Hotel Úsvit

Postsocialistická letargia pod drobnohľadom

Mladá filmárka Mária Rumanová vo svojej debutovej snímke tematicky nadväzuje na svoj absolventský projekt Proti srsti. Na dokumente s distribučným názvom Hotel Úsvit pracovala tri roky a pozoruje v ňom obyvateľov Čiernej nad Tisou z až intímnej blízkosti.

Mária Rumanová absolvovala štúdium v Ateliéri dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. So svojimi filmami získavala uznanie už počas štúdia, napríklad v roku 2013 na festivale Áčko získala cenu za réžiu krátkometrážnej snímky Izolácia. V súčasnosti je nezávislou režisérkou, spolupracuje s RTVS aj s tretím sektorom a podieľala sa na divadelnom predstavení SND Aj kone sa strieľajú.

Svoj absolventský film Proti srsti nakrútila v roku 2014. Ten v rozsahu 26 minút akoby len načrtol osudy autentických obyvateľov mesta na slovensko-ukrajinskej hranici. Rumanová sa však rozhodla venovať téme ďalej a ich príbehy sa dočkali pokračovania. Stredometrážny Hotel Úsvit je teda prepracovanejšou a dokonalejšou verziou predošlej snímky. Svetovú premiéru mal vlani v novembri na medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu v Amsterdame (IDFA). Pre slovenský film a špeciálne pre mladú autorku znamenala účasť na festivale obrovský úspech. Na domácej scéne dokumenty už niekoľko rokov predstihujú svojou výpovednou hodnotou hrané tituly a ich kvalitu podčiarkuje uvádzanie na prestížnych filmových festivaloch. „Snažili sme sa, aby dokument napriek svojmu lokálnemu kontextu dokázal zrozumiteľne prehovoriť aj k zahraničnému publiku,“ uviedla autorka v súvislosti s amsterdamskou premiérou Hotela Úsvit.

Všade tma a akési napätie. Industriálne svetlá sa mihotajú v krátkych intervaloch. Jediné, čo ako-tak rozoznávame, je vlak, presnejšie detaily jeho veľkého tela. Policajná hliadka so psami uprostred temnej noci prehľadáva vozne a okolie trate. Sprievodkyňa na opätkoch a s malinkou železničiarskou čiapkou na hlave kráča pomaly po peróne. Mladý pár objímajúci sa bez slova v kupé. Vlak s tichým piskotom odchádza, súprava sa pohýna. Takto ponuro a nezvyčajne intímne sa začína odvíjať originálny debut Márie Rumanovej. Jeho protagonistami sú obyvatelia Čiernej nad Tisou, kde akoby zastal čas. Vo vzduchu stále cítiť postsocialistické nálady. Chátrajúce paneláky, televízna kultúra, špina na ulici aj herné automaty v zabudnutých lokáloch s tou obohratou hudbou... A do toho detailné zábery rúk, kožených búnd, kráčajúcich nôh – všetko v pohybe. Len dym z cigarety stúpa hore, kde vidieť na nebi slobodné lietadlá s bielymi dráhami alebo kŕdle vtákov. Dokumentaristka vyskladala čriepky ľudských osudov v meste dokonale. Nervózne klopkajúce nohy, ceruzka v ústach, odfarbené vlasy, vulgárny slovník... všetko a nič zároveň. Žiadna z postáv nie je hlavná ani vedľajšia. Všetci sú rovnocennými hrdinami príbehu a snažia sa iba prežiť.

Rumanovej pôsobivý prístup núti diváka spoluprežívať neľahké osudy postáv, umocňované všadeprítomnou nezamestnanosťou. Divák si uvedomuje, že v takej letargii žije mnoho iných, že v podobnom marazme sa už ocitol aj on sám alebo niekto z jeho blízkych.

„Zmena je na dosah!“ kričí vo filme miestny komunista pred hotelom Úsvit smerom k svojim potenciálnym voličom. „Zmenu môžeme doniesť len my!“ „A čo nám môžete ponúknuť? Prácu?“ pýta sa posmešne jeden z občanov. „Ja vás voliť nebudem. Ja volím dobro!“ Režisérka svojich „hercov“ vo filme priamo nekonfrontuje. Ostáva skôr v polohe tichého, ale o to vnímavejšieho pozorovateľa. Vyhýba sa zbytočne vysvetľujúcim komentárom, no ide priamo k podstate problémov a táto poloha dokumentu svedčí. Realisticky odzrkadľuje, ako obyvatelia Čiernej nad Tisou žijú, aké sú ich každodenné starosti. Podľa autorky je dôležité, že snímka kladie dôraz na osobnú perspektívu jednotlivých protagonistov. „Som presvedčená, že je dôležité spoznávať spoločnosť aj z tohto uhla pohľadu, lebo to dno je aj naším dnom a najlepšie karikuje naše vlastné zlozvyky a slabiny,“ uviedla pre denník Pravda.

Unavené, a pritom krásne tváre ľudí, odrazy blikajúcich svetiel a ľudí v sklenených dverách alebo v mlákach, detský džavot okolo stola, nad ktorým sa čistí pištoľ, vypracované svaly aj ovisnuté bruchá... Ľudské sny a túžby poznačené banálnou realitou. Dokument, ktorý smrdí človečinou. Hotel Úsvit.

Hotel Úsvit (Slovensko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Mária Rumanová _KAMERA: Michal Fulier, Radka Šišuláková _STRIH: Fabián Fronček, Jana Vlčková _HUDBA: Vladislav Šarišský _MINUTÁŽ: 49 min. _HODNOTENIE: • • • •

Barbora Gvozdjáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Filmtopia

Cez kosti mŕtvych

Boj o nový raj cez počlovečenie zvierat

Ľudské práva pre zvieratá, morálne právo vzbury, transformácia človeka smerom k jeho prírodnej prirodzenosti, volanie po novom civilizačnom poriadku – toto a nič menej postuluje renomovaná medzinárodná režisérka Agnieszka Holland vo svojom ostatnom opuse pod slovenským distribučným názvom Cez kosti mŕtvych.

Výsostne angažovaný film sa po celý čas upína na predloženie svetonázorového konceptu, čo významne podmienilo jeho výrazovú zložku. Nepochybná zručnosť a zrelá skúsenosť autorky s vedením deja, inscenovaním hercov a komponovaním záberov vyústila do formálne slušnej, ale akoby len asistenčnej služby prioritnej výpovede. Pred prahom vlastnej legendy režisérka naplno otvorila svoj názorový itinerár, ktorý sa v prevádzke príbehu a jeho hrdinov veľmi neohliadal za nie malým výskytom ošúchaných obrazov či motivických stereotypov. Kvôli podpornému emočnému zásahu boli zábery vystavené aj lacno efektnej expresivite farebných filtrov či schéme permanentne burcujúceho hudobného sprievodu s gýčovou lyrikou tónov, určených teritóriu ideového dobra. Aj kriminálnu zápletku sprevádza nenáročný rozprávačský postup – nad chronológiou neobvyklých úmrtí sa rozprestrie priehľadné rozlúštenie v duchu módnych mystérií. Počiatočná skrytosť konania najprv udržuje elementárnu osnovu napätia, ale finálne odhalenie je transparentné, aby žiadna nezrozumiteľnosť nebránila zvrchovanosti výpovede.

Osou filmového príbehu je postaršia kopaničiarka bojujúca proti skupinke miestnych mocipánov a zároveň reprezentantov zla – podplatenému šéfpolicajtovi, krutému podnikateľovi, zhýralému „predsedovi“ a „ideologickému“ kňazovi. S ich pomerne klišéovitým charakterom a zobrazením kontrastuje svojrázne spektrum hlavnej hrdinky – astrologičky, napojenej na vyššie sily, a súčasne angličtinárky, ktorú deti v škole milujú, žijúcej v zjednotení s prírodou v odľahlom dome, kde si ráno narúbe drevo a večer púšťa klavírne recitály. Z tejto rôznorodosti však vyšla plnokrvná, kvalitným hereckým výkonom podopretá postava. Diváci, ktorí prijímajú exkluzívne posolstvo filmu, prijmú aj ideový prototyp tejto postavy ako predzvesti novej civilizačnej podoby človeka a jeho vzťahov.

Isté šialenstvo hlavnej hrdinky reaguje na nepríčetnosť doby, kam dospela už celkom odtrhnutá od svojej prírodnej prapodstaty. Okrem oprášenia fenoménu šialenstva, tohto útesu ľudského vnútra, ide predovšetkým o vyostrenie nosnej filmovej témy. Pokračovanie spojeneckej nadvlády moci, náboženstva a koristníctva predstavuje neodvratný pád do temnôt zla – v priehľadnej metafore tmy, do ktorej postava mladého IT-čkára uvedie časť mesta. Výslednicou filmu je však víťazstvo, ponúknuté síce vo formáte hipisáckej vízie raja, ale pokračujúcej v realistickej výbave filmu.

Numerická prevaha nemusí byť dôležitá, i keď štyroch reprezentantov zla „premôže“ pätica roztrúsených solitérov – opozície tohto zla. Ich záverečné spoločenstvo na spôsob komúny vygeneroval nezmieriteľný boj hlavnej hrdinky a dostredivá sila jej ženstva, ktorá púta k sebe nevinných a trpiacich. Táto hovorkyňa „utláčaných“ zvierat sa neúnavne ohradzuje proti automatickej zámene jej mena Duszejko za Duszeńko (dusza je v poľštine duša). Vnútornú silu jej totiž prepožičiavajú nebeské telesá, ktoré spolu s matériou a životom zeme tvoria vo svetonázorovom výstroji filmu jednotiacu a ustanovujúcu základňu. Zasvätenci zjednotení s chodom prírody sa tak nielen spôsobom života vracajú k obnovujúcej rýdzosti prírodného, kde všetko žije v rovnocennosti oživenej matérie, ale je im udeľovaná moc a právo „spravodlivých“ likvidátorov rozvratu pôvodnosti.

Tento utopizmus prírodnej mystiky predniesla autorka filmu s prekvapivou radikálnosťou a pritom v slovansky mäkkom variante ateistickej transcendentnej nádeje. Nesie v sebe aj odkaz revolty roku 1968, ktorú vtedajší totalitný Východ prežil len v soft podobe. Výpovedný radikalizmus opusu Agnieszky Holland je tak aj akousi oneskorenou generačnou výzvou na zbavenie sa „zavádzajúcich“ ideí a tradícií a (zvádzajúcou) ponukou dnešným mladým, ktorí sa vo filmovom príbehu pridávajú na stranu postaršej zvrchovanej hlavnej hrdinky, o ktorej bytostnom prepojení s autorkou svedčí aj jej veková a rodová totožnosť. A to, že si politikum utopických radikalizmov cenia na prestížnom berlínskom festivale, dokazuje Strieborný medveď – Cena Alfreda Bauera, ktorou ovenčili toto režijne štandardné spredmetnenie spoločenskej vízie.

Cez kosti mŕtvych (Pokot, Poľsko/Nemecko/Česko/Švédsko/Slovensko, 2017) _RÉŽIA: Agnieszka Holland _SCENÁR: Olga Tokarczuk, A. Holland _KAMERA: Jolanta Dylewska _HRAJÚ: Agnieszka Mandat, Wiktor Zborowski, Miroslav Krobot, Jakub Gierszał, Tomasz Kot, Borys Szyc, Marcin Bosak _MINUTÁŽ: 128 min. _HODNOTENIE: • • •

Eva Vženteková ( filmová publicistka )
FOTO:
ASFK

Vlk z Královských Vinohrad

Vlk Němec

Označenie enfant terrible československej novej vlny nedostal Jan Němec len tak náhodou. V detstve ho prezývali postrach pražských Vinohradov a z profesijnej stránky sa od počiatkov profiloval ako svojrázny a tvrdohlavý tvorca, ktorý sa v žiadnom prípade nesnaží divákom prvoplánovo zapáčiť. Práve naopak, siaha po príbehoch, v ktorých sa naratívna rovina rozbíja spomienkami, snami a víziami. A preto nemožno očakávať, že sa na konci svojej režisérskej i životnej cesty zmenil. Na rovinu: ak vás doposiaľ Němcova tvorba neoslovovala, na Vlka z Královských Vinohrad rýchlo zabudnite. Nedajte sa opantať zvučnými menami, ktoré v tomto filme alternujú samotného režiséra, a radšej sa mu oblúkom vyhnite.

Vlk z Královských Vinohrad vychádza z režisérovej autobiografickej knihy Nepodávej ruku číšníkovi. Hneď v úvode sa z úst Karla Rodena – jedného z Němcových alter ego – dozvedáme, že vo filme, ktorý uvidíme, pôjde o peniaze, slávu a moc, čo generuje ako pridruženú hodnotu záujem pekných žien. V skrytých náznakoch zároveň dostaneme kľúč k rozšifrovaniu krkolomného názvu filmu. Zatiaľ čo Roden je hlasom Jana Němca, Jiří Mádl mu prepožičiava tvár. Herci dvoch generácií tlmočia príbeh režiséra, ktorý si na prestížny festival v Cannes prichádza po istú cenu, no domov sa vracia naprázdno, aby časom vycestoval podobne ako mnohí ďalší za veľkú mláku splniť si svoj americký sen, čo sa napokon nepodarilo. Neúspešné výlety a rozličné stretnutia sa menia na pútavé rozprávanie, podfarbené Němcovou výraznou osobnosťou a zobrazené nápaditou optikou.

Retrospektíva Němcovho života prepája udalosti so značnou dávkou odľahčujúceho humoru. Krátka odbočka k tomu, ako režisér napadne a zavraždí Jeana-Luca Godarda (scéna odkazuje na jeden z mládencových preludov vo filme Démanty noci) a s ním aj novú vlnu, je prerozprávaná zjednodušene a vtipne. Je to práve Jan Němec, ktorý sa so svojou spurnou povahou a, samozrejme, s patričnou dávkou egocentrizmu dokáže vzoprieť establišmentu a odprezentovať seba samého ako vraha „novej vlny“. Rebelantstvo sa u Němca prejavovalo už počas štúdia na FAMU, keď odmietal názory renomovaných filmových tvorcov (akým bol napríklad Bořivoj Zeman) či predkladané doktríny, definujúce okrem iného filmovú jazdu ako buržoázny výrazový prostriedok, z čoho neskôr vzišla najdlhšia, najkomplikovanejšia, najdrahšia a nepochybne i najkrajšia jazda v dejinách československej kinematografie.

Politické súvislosti sprevádzali Jana Němca pomerne intenzívne na celej jeho životnej ceste. Nečakané politické zvraty roku 1968 v Paríži ho spolu s filmárskymi kolegami pripravili o významné ocenenie aj celosvetovú prestíž. O niekoľko mesiacov neskôr natočil zábery vojenskej okupácie, ktoré sa mu vlastnou šikovnosťou podarilo vyviezť do zahraničia, kde zožali značný úspech. Vo Vlkovi z Královských Vinohrad Němec komicky opisuje aj iné etapy svojho života, keď sa konfrontoval s príslušníkmi Verejnej bezpečnosti pre snahu prepašovať do zahraničia vlastný scenár na motívy Kafku alebo s americkým úradníkom, rozhodujúcim o možnosti vycestovať späť do Československa.

Invenčnosť nemožno Janovi Němcovi uprieť. Už v bývalom režime prejavoval toľko talentu, že ho radšej odstavili na vedľajšiu koľaj a zakázali. Jeho tvorbu charakterizuje rozmanitosť a osobitá filmárska vynachádzavosť: za všetky spomeňme aspoň zopár diel z neskoršieho obdobia, ako je prvý český celovečerný hraný 3D film Heart Beat 3D alebo príbeh surrealistickej umelkyne vyrozprávaný cez jej vlastnú tvorbu Toyen. Vlk z Královských Vinohrad nie je výnimkou, aj tento film nás prostredníctvom zobrazenia tlčúceho srdca festivalu, ale aj odcudzujúcimi efektmi, keď postavy vystupujú zo scény, presviedča o nekonvenčnej a originálnej osobnosti Jana Němca. Žiaľ, poslednej klapky sa už nedožil, zomrel krátko pred dokončením snímky. Na jeho vlastné prianie ju dokončil Tomáš Klein, ktorý na projekte pôsobil ako druhý režisér. Podobne ako v prípade Němcovho debutového titulu Démanty noci, keď v priebehu nakrúcania nahradil pomocný kameraman toho hlavného bez toho, aby to divákovo oko postrehlo, došlo k výmene aj pri Vlkovi z Královských Vinohrad – a hoci ju na filme takisto nepoznať, žiadne ďalšie dielo v obdobnom duchu už nevznikne.

Vlk z Královských Vinohrad (Vlk z Královských Vinohrad, Česko/Slovensko/Francúzsko, 2016) _SCENÁR, RÉŽIA: Jan Němec _POMOCNÁ RÉŽIA: Tomáš Klein _KAMERA: Jiří Maxa _STRIH: Josef Krajbich _HRAJÚ: Jiří Mádl, Karel Roden, Martin Pechlát, Tatiana Pauhofová, Gabriela Míčová, Markéta Janoušková, Jiří Menzel, Jiří Bartoška _MINUTÁŽ: 68 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Zuzana Štefunková ( filmová publicistka )
FOTO:
ASFK

Český Alláh

Český Alláh – tak áno či nie?

Investigatívna dokumentaristka a pátračka Zuzana Piussi si ostáva verná. Témy, ktoré svet a ani ju nepália, pre ňu nie sú témami.

O tom, do akého mraveniska znova pichla, svedčí širší kontext – prakticky súbežne so slovenskou premiérou jej filmu predstavila francúzsko-nemecká stanica Arte dokumentáciu Rainera Fromma pod titulom Putinov populistický fanklub, zameranú na politickú scénu v celej Európe. Niektoré výjavy z Česka zachytené v tomto filme pôsobia ako variácia na výjavy z dokumentu Zuzany Piussi, ba bez väčších problémov by sa dali aj navzájom poprenášať – mohli by síce narušiť rytmus, nie však výpoveď.

Lenže práve tou sa dva dokumenty od seba diametrálne líšia. Rainer Fromm sa síce zdržiava priameho komentára, ale už z názvu to razí axiómou – tí, čo v dnešnom Rusku nevidia ohrozenie, ba dokonca sa s ním stýkajú bez predsudkov, sú odpadlíci od európskych humanistických hodnôt a ťahajú Európu späť do čias, ktoré jej priniesli toľko katastrof.

Zuzana Piussi si v tragikomicky ladenom Českom Alláhovi, na ktorý zbierala materiál dva roky, takže neprezentuje stav, ale vývin, predovšetkým kladie otázky: Ako vyzerá ilegálna imigrácia z islamských krajín v Česku a ako osudy a postoje štvancov ako jednotlivcov, to už nielen v Česku? Čo motivuje tých, ktorí sa im pokúšajú organizovať pomoc, a ako sa k tejto forme sťahovania národov stavajú štátne inštitúcie? A na druhej strane, čo všetko protiislamské hnutia na tejto masovej ilegálnej forme sťahovania národov odmietajú, prečo to odmietajú a ako proti nej bojujú?

Slovom, samé otázky, ktoré autorka necháva otvorené, pričom svoje útržky reality a názorových platforiem, z povahy veci protichodných, usporadúva tak, aby si divák musel odpovede vydestilovať sám. Úryvky skutočnosti, ktoré navzájom vstupujú do konfrontácie, svedčia o autorkinej všadebolskej schopnosti byť v správny čas na správnom mieste a následne odkrývať kontexty aj s pomocou archívnych záberov. Nadväzuje tak na kischovské všadebolstvo, ibaže bez jeho subjektivizácie a zavše aj fikcionalizácie, za ktorými stojí snaha upriamovať pozornosť na orientačné body tém.

Po týchto nástrojoch Zuzana Piussi nesiaha. Sociologický obraz prezentovaný panoramatikou masových akcií dáva do kontrastu s priehľadmi na osudy a osobný vývin troch rôzne profilovaných ľudskoprávnych aktivistiek a kaukazského imigranta.

V prvej časti ide teda prevažne o dynamický obraz pohybov más, z ktorých sa občas vynorí jednotlivec a jeho osud, aby hneď nato znova splynul s masou. O konkrétne podoby pomoci, prijímania a ubytovávania imigrantov, ale práve tak o rôzne formy protiislamských platforiem a pokusy ich predstaviteľov tieto platformy zblížiť a zjednotiť. Presné oko autorky dokáže z týchto často tragikomických súbojov o väčší priestor pre vlastné protiislamské ego miestami vyťažiť takú grotesku, ako keby si tú štvorylku sama narežírovala. Prezentuje ju však v kontraste s proklamáciou mladého Sýrčana, ktorý jej v kocke vytmaví katechizmus islamizmu s takou sebaistotou, že si ho ľahko predstavíme opásaného výbušninami.

Ku koncu sa dokument intimizuje sústredením najmä na premenlivé fázy zbližovania a rozchodu aktivistky Evy s kaukazským ahasverom, sympatickým Issakom, ktorého osud roky preháňal svetom. Tempo sa spomalí, pribúda interiérov a rozľahlú sociologickú panorámu zrazu kontrapunktuje dojímavá psychoštúdia, malý časozberný film vo filme, s akými sa spravidla stretáme u Heleny Třeštíkovej. Jej projekty sa však zavše klenú ponad desaťročia, kým tu zrýchlený život dramatickú vývinovú krivku skondenzoval do dvoch rokov.

Ten príbeh má nezastupiteľnú hodnotu v tom, ako ukazuje v malom stroskotanie medzikultúrneho vzťahu motivovaného obojstranným citom a dobrou vôľou – Eva kvôli nemu pustila k vode manželstvo a Issak, odhodlaný zmieriť svoje moslimstvo s integráciou do nového prostredia, tak isto nepochodil. Autorke sa tu podarilo naživo zachytiť dilemu, ktorú Alfred Polgar dávno pred záplavou Európy inváziou cudzorodosti aforisticky nazval výmenou jednej domoviny za dve cudziny.

Panoráma sociologicky relevantného javu sa však nedá uzavrieť ponorom do intimistických vrstiev. Ani sa neuzaviera, lebo na záver sa autorka vracia k panoráme. Lenže v duchu Marxovho výroku, že dejiny sa opakujú – najprv ako tragédia, potom ako fraška, je záverečná pseudoislamistická demonštrácia v srdci Prahy už iba happeningom, ktorý sa usiluje ešte raz rozbúriť unavené vlny. Ono sa ani tie vážne myslené protiislamistické akcie, dohody a demonštrácie nedajú dejinne chápať v rozmere tragédie, zato záverečný happening do sféry frašky nesporne patrí.

Má toto byť odpoveď? Sotva. K odpovedi sa zrejme musíme predrať každý sám, orientačných značiek na ceste k nej ponúka však film neúrekom. Možno vám neušlo, že ja som si odpoveď dal.

Český Alláh (Český Alláh, Česko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Zuzana Piussi _STRIH A HUDBA: Vít Janeček _ÚČINKUJÚ: Issak Tamby Bekšokov, Eva Hrindová, Magdalena Pospíchalová, Eva Zahradníčková, Petr Hampl, Martin Konvička, Jana Volfová a iní _MINUTÁŽ: 91 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Pavel Branko ( filmový publicista )
FOTO:
D1film

Cuky Luky film

Cuky Luky film je smŕŕŕŕť!

Na slovenskej filmovej scéne sa objavil nový typ komédie, ktorý si berie na mušku negatíva a pokrytectvo zábavného priemyslu. Niektorí slovenskú bláznivú komédiu prirovnávajú k Boratovi alebo Brunovi, a hoci nepatrím medzi fanúšikov takéhoto typu humoru ani spôsobu spracovania, Cuky Luky film je celkom vydarená komerčná žánrovka.

Kým neuchytená videoblogerka Cuky v provizórnom štúdiu nakrúca „cool vlogy“ a všemožne naháňa lajky na sociálnych sieťach, jej náprotivok Luky, bývalá miss Slovenska, už nabrala nejaké to kilečko navyše. Jedna sa snaží získať popularitu a slávu, druhá zase naplniť svoje romantické túžby a získať muža svojich snov. V jednom bode sa ich osudy pretnú a výsledkom je bláznivá parodická komédia, zapĺňajúca doposiaľ prázdne miesto v slovenskej kinematografii.

Okrem distribučnej spoločnosti Itafilm produkovala Cuky Luky film aj spoločnosť Daniela Dangla Noemo. Dangl spolu s Polnišovou pred viac ako dvanástimi rokmi vytvorili scenár k zábavnej relácii Slovenskej televízie S. O. S. V zostave účinkujúcich im vtedy sekundovali napríklad Roman Pomajbo či Peter Sklár. Ich spolupráca pokračovala v ďalších programoch a časom sa do zostavy pridali aj Zuzana Šebová či Michal Kubovčík. Aktuálne sa vysiela zábavná relácia Kredenc, v rámci ktorej vznikli aj postavy dvoch vyumelkovaných VIP paničiek Cuky a Luky. A práve dlhoročná spolupráca Polnišovej a Šebovej vytvorila stabilný základ pre scenáristicky prepracovanú koncepciu celovečerného filmu (s Danglom v pozícii producenta). Na scenári sa okrem dvojice herečiek podieľali aj Zuzana Marianková a Juraj Brocko.

Cuky Luky film nie je v súčasnom období prvým pokusom o divácky úspešnú komédiu. Už začiatkom roka sa na plátna dostala snímka Marty Ferencovej Všetko alebo nič. Podobne ako knižná predloha Evity Urbaníkovej aj samotná snímka disponovala jednoduchým príbehom s romantickou zápletkou, množstvom klišé a plochými postavami. Osvedčený vzorec ponúka trojicu kamarátov – vzdelanú a nezávislú Lindu, živelnú Vandu a homosexuála Eda –, ktorá sa snaží udržať chod malého kníhkupectva a, ako to už v romantických komédiách býva, nájsť vysnívanú lásku. Voľba takéhoto príbehu a spracovania sa síce pre širokú verejnosť ukázala ako príťažlivá a návštevnosť kín lámala rekordy, no snímka sa kvalitatívne neosvedčila.

Zatiaľ čo film Marty Ferencovej pracoval s dejovými motívmi a výrazovými prostriedkami veľmi konvenčným spôsobom, Cuky Luky film v réžii Karla Janáka využíva plochosť, romantiku a klišé úplne inak. Príbeh celebrity, platonicky zamilovanej do riaditeľa súťaže krásy, je v podstate karikatúrou vy- hasnutých hviezdičiek slovenského šoubiznisu, ktoré sa naďalej usilujú žiť z niekdajších piatich minút slávy. (Menovať netreba, každý si vie za ne niekoho dosadiť.) Na túto dejovú líniu nadväzuje príbeh svojsky (alebo len v rámci finančných možností) vyfintenej youtuberky s jej neschopnosťou vyhnúť sa všemožným problémom a trapasom. Tento motív reaguje na rýchlo sa rozvíjajúci trend internetového zarábania peňazí (aj) vďaka produkcii banálnych obsahov a získavania masovej popularity. Do tohto kokteilu prihadzujú tvorcovia filmu s vedomým nadhľadom ešte množstvo nadužívaných klišé.

V súvislosti s Cuky a Luky si asi väčšina spomenie na krátke skeče z televíznej relácie Kredenc. Lenže po uplynutí prvých záberov filmu divák pochopí, že táto bláznivá komédia sa od svojej televíznej predlohy podstatne odlišuje. Je evidentné, že hyperbolizovaný prejav dvoch výstredných kamarátok z krátkych TV skečov by takmer 120-minútový film neuniesol. Namiesto toho sa štvorici scenáristov podarilo vytvoriť ucelený filmový príbeh o tom, ako sa Cuky a Luky stretli a ako dlho trvalo, kým sa tieto dve spočiatku povahovo odlišné hrdinky spriatelili. Herecký prejav s menšou mierou afektu dopomohol k zrodu neporovnateľne autentickejších postáv, pričom absurdná povaha TV skečov zostala zachovaná. Takýmto spôsobom vzniká nový typ diváckej komédie.

Lasica a Satinský, Krajíček a Hlaváček, Noga a Skrúcaný, Kraus a Marcin, k nim môžeme priradiť Filipa, Radiča a ďalších. Bez ohľadu na rôzne typy humoru, ktoré reprezentovali, na slovenskej scéne vždy existovali nejaké mužské komediálne dvojice, kým ženské boli nedostatkovým tovarom. Preto je veľkým prínosom, že Polnišová so Šebovou dokázali takýto tandem vytvoriť. Ich postavy snobských „dám“, ktoré sú zamerané len na fyzickú krásu, trávia dni pobehovaním po nákupných centrách a skrášľujúcich procedúrach, neustále rozprávajú o nepodstatných veciach a vedia sa spotvoriť charakterovo i vzhľadom, si zaslúžia priestor v kinosálach multiplexov. Komický účinok Cuky Luky filmu je znásobený prostredníctvom paródie na falošnú dobročinnosť, plytkosť televíznych programov propagujúcich „prirodzenú“ krásu, lživosť sociálnych sietí, naivnosť policajtov, pretvárku moderátorov či hercov. Skrátka na všetko. Každá z postáv navyše nesie charakteris- tickú črtu nejakej reálnej slovenskej celebrity, čím vzniká dvojitý karikatúrny obraz. Charizma Lukáša Latináka je síce nespochybniteľná, no tvorcovia ho prepojili s narážkami na „lámača ženských sŕdc“, hoci málokto by práve tohto herca označil za muža sršiaceho sexepílom. Podobne je uchopená aj postava Diany Mórovej ako exkluzívnej moderátorky (nápadne sa ponáša na ďalšiu nemenovanú celebritu), no takisto Zuzany Šebovej, ktorá svojimi proporciami určite nezapadá do sveta modelingových agentúr, či Petry Polnišovej ako aktívne postujúcej blogerky na sociálnych sieťach.

Herci si otvorene uťahujú zo seba i zo samotnej snímky. Sebareflexivita je viditeľná v mnohých sekvenciách, ale najlepšie vynikne v tej záverečnej. Všetci aktéri filmu, či už ide o hercov, alebo o tvorcov, zhadzujú svoje „masky“ a sledujeme desiatky tancujúcich ľudí s červenými kačacími perami. Táto časť snímky vytvorila priestor aj pre afektovaný prejav Cuky a Luky, známy z televíznej verzie. Samozrejme, s priznaním, že celý film by takto strojene odohrať nemohli. Keby však niekomu chýbala expresivita ich dialógov z TV skečov, v tejto časti filmu ju dostane. S koncom hudobno-tanečného čísla prichádza jazda kamery, ktorá sa presúva do technických priestorov nakrúcania a divák má možnosť vidieť celý realizačný tím projektu.

Ani Cuky Luky film sa však nedokázal vyhnúť negatívnemu fenoménu pridlhej metráže. V snímke sa dá nájsť niekoľko zbytočných pasáží, ktoré dej neposúvajú dopredu, nevyjasňujú motivácie postáv a dokonca sa v nemennej forme opakujú. Bizarné odkazy na postavu Dartha Vadera, ubytovaného v luxusnom hoteli, nepochopí azda nikto. Takisto by sa dali bez problémov vynechať choreografie z Hriešneho tanca, repetitívne skúšky a nástupy missiek na scénu v závere snímky sú zase nudným spomalením dovtedy akceptovateľného rozprávačského tempa. Vyrušovala aj intenzita product placementu, hoci to korešpondovalo s témou i vizuálom snímky. Divák sleduje „reklamu“ na nákupné centrum, módnu značku, drahé auto, luxusný hotel, súkromnú televíziu, fastfood, časopis, rádio, banku aj toaletný papier.

Lenže ako tak bilancujem, „príbeh o láske, nenávisti, šoubiznise a mnohých, mnohých zvieratách“ dopadol napokon oveľa lepšie, ako som čakala. Dramaturgia ústrednej príbehovej línie sa takmer nezadrháva, postavy sú uveriteľné, vizuálna stránka filmu neodráža nízkorozpočtovú lacnotu. A téma? Tá má nielen slovenský rozmer, ale aj globálny presah. Autorom filmu sa vcelku podarilo vtipne a hravo poukázať na realitu konzumného spôsobu života a povrchnosti každodenných hodnôt. 

Cuky Luky film (Slovensko, 2017) _RÉŽIA: Karel Janák _SCENÁR: Petra Polnišová, Zuzana Šebová, Zuzana Marianková, Juraj Brocko _KAMERA: Tomáš Juríček _STRIH: Maroš Šlapeta _HUDBA: Ľubica Čekovská _HRAJÚ: P. Polnišová, Z. Šebová, Diana Mórová, Lukáš Latinák, Zuzana Porubjaková, Štefan Martinovič _MINUTÁŽ: 114 min. _HODNOTENIE: • • •

Mária Demečková ( poslucháčka audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU )
FOTO:
Itafilm