Film predbiehal môj život

Filmoví novinári a kritici ju vyhlásili za najlepšiu slovenskú herečku 20. storočia. Okrem množstva domácich ocenení má na konte aj ceny zo zahraničia – spomeňme aspoň hereckú trofej za film Václav (r. J. Vejdělek) z festivalu v Šanghaji alebo Českého leva za jej výkon v snímke Horem pádem v réžii Jana Hřebejka, s ktorým nakrútila štyri filmy. Vo svete zarezonovala aj Eva Nová (r. M. Škop), za ktorú vlani získala i slovenskú národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Osobnosť slovenského herectva Emília Vášáryová oslávi v máji 75 rokov.

Predstavujem si osemnásťročných študentov, ktorí prídu na VŠMU s ambíciou stať sa hercami, a keď im začne prednášať Emília Vášáryová, očakávajú, že im prezradí všetky veľké pravdy o herectve. Vy pritom nie ste jediná, kto tvrdí, že herectvo sa naučiť nedá. Ako komunikujete s tými študentmi v tínedžerskom veku, ktorí do vášho vedenia vkladajú nádeje?
– Keď tie deti prídu, asi prvou a hlavnou úlohou je dovzdelať ich. Najprv sa pokúšam získať si ich dôveru, to znamená, že sa o ne zaujímam. Najväčším problémom totiž je, že ich málokto vypočuje. Väčšinou sú zvyknutí robiť len krížiky v testoch. U nás sa s každým študentom zoznamujeme a snažíme osobne komunikovať. Úvodným heslom je: Hovor, hovor, zaujímaš ma. V prvom rade si musíme nájsť spoločnú reč, tridsať-štyridsať pojmov, o ktorých debatujeme, aby sme sa mohli dostať k základu. Herectvo sa naučiť naozaj nedá, ja môžem adeptovi len priblížiť remeslo, podporiť jeho osobnostné predpoklady a talent. No študentom hovorím aj to, že herectvo býva i strašná nuda, lebo s ním súvisí neustále opakovanie a čakanie. Takisto ich nabádam, aby sa spoznávali s filmármi či hudobníkmi na škole, alebo s výtvarníkmi. Vidí sa mi, že dnes je oveľa ťažšie ako kedysi zoznámiť sa a začať komunikovať. Ale neberiem to tragicky, bavíme sa o tom s humorom a celkovo si myslím, že súčasná mladá generácia je rovnaká, ako bola tá naša, ide len o to, aké má možnosti. A tak študentom vravím, že sa nepripravujú len na prácu na javisku, ale i pred kamerou či mikrofónom.

Pred desiatimi-pätnástimi rokmi bola slovenská kinematografia v zlom stave, ale v posledných rokoch je jej životaschopnosť sľubná a zdá sa, že tento trend sa môže naďalej rozvíjať. Rozširujete vzhľadom na to priestor na vyučovanie filmového herectva?
– Neoddeľovala by som divadelné a filmové herectvo, hoci je medzi nimi veľký rozdiel a veľa sa o tom rozprávame. Myslím si, že v tomto sa treba spoľahnúť aj na režiséra, ktorý by mal vedieť pomôcť adeptovi herectva, ak ho obsadí do svojho filmu. V čase mojich začiatkov režiséri vedeli, že máme divadelnú školu, a boli na nás veľmi prísni. Svoj prvý film som natočila tuším ako prváčka na VŠMU – volal sa Na pochode sa vždy nespieva a nakrútil ho František Kudláč – a vzápätí som mala šťastie, lebo na Kolibe urobili veľkú kartotéku hercov vrátane študentov a na základe toho si ma vybral režisér Jiří Krejčík do Polnočnej omše. Pred nakrúcaním sme dva mesiace skúšali, oveľa dôkladnejšie ako pri divadelnom predstavení. Museli sme sa navzájom neustále pozorovať, počúvať, všetci na skúškach museli byť. No a pán režisér Krejčík nás učil intonovať, pracovať s gestami, lebo na škole nám to prednášali inak.

Učili ste sa teda filmové herectvo za pochodu, priamo v praxi?
– Áno. A mala som šťastie na hereckého partnera Ivana Mistríka. Ja som vtedy naozaj o ničom netušila a bola som neskúsená nielen z hereckej stránky, ale aj ako človek a žena. Bol to dosť veľký problém a režisér Krejčík bol náročný, pracoval na absolútnej psychológii a emocionalite hereckého prejavu, nezačal točiť, kým nevidel, že som v tom správnom naladení. Ivan Mistrík ma však stále upokojoval a som rada, že som sa mu za to párkrát v živote stihla poďakovať.

Začínali ste vo veľmi mladom veku a u režisérov zvučných mien. Mali ste dostatok guráže a schopnosti vyjadriť vlastnú predstavu o stvárňovanej postave, obhájiť si svoj pohľad na vec?
– Vo filme sa mi to veľakrát nedarilo, to skôr v divadle, kde som už dosť skoro hrávala aj Gorkého postavy, čo boli náročné charaktery. Ja som však ani po skončení školy nebola rozhodnutá pre hereckú dráhu. Keď som v inscenáciách stvárňovala všetky tie devy, bolo mi to na míle vzdialené a niekedy až smiešne, čo sa odo mňa požaduje. Ako dvadsiatnička som bola možno až príliš vážna, chcela som v živote robiť čokoľvek iné, len nie hlúposti. A herectvo som išla študovať len preto, aby som nemusela robiť v Štiavnici vo fabrike. Keď som vhupla do filmu, neveľmi som rozumela tamojšej komunite, zostávala som bokom a nikdy ma nezaujímal život na spôsob bohémy. Pochádzala som z celkom iných pomerov. Spočiatku som teda prechádzala úlohami so zajačími úmyslami. Mala som však veľa práce a časom ma už to prostredie pohltilo.

Bolo pre vás teda filmové herectvo čímsi druhotným?
– V divadle som bola taká vyťažená, že filmovať som mohla len v lete, na úkor svojej divadelnej dovolenky. Film som vnímala spôsobom „veď uvidím, či mi niekto niečo ponúkne“, kým divadlo bolo mojím každodenným chlebom.

Predsa len, bol pre vás aj film v niečom špeciálne príťažlivý a vzrušujúci?
– Pokiaľ mal zaujímavú tému a nakrúcal ho dobrý režisér, bavilo ma odkrývanie pravdy, lebo kamera človeka naozaj odhalí. Dosť dlho sa mi však zdalo, že filmom často zostávam niečo dlžná, preto som mnohé z nich ani nevidela. Zo svojich filmov mám najradšej Námestie svätej Alžbety, pri ňom som mala pocit, že som v ňom ja. Dostala ma jeho téma, mala som rada Martina Gregora, ktorý hral môjho otca, a nakrúcali sme na autentických miestach v Seredi, odkiaľ ľudí brali do koncentrákov. Veľmi na mňa zapôsobila tá atmosféra nevšednej autenticity, v akej film vznikal. Videla som ho až začiatkom 90. rokov, a hoci má svoje limity, celý som ho preplakala. Potešenie som však pociťovala aj pri filme Živý bič, v ktorom som si síce bola cudzia, ale jeho téma ma oslovila. A s veľkým zanietením sme točili Baladu o siedmich obesených. V tomto prípade sa spojilo viacero silných momentov, okrem iného to, že nás vozili na tretiu ráno do krásnej prírody lužných lesov, kde sme čakali na východ slnka, a účinkovala som s kolegami, ktorých som mala veľmi rada – so Zdenkou Gruberovou, s Karolom Spišákom, Ivanom Mistríkom, Vilom Polónyim. Cením si však aj skúsenosť z filmu Eduarda Grečnera Drak sa vracia. Nakrúcali sme vo Vlkolínci, čo bolo pre mňa stretnutie s ozajstným slovenským vidiekom, a zároveň so slovenskou intelektuálnou špičkou, s pánom Grečnerom, Zeljenkom, Laluhom. Kameramanom bol úžasný Vincent Rosinec. Bolo to zvláštne – na jednej strane vidiecke prostredie s až desivo malou civilizačnou stopou, na druhej spomínané osobnosti a hereckí velikáni Gustáv Valach a Radovan Lukavský. Keď som si ten film nedávno pozrela v digitalizovanej verzii, bola som rada, že som mohla byť pri jeho vzniku, a je šťastím, že sa stále premieta a dostáva aj do sveta.

Platí v herectve pravidlo, že čím máte so stvárňovanou postavou viac spoločného, tým lepšie ju dokážete interpretovať?
– Pravidlo to nie je, ale je to vzácny okamih, keď dôjde k nejakému zvláštnemu stotožneniu sa. Film je pre mňa špeciálny, pretože som v ňom často stvárňovala situácie, ktoré ma ešte v živote nepostretli, no neskôr ma, prirodzene, dostihli. Film teda predbiehal môj život, akoby ma chcel poučiť, že aj toto sa mi ešte v živote stane a nesmiem sa toho príliš zľaknúť. Filmové a životné skúsenosti sa tak vo mne zvláštne prepájajú, zdvojujú a podporujú moju predstavivosť. Bola som napríklad vďačná za úlohu vo filme Václav, lebo to je ozajstný príbeh, ktorý funguje preto, že bol, a spája sa v ňom zvláštna životná pravda s tým, o čo sa sama snažím. Možno to vyznie pateticky, ale v podstate si myslím, že vďaka svojmu povolaniu a výborným autorom som lepšie pripravená na život.

Je herectvo najmä o sebaanalýze?
– Určite. A takisto je o sebavzdelávaní, trpezlivom čítaní, trénovaní pamäti, no sebapoznávanie je to hlavné. To ma na tom najviac teší, preto som vlastne napokon pri herectve zostala. Nemyslím si, že herectvo je mojím poslaním, ale je to šanca odovzdať myšlienku a urobiť to tak, aby som nepresiahla mieru, neexhibovala, nemala nutkanie páčiť sa pred kamerou. Na tom mi nikdy nezáležalo, skôr som sa usilovala ísť na postavy cez vnútro. Niekedy sa to podarilo, inokedy menej alebo vôbec. Študentom teda hovorievam, že herectvo je aj o nevydarenom stretnutí samého so sebou a človek sa to musí naučiť prijať. Pre mňa bolo nevydarených stretnutí samej so sebou viac ako vydarených. A sama viem, keď ide o nevydarené stretnutie, hoci čítam všetky kritiky, lebo človek musí mať aj spätnú väzbu. Niekedy tie kritiky treba brať s humorom, veď ani herectvo sa nedá brať vážne, no treba ho vážne robiť. To je jediná šanca, aby sa človek nemusel hanbiť.

Pre mňa je herectvo neuchopiteľná profesia aj z čisto prozaického dôvodu, že človek je plný osobných nálad, otázok a tém, súkromných problémov a povinností, ktoré ho zamestnávajú a určujú, a ťažko si predstaviť, ako pri tom herec denne v plnej koncentrácii stvárňuje iné charaktery a životy. Robíte medzi tými sférami nepreniknuteľnú hranicu alebo to ani nie je žiaduce?
– Oddeliť sa to podľa mňa úplne nedá, ale pre mňa bola vždy na prvom mieste rodina. Hoci spojiť toto povolanie s normálnym rodinným životom je nemožné a som rada, že už som si tým nejako prešla. Snažila som sa striktne oddeľovať svoj pracovný svet od rodiny, moje deti ani nevedeli, kedy mám premiéru, nechodilo sa na ne, v televízii sa nepozerali moje filmy. To, čo nemám na herectve rada, je, že podporuje exhibicionizmus, sebaobdivovanie, herci mávajú pocit, že tak trochu zachraňujú svet a sú apoštolmi, ktorí musia neustále niečo hlásať. Vždy som sa bránila aj tomu prístupu obetovať sa bezvýhradne umeniu. Takže nájsť si cestu, ako v tomto povolaní fungovať, nie je jednoduché. Nepríjemné na ňom je, že človeka vidieť. Stáva sa súčasťou domácností, veď keď sme kedysi robievali televízne pondelky, sledovalo tie inscenácie celé Československo. Mali, samozrejme, rozličnú úroveň, ale isté je, že v tom období sme sa cez televíziu herecky podstatne profesionalizovali. Dostali sme sa k množstvu postáv, skúšali sme pred kamerami tri týždne pred samotným nakrúcaním, bola to úmorná robota, ale tam sme najviac rástli. Filmy, tie som vnímala tak, že nejaký natočím raz za čas, ale televízne inscenácie sme robili každý mesiac, ani neviem, kedy sme to všetko stihli.

V súvislosti s predchádzajúcou otázkou spomeňme film Eva Nová, ktorý tematizuje komplikovaný vzťah matky a syna, pričom hrdinku určuje aj to, že je herečka so stroskotanou kariérou...
– Ten film vznikal veľmi dlho. Scenár sa mi páčil, ale nebola som si istá, či zvládnem nakrúcať tridsať- tridsaťpäť dní dvanásť hodín denne. Zdal sa mi to už priveľký náklad. Najprv som teda ponuku odmietla. Bolo to v čase, keď mi zomrel manžel (Milan Čorba – pozn. red.) a ja som bola rozhodnutá, že s herectvom skoncujem a odídem do Banskej Štiavnice. Paradoxne vysvitlo, že Marko Škop a spol. písali scenár práve v Štiavnici. Keď som napokon úlohu Evy Novej prijala, dotvárali sme ju spolu s Markom. Chcela som, aby ten film v sebe niesol prvky európskeho filmu, ktorý mám tak rada, a keď som prišla do Bratislavy, veľmi často som chodievala do kina. Požiadala som Marka Škopa aj o felliniovské ladenie scény, ktorú som chcela venovať Milanovi. Vystupujem v nej v domove dôchodcov a prepája sa tam tragické s komickým. Otázka „Aký je váš herecký sen?“, ktorú mi v tej scéne opakovane kladie jedna z dôchodkýň, sa medzi ľuďmi uchytila. Napokon som za úlohu Evy Novej vďačná, pretože ak niečo dobre poznám, je to duša herca so všetkými svojimi podobami i pádmi. Tento film a ľudia okolo neho ma vlastne vrátili do života.

Daniel Bernát
FOTO: Thessaloniki International Film Festival 2015, zdroj: archív SFÚ, E. Vášáryová na tlačovej konferencii k Slnku v sieti, zdroj: A. Faraonov/archív SFÚ