýkoľvek z aktuálne tvoriacich slovenských režisérov, je aj dosť ilustratívny a do filmu sa snaží dať priveľa silných príbehov a priveľa okolností vysvetliť. Ku skutočnej gradácii prichádza až približne v poslednej štvrtine filmu, keď nehoda v nefunkčnom výťahu môže donútiť aj diváka trpieť spolu s postavami. Pokračovanie filmu si však už takúto dôveru nevynúti – okrem iného aj preto, že utrpeniu postáv sa veriť veľmi nedá.

Výkon predstaviteľa hlavnej mužskej postavy je práve pri tomto druhu scén nadmieru teatrálny, dikcia niektorých hercov, bohužiaľ, aj tých v hlavných úlohách (Monika Haasová), je zas miestami málo presvedčivá. Práve vo filme režiséra, ktorého sila bola vždy vo výbere a vedení hercov, sú takéto nedostatky na škodu – popri už štandardne dobrom Attilovi Mokosovi či Kristýne Bokovej vynikajú civilným, ale presvedčivým výrazom hlavne niektorí herci v epizódnych rolách (napríklad Miroslav Donutil, Ady Hajdu i Lucia Jašková).

Krok do tmy vznikal dlho, no paradoxne by mu pomohlo, keby mu bol dopriaty aj čas či prostriedky na prípravu vhodnej distribučnej stratégie, ale i lepšej dramaturgickej úpravy, prispôsobenej dobe, ktorá veľkým a vážne mysleným gestám nepraje. Pritom ide o film, ktorý si zaslúži nielen divákov, ale aj diskusiu. Hoci sa už zrejme nikdy nevrátia časy, keď táto diskusia bola akútna a keď by Krok do tmy mohol zmeniť tvár slovenskej kinematografie, nemalo by sa stať, že tento film sa divákom stratí. V čase, keď na Slovensku funguje nedôvera tak ku komerčným projektom, ako aj k sociálnym drámam, keď sa hovorí o tom, že slovenský film stále nie je schopný vymaniť sa zo svojej nevedomej prorežimnej – alebo naopak, povrchne globalizačnej – ideológie, je diskusia o reprezentácii nielen súčasnosti, ale aj dejín mimoriadne potrebná. Aj preto je presúvanie pozornosti na rozmanitosť žánrových prvkov v traileri (s dôrazom na erotický film, akčný vojnový film a psychologickú drámu – v tomto poradí) rovnako neadekvátne ako zdôrazňovanie iba erotického prvku v ďalších promo materiáloch (napr. oficiálny slogan), odkiaľ sa dostal aj do niektorých recenzií.

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0797-12.

 

Krok do tmy (Slovensko, 2014) _RÉŽIA: Miloslav Luther _SCENÁR: M. Luther, Marián Puobiš _KAMERA: Igor Luther _STRIH: Barbora Paššová _HRAJÚ: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková, Miroslav Donutil, Ady Hajdu, Péter Nádasdi, Attila Mokos a iní _MINUTÁŽ: 120 min. _HODNOTENIE: • • • _JÚLOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 1. 7. (20.15), 3. 7. (18.00), 5. 7. (20.00), 6. 7. (20.20), 13. 7. (20.30)

Jana Dudková ( autorka pôsobí v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV )
FOTO: Continental film