TIBOR ANDRAŠOVAN

Hudobný skladateľ Tibor Andrašovan, ktorý od 40. rokov minulého storočia spolupracoval aj na filmoch, by sa v apríli dožil stovky.

Vždy ma fascinovalo vyjadrenie profesora Juraja Lexmanna z knižky Slovenská filmová hudba 1896 – 1996. O snímke Jána Kadára Katka (1949) napísal: „Aj prvky hudobného naivizmu sa vo veselohre funkčne zužitkovali v úlohe hudobnej komickosti. Andrašovan žartovne využíval zvukomalebné paralely k obrazovým obsahom (napríklad malé guľaté prasa vybehne zo záhradky za smiešne pohyblivého, ,guľatého‘ zvuku tuby (...).“ Guľatosť tvaru spojená s guľatosťou zvuku vytvorila v pofebruárovom čase nečakaný, onomatopoický priestor pre synestéziu, ktorú vzývali moderní autori. Priestor o čosi vzdušnejší ako tvrdé, akademicko-symfonické rámce nastupujúceho socialistického realizmu, napájané tradičnými folklórnymi inšpiráciami. Prejavila sa v ňom nečakaná hravosť.

Podľa Lexmanna súveké modely filmovej hudby vyrastali z využívania klasických slohových prvkov reprezentatívnej ľudovej melodiky typu Zem spieva (hudba František Škvor, 1933) a z neskoršieho hudobného akademizmu prvej generácie profesionálne vyškolených tvorcov, ktorá sa usilovala vyjadriť národnú hudobnú identitu. Vo filme Varuj...! (1946, réžia Martin Frič) spojil Šimon Jurovský poetiku sociálnej drámy s folklorizmom, v Čertovej stene (1948) režiséra Václava Wassermana sa Tibor Frešo pohyboval na hudobnej hrane romantizujúceho pátosu monumentálnych tatranských motívov a civilnejších inštrumentálnych vyjadrení komických prvkov sujetu o prevýchove ľahtikárskeho lyžiarskeho pretekára. Už v 40. rokoch bol uznávaný symfonický skladateľ Ján Cikker, podobne ako Tibor Andrašovan, účastník Slovenského národného povstania, zároveň vplyvným autorom zvučky Slobodného rozhlasového vysielača. Vo filme Vlčie diery (1948) v réžii Paľa Bielika nadviazal Cikker na plickovsky lyrické stvárnenie sociálnych motívov, ale využíval aj početné incipity ľudových piesní, čím predznamenal neskoršiu hudobnú manieru rokov päťdesiatych.

Všestranne vzdelaný Tibor Andrašovan (dirigovanie, kompozícia, hudobná veda) patril najprv medzi tzv. komponujúcich dirigentov. Stal sa zakladateľom pôvodného slovenského baletu (Orfeus a Eurydika, 1949), rovnako sa pokladá za autora prvej slovenskej komickej opery (Figliar Geľo, 1958). Po roku 1948 ako pohotový a invenčný skladateľ zložil úctyhodných 116 filmových hudieb pre krátku metráž a 22 hudieb pre hraný film. Medzi najúspešnejšie tituly patria Štvorylka Karola Kršku a Jozefa Medveďa (1955), Bielikov dvojdielny Jánošík (1962 a 1963) či snímka Majster kat (1966).

Najväčšie divácke uznanie priniesol neskoršiemu umeleckému šéfovi SĽUK-u „folklórny muzikál“ Rodná zem (1953). Vznikol podľa scenára Ivana Bukovčana, režisérom bol Josef Mach. Pod názvom Surovô drevo sa dočkal aj divadelnej verzie a po dlhé roky patril medzi najobľúbenejšie čísla ochotníckych súborov. V „zakladateľskom“ období sa ešte nerozlišovalo medzi autentickým folklórom a folklorizmom. Autoreferenčná téma nadšenia z možnosti uchovať ľudové tradície sa šťastne stretla so spontaneitou novodobej veselej melodiky na vtipné texty Vojtecha Mihálika. Znie v nich celý repertoár budovateľskej symboliky – od „motorových koní“ až po erotiku vtedajších utopických čias.

Jelena Paštéková ( filmová historička )
FOTO:
archív SFÚ

BOŽIDARA TURZONOVOVÁ

Majestátna aj ľudová. Dračica aj láskavá žena... Herečka Božidara Turzonovová vyprevadila do života desiatky rozmanitých postáv. V máji oslavuje 75 rokov.

 Narodila sa síce v Sofii, ale od útleho detstva žila v Bratislave. Už ako dieťa mala blízko k divadlu, hrala v dramatickom krúžku Ústredného domu pionierov a mládeže v centre Bratislavy i v detskej rozhlasovej družine. V roku 1963 absolvovala herectvo na Vysokej škole múzických umení a zaraz nastúpila do Slovenského národného divadla, kde pôsobí dodnes.

Napriek jej nespornému talentu, činorodosti aj kráse s ňou filmári intenzívnejšie spolupracovali až v 70. rokoch, hoci na plátne debutovala už ako študentka v psychologickej dráme Most na tú stranu (r. V. Pavlovič, 1961). Pri jej nakrúcaní sa zblížila s hercom Jozefom Adamovičom, svojím budúcim manželom. „Hrala som jednu z partie robotníčok. Ale musím sa priznať, že som sa pozerala na film trošku povýšenecky. Nastupovala nová vlna, ktorej tvorcovia preferovali naturščikov. Za skutočné herectvo som považovala prácu v divadle,“ priznala sa Turzonovová v roku 2002 v rozhovore pre Pravdu. Zároveň uviedla, že neskôr vzala filmové umenie na milosť. „Preto, že najmä pri ťažkej filmovačke musí byť herec psychicky úžasne disponovaný. Napríklad v Krejčíkovom životopisnom filme Božská Ema som musela sama v sebe veľmi úporne striehnuť svoj vnútorný emotívny skript. Musela som mať v sebe život svojej postavy, aby mi pri nakrúcaní scén, ktoré nešli chronologicky za sebou, neunikala pomedzi prsty po záberoch. Dnes už herci nepovedia hrala som. Je to vyslovene časť života odžitá v tej-ktorej postave. Na to treba byť profesionálne veľmi dobre vybavený a je to náročné.“ Práve postava opernej speváčky Emy Destinnovej v uvedenej snímke z roku 1979 patrí medzi jej najslávnejšie. „Film mal skutočne veľký ohlas, dostala som veľa listov a mňa dodnes mrzí, že som na všetky nedokázala odpovedať. Ten film totiž povedal niečo správnym spôsobom v správnej dobe. Nikdy nezabudnem, keď sme nakrúcali v exteriéroch na námestí scénu, ako sa Ema dostane do stretu s mocou. Obhajuje vlastnú slobodu. Na námestí bolo množstvo ľudí, spievali hymnu a mali vlhké oči. Bol to veľmi silný okamih vzdoru – tam som vtedy vlastne prežila to, čo sme o desať rokov prežívali na námestiach naozaj, možno v dojímajúcejšej a alarmujúcejšej podobe,“ zaspomínala si opäť pre denník Pravda.

Aj keď ju do filmov obsadzovali najmä českí filmári (Hry lásky šálivé – 1971, Akce Bororo – 1972, Anděl s ďáblem v těle – 1983, Marta a já – 1990, Vratné lahve – 2006), zahrala si aj v snímkach slovenských tvorcov, napríklad v tituloch 10 % nádeje (r. J. Zachar, 1976), Penelopa (r. Š. Uher, 1977), Víkend za milión (r. D. Trančík, 1987) či Orbis pictus (r. M. Šulík, 1998). Veľmi často sa objavovala v televíznych filmoch a účinkovala aj v seriáloch (z tých posledných je to Panelák, ale i Tajné životy).

Pedagogicky viedla a ovplyvnila generácie študentov VŠMU, Akadémie umení v Banskej Bystrici a Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. No Božidaru Turzonovovú spája s kinematografiou ešte čosi – filmové festivaly. Stála totiž pri zrode Art Filmu, kde bola čestnou predsedníčkou festivalového výboru, a je čestnou riaditeľkou MFF Cinematik v Piešťanoch.

Zuzana Sotáková
FOTO:
B. Turzonovová vo filme Penelopa, zdroj: archív SFÚ/Václav Polák

VLADIMÍR JEŠINA

Od Jánošíka bol pravidelným spolupracovníkom režiséra Paľa Bielika, ktorý ho nazýval svojím tretím okom. Spolupracoval však aj so Stanislavom Barabášom, s Petrom Solanom, Jozefom Zacharom, Jánom Lackom, Dušanom Trančíkom či Dušanom Rapošom. Kameraman Vladimír Ješina v máji oslavuje deväťdesiatku.

Rodák z českej obce Čepí študoval kameru na FAMU v Prahe. Po škole však ťažko zháňal prácu, a tak prijal ponuku slovenského režiséra Pavla Gejdoša na nakrúcanie filmu Orava, Orava. Slovami samotného Ješinu, „odišli sme s manželkou na Slovensko, netušiac, že sa vrátime do Prahy po 42 rokoch“. Začínal teda v Štúdiu dokumentárnych filmov, kde spolupracoval so Solanom, s Martinom Hollým, Vladom Kubenkom, ale aj s Jánom Lackom na jeho Pribetskej jari.

Neskôr Ješina prešiel do Štúdia hraných filmov a podieľal sa napríklad na Lackovej veselohre Šťastie príde v nedeľu (1958) alebo na prvej slovenskej detektívke Muž, ktorý sa nevrátil (1959, r. P. Solan). S príchodom novej dekády sa spojil s režisérom Stanislavom Barabášom a spoločne vytvorili poeticky ladený obraz života počas vojny z detskej perspektívy vo filme Pieseň o sivom holubovi (1961). V tejto súvislosti hovoril Ješina o náročnej práci s deťmi a o využití ručnej kamery. „Nežiadali sme od decka, aby hralo presne, ako kamera chcela, ale opačne, kameraman sa musel prispôsobovať hre detí, ktorých pohyb sme nechceli nejako zošnurovať,“ vysvetľuje v rozhovore pre časopis Film a doba, na ktorom sa zúčastnil i režisér Barabáš. Ich Pieseň sa napokon dostala aj na festival v Cannes (o niečo neskôr zase do Benátok), a keď ju po tomto úspechu uvidel Paľo Bielik, ponúkol Ješinovi miesto kameramana v pripravovanom projekte Jánošík (1962 – 1963). Bielik mu ozrejmil, že na neho budú kladené veľké nároky vzhľadom na to, že film má byť širokouhlý, obsahovať scény s početným komparzom, nočné scény a tak ďalej. Ako však uviedol Ješina, režisér mu vyšiel v ústrety, čo sa prejavilo aj tak, že sám vybavil kvalitný materiál Eastman Color. Obrazová koncepcia dvojdielneho filmu do značnej miery ťažila z prírodných scenérií terchovského regiónu a atraktívne krajinárske zábery s dominantou vrchu Rozsutec korešpondovali s hrdosťou a nepoddajnosťou zbojníckych hrdinov, revoltujúcich voči arogancii mocných. „Po dokončení bol film Jánošík vybraný na filmový festival do Indie, kde v meste Dillí získal cenu za kameru. Keď sa s ňou P. Bielik vrátil, trval som na tom, aby Bronzový páv ostal v jeho zbierke, lebo aj keď mi hovorieval, že som jeho tretím okom, zásluha na obrazovom stvárnení bola prinajmenšom obojstranná,“ spomína Vladimír Ješina, ktorý neskôr s Bielikom nakrútil aj tituly Majster kat (1966) a Traja svedkovia (1968).

„Po nečakanom úmrtí Paľa Bielika nebolo pre mňa ľahké naskočiť do rozbehnutého vlaku neustále sa rozvíjajúcej filmovej výroby, kde dominovali mladí tvorcovia,“ hovorí Ješina v rozhovore pre denník Sme. „Šťastná náhoda ma však spojila s nadaným režisérom Dušanom Rapošom, s ktorým sme si padli do noty aj po ľudskej stránke. Fontána pre Zuzanu č. 1 nás priviedla k ďalšej spolupráci na filmoch Utekajme, už ide! a Rabaka. Najmä Fontána ma svojím jemným poetickým pátosom presvedčila o tom, že realizmus mojej kamery z doby Paľa Bielika patrí dávnoveku.“

Vladimír Ješina získal v roku 2015 ocenenie Kamera za celoživotné dielo, ktoré mu udelila Asociácia slovenských kameramanov.

Daniel Bernát
FOTO:
V. Ješina pri nakrúcaní filmu Zmluva s diablom, zdroj: archív SFÚ/Vladimír Vavrek