Postsocialistická letargia pod drobnohľadom

Mladá filmárka Mária Rumanová vo svojej debutovej snímke tematicky nadväzuje na svoj absolventský projekt Proti srsti. Na dokumente s distribučným názvom Hotel Úsvit pracovala tri roky a pozoruje v ňom obyvateľov Čiernej nad Tisou z až intímnej blízkosti.

Mária Rumanová absolvovala štúdium v Ateliéri dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. So svojimi filmami získavala uznanie už počas štúdia, napríklad v roku 2013 na festivale Áčko získala cenu za réžiu krátkometrážnej snímky Izolácia. V súčasnosti je nezávislou režisérkou, spolupracuje s RTVS aj s tretím sektorom a podieľala sa na divadelnom predstavení SND Aj kone sa strieľajú.

Svoj absolventský film Proti srsti nakrútila v roku 2014. Ten v rozsahu 26 minút akoby len načrtol osudy autentických obyvateľov mesta na slovensko-ukrajinskej hranici. Rumanová sa však rozhodla venovať téme ďalej a ich príbehy sa dočkali pokračovania. Stredometrážny Hotel Úsvit je teda prepracovanejšou a dokonalejšou verziou predošlej snímky. Svetovú premiéru mal vlani v novembri na medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu v Amsterdame (IDFA). Pre slovenský film a špeciálne pre mladú autorku znamenala účasť na festivale obrovský úspech. Na domácej scéne dokumenty už niekoľko rokov predstihujú svojou výpovednou hodnotou hrané tituly a ich kvalitu podčiarkuje uvádzanie na prestížnych filmových festivaloch. „Snažili sme sa, aby dokument napriek svojmu lokálnemu kontextu dokázal zrozumiteľne prehovoriť aj k zahraničnému publiku,“ uviedla autorka v súvislosti s amsterdamskou premiérou Hotela Úsvit.

Všade tma a akési napätie. Industriálne svetlá sa mihotajú v krátkych intervaloch. Jediné, čo ako-tak rozoznávame, je vlak, presnejšie detaily jeho veľkého tela. Policajná hliadka so psami uprostred temnej noci prehľadáva vozne a okolie trate. Sprievodkyňa na opätkoch a s malinkou železničiarskou čiapkou na hlave kráča pomaly po peróne. Mladý pár objímajúci sa bez slova v kupé. Vlak s tichým piskotom odchádza, súprava sa pohýna. Takto ponuro a nezvyčajne intímne sa začína odvíjať originálny debut Márie Rumanovej. Jeho protagonistami sú obyvatelia Čiernej nad Tisou, kde akoby zastal čas. Vo vzduchu stále cítiť postsocialistické nálady. Chátrajúce paneláky, televízna kultúra, špina na ulici aj herné automaty v zabudnutých lokáloch s tou obohratou hudbou... A do toho detailné zábery rúk, kožených búnd, kráčajúcich nôh – všetko v pohybe. Len dym z cigarety stúpa hore, kde vidieť na nebi slobodné lietadlá s bielymi dráhami alebo kŕdle vtákov. Dokumentaristka vyskladala čriepky ľudských osudov v meste dokonale. Nervózne klopkajúce nohy, ceruzka v ústach, odfarbené vlasy, vulgárny slovník... všetko a nič zároveň. Žiadna z postáv nie je hlavná ani vedľajšia. Všetci sú rovnocennými hrdinami príbehu a snažia sa iba prežiť.

Rumanovej pôsobivý prístup núti diváka spoluprežívať neľahké osudy postáv, umocňované všadeprítomnou nezamestnanosťou. Divák si uvedomuje, že v takej letargii žije mnoho iných, že v podobnom marazme sa už ocitol aj on sám alebo niekto z jeho blízkych.

„Zmena je na dosah!“ kričí vo filme miestny komunista pred hotelom Úsvit smerom k svojim potenciálnym voličom. „Zmenu môžeme doniesť len my!“ „A čo nám môžete ponúknuť? Prácu?“ pýta sa posmešne jeden z občanov. „Ja vás voliť nebudem. Ja volím dobro!“ Režisérka svojich „hercov“ vo filme priamo nekonfrontuje. Ostáva skôr v polohe tichého, ale o to vnímavejšieho pozorovateľa. Vyhýba sa zbytočne vysvetľujúcim komentárom, no ide priamo k podstate problémov a táto poloha dokumentu svedčí. Realisticky odzrkadľuje, ako obyvatelia Čiernej nad Tisou žijú, aké sú ich každodenné starosti. Podľa autorky je dôležité, že snímka kladie dôraz na osobnú perspektívu jednotlivých protagonistov. „Som presvedčená, že je dôležité spoznávať spoločnosť aj z tohto uhla pohľadu, lebo to dno je aj naším dnom a najlepšie karikuje naše vlastné zlozvyky a slabiny,“ uviedla pre denník Pravda.

Unavené, a pritom krásne tváre ľudí, odrazy blikajúcich svetiel a ľudí v sklenených dverách alebo v mlákach, detský džavot okolo stola, nad ktorým sa čistí pištoľ, vypracované svaly aj ovisnuté bruchá... Ľudské sny a túžby poznačené banálnou realitou. Dokument, ktorý smrdí človečinou. Hotel Úsvit.

Hotel Úsvit (Slovensko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Mária Rumanová _KAMERA: Michal Fulier, Radka Šišuláková _STRIH: Fabián Fronček, Jana Vlčková _HUDBA: Vladislav Šarišský _MINUTÁŽ: 49 min. _HODNOTENIE: • • • •

Barbora Gvozdjáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Filmtopia