Zacielené na audiovizuálne štúdiá

V apríli sa na pôde prehliadky Týždeň slovenského filmu konala počas jej tretieho ročníka po prvýkrát panelová diskusia o filmovej vede. Načrtla mnohé podnetné otázky, no hovorilo sa aj o kvalite filmovej vedy a o jej vzdelávacej základni. Aj to bol jeden z dôvodov pozrieť sa na súčasné štúdium na Katedre audiovizuálnych štúdií Filmovej a televíznej fakulty (FTF) VŠMU v Bratislave z pohľadu pedagógov, študentov i nedávnych absolventov.

Katedra poskytuje jedinečný študijný program, ktorý sa nedá študovať nikde inde na Slovensku, ako informuje na svojej internetovej stránke. Pod názvom audiovizuálne štúdiá je zameraný na rozvíjanie individuálnej tvorivosti poslucháča, ktorá sa realizuje v teoretickej reflexii filmu aj v autorskej audiovizuálnej tvorbe. Podľa vedúcej katedry, filmovej teoretičky Kataríny Mišíkovej, je program „zameraný dominantne na štúdium kinematografie, ale aj mediálneho priemyslu. Predmetom štúdia sú stále dejiny, teória a kritika, pričom na bakalárskom stupni je ťažisko najmä na dejinách filmu a filmovej kritike a na magisterskom stupni sa snažíme viesť študentov k teoretickým poznatkom a samostatnému uvažovaniu a k osvojeniu si filmologickej metodológie.“

Podobu študijného programu podmieňuje viacero faktorov. Ide o tradičný umenovedný odbor, zakotvený však nie je na filozofickej, ale filmovej fakulte, „na rozdiel od väčšiny našich partnerských škôl alebo študijných programov v zahraničí. Preto sa snažíme využiť zdanlivý hendikep absencie humanitného zázemia, ale zároveň benefit blízkeho kontaktu s praxou. Umožňujeme našim študentom nielen aby reflektovali filmy, ale aby sa sami naučili aj filmy nakrúcať, no nie na úkor ich vlastného písania, ktoré je pre nich najdôležitejšie,“ hovorí Mišíková. Toto filmové zázemie vnímajú študenti i absolventi rôzne. Niektorí ho hodnotia ako pozitívum, iní by zas uvítali viac možností spolupráce s umenovednými odbormi. Hovorilo sa o tom aj v roku 2014, keď katedra prešla v rámci komplexnej akreditácie zo študijného odboru filmové umenie do odboru dejiny a teória filmu.

Pre Mateja Sotníka, študenta bakalárskeho stupňa, je umiestnenie katedry na škole primárne určenej pre praktikov dôležitým prínosom. „Spomeňme si na francúzsku novú vlnu, ktorá sa formovala práve bytostnou koexistenciou a nástojčivým dialógom medzi filmármi a kritikmi združenými okolo časopisu Cahiers du cinéma, nehovoriac o tom, že mnohí elitní tvorcovia tohto obdobia boli najskôr teoretikmi.“ Na zmysluplnosť prepojenia študentov teórie s poslucháčmi z realizačných ateliérov poukazujú aj Študentské konfrontácie. Ide o sériu stretnutí kritikov a filmárov, spojených s hodnotením študentskej tvorby a diskusiou, ktoré katedra organizuje už niekoľko rokov a sú pre poslucháčov prípravou do reálneho prostredia filmovej branže. „Mladí tvorcovia môžu bezprostredne dišputovať s mladými kritikmi, tento dialóg je cnosťou celej fakulty,“ hovorí Sotník a zdôrazňuje, že „cnosť sa má rozvíjať, veď prečo je v súčasnosti na paneloch o hranej, dokumentárnej a animovanej tvorbe v rámci Týždňa slovenského filmu tak málo tvorcov, vlastne takmer žiadni?“ Napriek tomu by na bakalárskom stupni ocenil viac estetiky či filozofie, podobne ako Marcel Šedo, študent magisterského stupňa štúdia, ktorému zase chýba väčšia konfrontácia s príbuznými katedrami alebo študijnými odbormi či pedagógmi doma alebo v zahraničí. Doslova hovorí, že „cítim sa trochu odrezaný od príbuzných odborov na Univerzite Komenského“.

Prax verzus teória

Katedra audiovizuálnych štúdií chce do praxe v prvom rade „pripraviť filmových teoretikov a historikov, ale aj ľudí, ktorí pôsobia v audiovízii, či už na rôznych filmových festivaloch, v televíziách, v printových alebo internetových periodikách,“ hovorí Mišíková a pokračuje: „V poslednom čase celkom cielene pripravujeme formou edukatívnych projektov aj ľudí, ktorí sa venujú filmovej výchove na rôznych stupňoch základných aj stredných škôl.“ Všetko závisí od preferencií a individuálnych záujmov každého študenta. Sú povinné predmety, ďalšie si študent vyskladá podľa vlastného výberu. Ako je to však s pripravenosťou do praxe? Absolvent katedry Tomáš Hudák, ktorý po skončení školy vystriedal viacero pracovných pozícií (pôsobenie v archíve SFÚ, editorskú či publikačnú činnosť) a dnes pracuje v kine i na festivaloch, kde má v kompetencii dramaturgiu, programovanie, koordináciu a trochu aj PR, hovorí, že „okrem písania sme sa na škole vlastne ničomu z toho, čo teraz robím, nevenovali. Chápem, že katedra nemôže obsiahnuť všetko, ale keďže absolventi sa po škole pravidelne venujú takýmto činnostiam, možno by stálo za úvahu, či to v študijnom pláne nejako nezohľadniť. I keď viem, že dnes už katedra od študentov vyžaduje stáž.“

„Problém praktického uplatnenia a teoretickej prípravy študentov sa netýka len nášho študijného programu, ale celej FTF VŠMU a asi všetkých slovenských vysokých škôl,“ myslí si Mišíková. „Systém vzdelania je u nás postavený veľmi akademicky. Veľmi dobre pripravujeme študentov, čo sa týka teoretických poznatkov, ale ako keby sme ich menej viedli k samostatnej práci. Preto máme aj praktické predmety nasmerované k tomu, aby študenti uvažovali o škole nie ako o niečom, kde musia splniť zadanie, ale o niečom, čo ich vedie k vytvoreniu vlastného projektu, na ktorom budú pracovať.“ V súčasnosti musia povinne absolvovať na bakalárskom aj magisterskom stupni štúdia praktickú stáž. Tá je postavená na spolupráci s partnerskými inštitúciami katedry, ako sú filmové festivaly, distribučné spoločnosti, filmové periodiká alebo iné inštitúcie. „Pre študentov je to šanca získať priamy kontakt s praxou, naučiť sa niečo, k čomu by sa možno sami nedostali alebo by sa dostali neskôr. Zároveň si môžu vybudovať kontakty v profesionálnom prostredí,“ vysvetľuje Mišíková.

Vráťme sa však k tomu podstatnému, čo je zmyslom celého päťročného študijného plánu v odbore audiovizuálne štúdiá, a to je výchova a vzdelávanie budúcich filmových teoretikov, historikov a vedcov. Práve tí formujú diskurz slovenskej filmovej vedy a nastavujú úroveň jej podoby. Mišíková presne hodnotí, že „mnohí študenti sú po bakalárskom stupni plne disponovaní byť filmovými publicistami, lebo to je remeslo, ktoré sa dá naučiť pomerne rýchlo. Omnoho náročnejšie je zvládať filmovovednú metodológiu – ako si postaviť výskumný problém, aké metódy zvoliť na jeho riešenie a vidieť to ako dlhodobý systematický proces.“ A to nie je možné bez toho, aby boli poslucháči teoreticky vzdelaní. Preto je finálnym výstupom poslucháčov katedry teoretická práca v podobe samostatnej vedeckej štúdie, ktorej rozsah je v priebehu rokov variabilný. Podmienkou je, že počas štúdia sa musia venovať minimálne jednej téme zo slovenskej kinematografie a minimálne jednej teoretickej téme.

Kvalita či konfrontácia?

Garanciou kvalitného štúdia je pedagogické vedenie, jeho špecializácia určuje aj celkový profil katedry. Súčasní študenti Matej Sotník a Marcel Šedo ho považujú za kvalitné. „Je tu mladý ambiciózny pedagogický zbor, rešpektovaný aj v zahraničí, ale predovšetkým sú to mnohokrát motivujúce osobnosti,“ hovorí Šedo. Aj podľa Sotníka hrá dôležitú úlohu, že „všetkých pedagógov poznáme aj ako autorov filmologických publikácií, kritikov a teoretikov“. Jelena Paštéková, garantka odboru audiovizuálne štúdiá, v tejto súvislosti hovorí o štandardnej kondícii slovenskej filmovej vedy. Konkretizuje, že „pedagógovia publikujú monografie a články zamerané na domácu filmovú históriu, silná stredná generácia mapuje siete kreatívnych spojení s krajinami V4 a so širším, artovým, ale aj industriálnym okolím, pozornosť sa sústreďuje aj na zachytenie praxe v podaní pamätníkov (oral history) či na kontakt s hodnotami práve vznikajúcich diel (študentské filmy). Štúdie sú dotované angličtinou ako nevyhnutným dorozumievacím jazykom (aj u študentov), ktorý sa uplatňuje aj v participácii na konferenciách v zahraničí. Okrem hraného filmu venujú pedagógovia pozornosť dokumentárnemu aj animovanému filmu. A po dominante histórie začíname riešiť teoretický grant, ktorý študentom ponúkne iné podnety.“

Pred niekoľkými rokmi rozširovala vzdelanostný obzor študentov aj účasť hosťujúcich pedagógov z filmologických odborov z Českej republiky. Mišíková priznáva, že dnes takéto predmety v študijnom pláne nemajú, i keď jednorazové prednášky už zorganizovali a plánujú ich aj výhľadovo. Rozvíjajú spoluprácu so zahraničnými katedrami na výskumných projektoch, participujú na organizácii vedeckých konferencií a do týchto projektov zapájajú aj študentov. Podľa Martina Kaňucha, šéfredaktora filmologického časopisu Kino-Ikon, ktorý s odbornými textami (aj) študentov a absolventov slovenskej katedry pracuje, však „konfrontácia našej filmovej vedy na zahraničných odborných podujatiach zaostáva. Koľkí (nielen) študenti sa doteraz z vlastného presvedčenia zaujímali (aj účasťou) napríklad o konferencie NECS-u alebo o domáce filmologické konferencie? Koľkí sa zaujímali o činnosť FIPRESCI? Alebo ešte inak, koľkí významní svetoví reprezentanti odboru prednášali na FTF VŠMU alebo koľkých sme pozvali na naše filmové podujatia?“ pýta sa. A uvádza príklady z katedier v Prahe (Gunning, Bordwell, Casetti) alebo v Brne (Odin, Rodowick), ktoré podľa neho poukazujú na rozsah nekompatibility i ambícií v slovenskej filmovej vede.

Zaostávanie u nás vidí Kaňuch aj v oblasti odborného písania o filme a pohyblivom obraze najmä z hľadiska dlhodobej autorskej špecializácie. Stojí za ním podľa neho „chabá znalosť a využívanie archívnych zdrojov i aktuálnej literatúry. Pritom na nedostupnosť informácií alebo príležitostí sa dnes nemôže vyhovárať nikto z odboru. V knižniciach neustále pribúda nová literatúra, k dispozícii sú reprezentatívne databázy odborných textov, na výber máme študijné programy v zahraničí, množstvo konferencií a seminárov, prednášok, diskusií. V textoch do Kino-Ikonu sa to však prejavuje minimálne, resp. nedostatočne.“ To otvára otázku záujmu a iniciatívy samotných študentov.

Štúdium ako výzva

Anketa s viacerými absolventmi odboru ukázala, že katedra ponúka pomerne široký rozsah možností vzdelávania sa a dnes i nadobudnutia praxe. Nedávna absolventka Saša Gabrižová, ktorej diapazón činností je pomerne široký – od autorského pôsobenia na medzinárodnom portáli Film New Europe cez písanie scenárov k rozhlasovej relácii o filme až po koordináciu prezentácie študentských filmov na festivalovom oddelení VŠMU –, hovorí, že „počas štúdia som s horlivosťou prijímala všetky informácie, knihy, teórie, filmy, dejiny, vyskúšala som si jeden semester štúdia v zahraničí“. Rovnako so záujmom spätne reflektuje svoje štúdium aj Peter Závadský, ktorý dnes pôsobí ako filmový historik v Slovenskom filmovom ústave. „Katedra vždy ponúkala a ponúka predovšetkým bezprostredný kontakt s filmom, s ľuďmi a s bohatým množstvom informácií. Dodnes rád zdôrazňujem a mimoriadne oceňujem individuálny prístup pedagógov. Keď sa tak zamýšľam, pedagógovia dávali zo seba omnoho viac, než sa im vrátilo zo strany študentov.“ Študent Marcel Šedo vidí, že „študentom chýba väčšia snaha pracovať na sebe... Škola nestačí, a ak sa chcete venovať kritike, ale sčasti aj vede, je nutné sledovať filmy či aktuálne trendy v kinematografii, v umení, vo filozofii i v spoločnosti. A na to je potrebné neustále čítať a nonstop sledovať filmy. Dokonca si myslím, že pri kritike sa bez samoštúdia nikam nepohnete,“ charakterizuje svoj postoj k štúdiu.

Vedúca katedry Katarína Mišíková však v tomto školskom roku vidí v študentoch veľký potenciál. „Vediem dva samostatné semináre a je to radosť, lebo učím relatívne veľké ročníky. Sú to nadaní študenti, i keď nie je to tak každý rok,“ hovorí. Veľkú rezervu katedry vidí v niečom úplne inom. „Je ňou komunikácia smerom navonok. Čo sa týka výskumu na slovenskej úrovni, sme na tom celkom dobre. Veci, na ktorých robíme, sú zmysluplné a kvalitné, ale nie vždy dokážeme objasniť ich význam a hodnotu smerom nielen k odbornej verejnosti, ale aj k fanúšikovskému publiku. Ako keby sa vytvorila veľká priepasť medzi akademickým a popularizačným diskurzom. A je to veľmi citlivá otázka, lebo je to otázka identity. No myslím si, že aj komplikovanejšie veci sa dajú sprístupniť verejnosti, a preto pracujeme aj na popularizačných projektoch, ako je napríklad Filmový kabinet deťom, Filmová výchova či aktuálne rozpracovaný projekt Obrazy proti extrémizmu. Výchova publika (audience development) je dnes to jediné, čo zachráni záujem o artový film a vôbec reflexiu filmu.“

Simona Nôtová
FOTO: Týždeň slovenského filmu / Daniel Dluhý