Amélio z Komárna a iné zázraky

Amélia z Montmartru meets Aki Kaurismäki v Komárne – touto charakteristikou vlastného diela vkladá autor kritikovi sám do rúk interpretačný kód, čím ho súčasne odsúva do úlohy pritakávača, prípadne oponenta. Nerád len tak pritakávam, ale Kaurismäkiho duch pochopenia pre smoliarov sa nad filmom Dobrý človek naozaj vznáša rovnako ako zjav žičlivej, radostne pozemskej anjelskej Amélie, ktorý sa do asociačného reťazca od začiatku priam natíska.

Od prvého záberu, ktorý sa v závere obmenený vracia už v inej funkcii a s inou výpoveďou, nastoľuje film ovzdušie pohody a ľahučkého humoru, melancholického úsmevu na pol úst. A hneď signalizuje aj časovú dvojrovinnosť jemne surreál­nym posunom, keď Zoltána, nášho súčasníka, v jeho hre na spomaľovanie času iných, čo sa ponáhľajú, vyzbrojí audiokazetou a posadí na babetu, odkazujúc ho tak do sféry aktuálnych fetišov socializmu. A len čo Zoltán šliapne do pedálov, už sa pred nami odvíja panoráma dvojníka slovensko-maďarského Palánku, zmeneného desaťročiami. Kým Zoltán na svojej babete prejde mestečkom od lemu opustených rozvalín a rárohov cez zelené sídliskové lúky až po minicentrum pripučené hypermarketom, odľahčené krčmičkou povýšenou na pub a zároveň zamorované syntetizátorovou agresiou bezdomovectva, rozhostí sa v nás jeho slnečné južanské ovzdušie a súčasne vystúpi do popredia niekoľko aktérov, každý čímsi ozvláštnený. Sme tu zrazu doma, tak ako u Felliniho v jeho reminiscenčne prežiarených návratoch, ibaže tu sme vo svojsky posunutej, pritom vôbec nie optimistickej prítomnosti. Prítomnosti členenej a zároveň scudzovanej, persiflovanej a ironizovanej heroldmi-ohlasovateľmi, ktorí akoby sa sem zatúlali z alžbetínskeho javiska, aby nás náhodou nepremohlo pokušenie vžiť sa, vcítiť sa.

Ono je to s vciťovaním či stotožňovaním sa beztak ťažké, lebo po Zoltánovej havárii, keď anjel umierajúcemu ponúkne druhú šancu, žije príbeh už nie iba v dvoch prelínajúcich sa časových rovinách, ale aj v dvoch svetoch – tom akože reálnom a Zoltánovom kváziireálnom, pričom o termíno­vom noži na krku vieme my diváci, ale nie postavy deja. Nôž na krku, to je vzorec z rozprávky, kde sa vždy kladú tri úlohy či tri podmienky, prípadne ponúkajú tri želania – tu za tri dni priniesť trochu šťastia do života troch ľudí. V tom svete ovládanom biznisom na malomestský spôsob aj snami na malomestský spôsob a navyše podfarbenom národnostnými prekáračkami je príležitostí plno, každý tu má svoje traumy aj ťažko splniteľné sny, s ktorými by si empatická šikulka Amélia možno aj poradila. Lenže Zoltán je popri dobráctve a usi­lovnej snahe trochu aj chmuľko, takže sa zavše zmení na slona v porceláne, a tak nečudo, keď pri skladaní účtov sám musí uznať, že neuspel. Lenže pozemská anjelka, ktorá s gustom schrúme klobásu, nie je dogmatička a navyše má aj ako režisérka svoje právomoci. A tak hoci ťarbák princ z rozprávky pri uloženej úlohe pohorel a mal by teda pykať, anjelka-režisérka prehodí výhybku na koľaj happy endu a po kaurismäkiovsky uplatní zhovievavosť, akceptujúc človeka ako krehkú nádobu, kde si už snaha zaslúži odmenu alebo aspoň odpustenie trestu.

Tak happy end polemizuje s ideológiou úspechu a súťaže. Odohráva sa v prostredí ohraničenom hypermarketom ako emblémom tejto psychológie a životmi ľudkov, ktorí hypermarketom síce prechádzajú a zavše v ňom prežívajú svoje traumy, ale psychológiou a životným štýlom sú kdesi mimo, vedľa či za. Žijú si skôr v rytme variácie Palánku, ibaže už presadeného do reálneho kapitalizmu, kde každý vo svojej anachrónii a každý po svojom skôr rojčí, než aby sa vzchopil na niečo reálne. Tak naozaj podniká čosi pre svoj úspech jedine reklamne elegantný a k ľuďom totálne hluchý papaláš-kandidát, smutno-smiešna karikatúra zápasu o miesto na slnku v prostredí, ktorému najväčšmi záleží na voľnom južanskom životnom rytme, takže cudzorodý prvok vylúči.

Toľko rámec. Lenže šťavu dáva rámcu to, čo sa v ňom deje, postavy, ktoré ho zaľudňujú v situáciách ponúkaných príbehom, a herci, ktorí im dajú plastiku a vierohodnosť. Autorská schopnosť uvidieť veci z nečakanej strany v polohe poetického priehľadu do všedného dňa, švihnutého mierne do absurdna, rozkladá príbeh do množstva prevažne dobre vypointovaných gagov, bezslovná demontáž krčmičky a jej rozprávková revitalizácia zas evokuje deštrukčný stoický humor americkej grotesky. Attila Mokos v takmer busterkeatonovskom štýle doťahuje svoje hypermarketové gagové etudy do presného vyznenia, pričom ako otec sa zas prezentuje kontrastne ako figúra z taliansky ukričanej komédie, prenesenej do hečkovského Vlčindola. Podobne je to s ďalšími postavami, kde každá má svoju priebežnú nôtu, svoju traumu aj svoj tik, ale každá zároveň prezentuje ako spoločný motív čosi zo skepticizmu a z melancholického humoru mentality maďarsko-slovenského rozhrania. Tak spoza sociálnokritickej nôty vystupuje hrejivá recesia autorského pohľadu, vyvo­lávajúca pobavene chápavý úsmev.

Pravda, študentský film charakterizuje z povahy veci gejzír nápadov, proti ktorému stoja prob­lémy s realizáciou. Aj na tento film to platí. Nie všetky nápady sú dotiahnuté do plnozvučného vyznenia, rozťahaný koniec papalášskej kortešačky dokonca akoby vypadával z poetiky celku. V hľadaní bĺch by sa dalo pokračovať, sú viditeľné voľným okom, no sú v rámci prínosu nepodstatné. Podstatné je, že tu vstupuje na scénu autor s presným videním a so svojráznou poetikou, s talen­tom inšpirovať hercov, aby zo seba vydali práve to, čo si žiada kontext, a so vzácnym darom rozpoznávať komické stránky banality bez toho, aby postavičky svojho malého teatra mundi zhadzoval. Nevykročil totiž v protimeštiackych stopách ani ságy českých Homolkovcov, ani ironicky grotesknej absurdity Formanovho hasičského bálu, skôr hľadá vzory v polohe clairovskej empaticky úsmevnej charakterokresby a u nás vo sfére pocitového filmu, ozvláštneného žičlivým nadhľadom, a v komickom nasvietení. Je to dosť vzácna kombinácia vlôh a môže v zobrazovaní doby, ktorá človekovi miliónu veľa šancí nedáva, priniesť nečakane svojské plody, veselšie než skutočnosť, z ktorej vyrastajú.
 

Dobrý človek (Slovensko, 2013) _RÉŽIA: Csaba Molnár _SCENÁR: Cs. Molnár, Emese Varga _KAMERA: Lukáš Teren _STRIH: Viktória Forró, Cs. Molnár _HUDBA: Marián Zavarský _HRAJÚ: László Jakubecz, Éva Bandor, Attila Mokos, Géza Benkő, István Olász a iní _MINUTÁŽ: 62 min. _HODNOTENIE: • • • •  _JÚLOVÉ PROJEKCIE FILMU V KINE LUMIÈRE: 4. 7. (19.15), 6. 7. (19.00), 7. 7. (19.00)

Pavel Branko ( filmový publicista )
FOTO: Film Europe