6. Visegrad Film Forum

Visegrad Film Forum hlása, že v jednoduchosti je krása

Architektka TV série Mladý pápež sa trasie od smiechu a nadšene tlieska reklame, v ktorej nosorožec atakuje auto. Aj tak vyzeral jeden z master classov na 6. ročníku vzdelávacej a networkingovej platformy Visegrad Film Forum (VFF), ktorý sa konal od 25. do 29. 4. na pôde FTF VŠMU v Bratislave.

Otvárací večer bol fantazijným výletom do minulosti, keď si návštevníci vychutnali dobrodružný film Nekonečný príbeh (r. W. Petersen). Stvoriteľ najlepšieho kamaráta detí 80. rokov Falka, uznávaný britský tvorca špeciálnych efektov a maskér Colin Arthur, priblížil v prípadovej štúdii prácu na tomto legendárnom filme. Prezradil napríklad, v akých mierkach boli vyrobené rôzne postavy aj to, že vo Falkovi bolo použitých až štrnásť kilometrov káblov. O dva dni neskôr zase svoj master class vyskladal za pomoci svojej manželky a spolupracovníčky Sarah Jeanne Arthur z menej známych ukážok. A vzhľadom na to, že táto dvojica je nielen kreatívna, s udivujúcou imagináciou i viacodborovými znalosťami, ale aj zábavná, nebola núdza o smiech a otázky.

Filmová architektka a výtvarníčka Ludovica Ferrario vtiahla publikum do svojho sveta nápadov a poctivej práce najprv cez filmy Palermo Shooting Wima Wendersa a Copie conforme Abbasa Kiarostamiho. Svoj master class zakončila trojicou projektov, ktorými v posledných rokoch udivuje taliansky filmár Paolo Sorrentino – Veľkou nádherou, Mladosťou a seriálom Mladý pápež. „Keď som si čítala scenár, hneď som si predstavovala: Ako to, preboha, spravíme?“ povedala na margo TV série z prostredia Vatikánu. Priznala, že scenár je jej bibliou; považuje za dôležité najprv poznať pravidlá, aby ich potom mohla opustiť.

Dokumentárnu tvorbu zastupovali v programe Sergej Loznica a Anja Salomonowitz. Ukrajinský filmár síce nakoniec pre pracovné povinnosti neprišiel, no diváci si mohli pozrieť jeho najnovší observačný dokument Austerlitz, ktorý ukázal znepokojivú priepasť medzi minulosťou a súčasnosťou. Poukázal na turistický fenomén, keď niekdajšie koncentračné tábory praskajú vo švíkoch a davy návštevníkov sa nielenže neštítia napchávať v priestoroch, kde umierali milióny, ale bez hanby si robia selfíčka s nápisom „Arbeit macht frei“ v pozadí.

Témy druhej svetovej vojny sa dotkla aj rakúska filmárka Anja Salomonowitz. Vo svojom študentskom filme Das wirst du nie verstehen dostala do obrazu svoje tri príbuzné a prostredníctvom rozhovorov s nimi sa snažila dostať za hradbu mlčania, ktorá po vojne vznikla v rakúskej spoločnosti. O tom, že sa jej už v jej filmárskych začiatkoch podarilo prezentovať jedinečný prístup, svedčila aj živá diskusia, ktorá sa po premietaní na VFF spustila.

O rastúcej popularite kvalitných seriálov a sérií svedčí aj záujem o diskusiu so Stevom Matthewsom, výkonným producentom HBO Europe. Rozprával o konkrétnych projektoch (mimochodom, na otázku, či pozná nejaký nádejný slovenský projekt, ktorý by sa mohol objaviť v portfóliu HBO, odpovedal kladne, ale neprezradil viac) a súčasne priblížil svoje pracovné prostredie a povzbudil scenáristov k tvorbe. „Všetci autori potrebujú pomoc. Potrebujú sa o svojom projekte rozprávať. To som sa ako producent naučil.“ Na to, ako uspieť, nadviazala aj diskusia s Tomášom Hrubým a so Štěpánom Hulíkom, ktorí stoja za projektmi Hořící keř a Pustina. Najprv študentov pobavili príbehom, ako vlastne v pozícii začiatočníkov dostali HBO a Agnieszku Holland na palubu minisérie Hoříci keř, a potom rozprávali o scenáristickom a producentskom remesle. Žánrovú pestrosť priniesla do programu aj prípadová štúdia experimentálnej antickej road movie Menandros & Thaïs (r. O. Cikán, A. Šilar).

Posledný deň VFF priniesol do Bratislavy britského filmára a cinefila Petra Stricklanda, ktorý sa v prípadovej štúdii zameral na svoj celovečerný debut Katalin Varga. Ten vznikol za pár tisíc libier a s malým štábom, no dokázal uspieť aj na takých podujatiach, akým je Berlinale. Príjemným osviežením boli aj bloky študentských filmov, a to nielen z domácej VŠMU, ale i z partnerských škôl z Maďarska, Česka, Poľska, Ukrajiny, Srbska, Egypta a Írska (vynikli najmä školské práce z FAMO Písek).

A čo hostia 6. ročníka tohto podujatia radili začínajúcim filmárom? Vystihuje to heslo KISS (Keep It Simple, Stupid), ktorým Colin Arthur upozornil na princíp jednoduchosti.

Zuzana Sotáková
FOTO:
Colin Arthur, Ludovica Ferrario, zdroj: Liza Nedavvoda/Visegrad Film Forum

Týždeň slovenského filmu

Špina a psychopatka zanechali dobrý dojem

Už po tretí raz sa pod taktovkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom a s Rozhlasom a televíziou Slovenska konal Týždeň slovenského filmu (3. – 9. 4. 2017). Jeho organizátori zjavne vychádzali zo skúseností z predošlých dvoch ročníkov, ale prišli aj s novými nápadmi. Divákov lákal na podujatie vtipný vizuál, využívajúci princíp hry zvanej šibenica v súvislosti so známymi slovenskými filmami.

TSF mal opäť „predskokana“, tentoraz v podobe prehliadky filmov Rudolfa Urca, tohtoročného držiteľa Slnka v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii – išlo o blok dokumentárnych a blok animovaných filmov, prevažne zo šesťdesiatych, resp. osemdesiatych rokov. Samotný TSF otvorila, takisto už v rámci tradície, slovenská novinka – celovečerný hraný debut Terezy Nvotovej Špina, ktorý bude mať distribučnú premiéru v júni. V štandardnom programe TSF sa zachovala jeho väzba na aktuálny ročník udeľovania národných filmových cien Slnko v sieti – tvorili ho filmy spĺňajúce kritériá na to, aby sa film mohol o toto ocenenie uchádzať. Vzhľadom na počet filmov sa po prvý raz hralo paralelne v dvoch kinosálach Kina Lumière, celkovo 29 predstavení pre verejnosť. Najviac divákov (191) pritiahol koprodukčný Masaryk – aj vzhľadom na známe okolnosti, pre ktoré bol v čase konania TSF stále novinkou. Snímka Ja, Olga Hepnarová prilákala 185 divákov, Pirko a Richard Müller: Nespoznaný zhodne po 79 divákov, Učiteľka 75, Stanko 70, Para nad riekou 63, IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia 56 a Teória tigra 51 divákov. Ostatným filmom sa hranicu 50 divákov prekročiť nepodarilo, v šiestich prípadoch išlo dokonca o jednociferné číslo. V porovnaní s predošlými ročníkmi sa uskutočnilo menej diskusií s tvorcami, čo je na jednej strane škoda, no na druhej strane je pravda, že „riskovať“ besedu po predstavení, na ktoré prišlo sedem-osem ľudí, by bolo kontraproduktívne. Dobrú návštevnosť mali však zväčša práve predstavenia, ktoré ponúkli nejaký bonus – v prípade dokumentu o Richardovi Müllerovi to bola beseda s režisérom Mirom Remom a diskusia na tému Kontroverzia v dokumentárnej tvorbe. Práve tento typ diskusie – na úzko súvisiacu, ale nie čisto filmovú tému – predstavoval nový nápad organizátorov; ďalšími dvomi témami boli Slovenský jazz v emigrácii (po Pare nad riekou) a Psychopat v každom z nás (po Olge Hepnarovej). Posledná z nich vyvolala taký záujem publika, že ju organizátori museli premiestniť do najväčšej kinosály. Isteže, TSF je predovšetkým filmovým podujatím, ale možno práve toto je cesta, ako naň prilákať nových divákov.

Ďalšie sprievodné podujatia – seminár o Petrovi Mihálikovi a panelové diskusie – boli určené skôr pre odbornú verejnosť. Prvá z nich, o slovenskej filmovej vede, sa konala prvý raz a popri viacerých pozitívach bola poznačená nemilým nedopatrením, keď neodznelo ani slovko o časopise Film.sk, pretože obaja referujúci (Eva Filová a Peter Ulman) sa domnievali, že toto periodikum spadá svojím charakterom do „kompetencie“ toho druhého. Pokiaľ ide o hraný film uplynulého roka, z hľadiska kvality ho zhodnotil Václav Macek a Michal Michalovič predniesol aktuálny príspevok na tému „o čom hovorím( e), keď hovorím(e) o slovenskom hranom filme“ (v súvislosti s neraz neprehľadnými či „skrytými“ koprodukciami). Vlaňajšiu dokumentárnu tvorbu zhodnotili – i protichodne – Martin Palúch a Tomáš Hučko a skromnejšie zastúpený animovaný film Eva Šošková a Maroš Brojo – tu sa téma neraz zvrtla na otázky finančného, materiálového a personálneho zabezpečenia animovanej tvorby na Slovensku.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO:
BFilm
 

Slnko v sieti

Najviac cien Slnko v sieti získal Masaryk

Počas prehliadky Týždeň slovenského filmu sa v Bratislave 7. 4. uskutočnilo slávnostné odovzdávanie slovenských národných filmových cien Slnko v sieti. Po prvý raz sa to stalo len rok po predchádzajúcom udeľovaní. A výsledky sú zaujímavé.

Ak sa vrátime k vlaňajším Slnkám, najviac (päť) trofejí vtedy získal hraný debut dokumentaristu Marka Škopa Eva Nová. Tento rok členovia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA) prisúdili najviac, až osem sošiek snímke Masaryk, ale kým Eva Nová vlani ovládla aj hlavné kategórie – hraný film a filmová réžia –, Masaryk v nich aktuálne neuspel, hoci v nich bol nominovaný. A už na základe nominácií bolo tento rok jasné, že v oboch uvedených kategóriách môže zvíťaziť jedine film českého režiséra: buď Učiteľka v réžii Jana Hřebejka, alebo Masaryk Juliusa Ševčíka, respektíve titul Ja, Olga Hepnarová autorskej dvojice Petr Kazda, Tomáš Weinreb. Napokon sa stala najlepším hraným filmom slovenská majoritná koprodukcia Učiteľka, no cenu za réžiu si odniesli Weinreb s Kazdom za film Ja, Olga Hepnarová, ktorý vznikol v minoritnej slovenskej koprodukcii. Pre naposledy menovaný titul to bola zároveň jediná soška Slnka v sieti, kým Učiteľka získala dovedna štyri štatutárne ocenenia – za najlepší hraný film, scenár (Petr Jarchovský), hudbu (Michal Novinski) a ženský herecký výkon v hlavnej úlohe (Zuzana Mauréry) – a okrem toho jej patrí aj Divácka cena. Najoceňovanejší Masaryk bodoval v kategóriách najlepší kameramanský počin (Martin Štrba), strih (Marek Opatrný), zvuk (Viktor Ekrt, Pavel Rejholec), architekt – scénograf (Milan Býček), kostýmy (Katarína Štrbová Bieliková), masky (Lukáš Král) a mužský herecký výkon v hlavnej (Karel Roden) i vedľajšej úlohe (Oldřich Kaiser).

Spomedzi trojice nominovaných dokumentov vybrala SFTA za víťaza Paru nad riekou, ktorú nakrútili Robert Kirchhoff s Filipom Remundom. Akademici uprednostnili tento titul pred filmami 5 October (r. Martin Kollar) a Richard Müller: Nespoznaný – dokument režiséra Mira Rema však uspel v kategórii najlepší zvuk (Lukáš Kasprzyk). Okrem už spomenutých filmov sa počas ceremoniálu dočkal ocenenia ešte titul Červený kapitán, presnejšie herecká predstaviteľka vo vedľajšej úlohe Zuzana Kronerová. Kronerová si prišla po cenu na poslednú chvíľu pre povinnosti v divadle, kým viacerí laureáti si po ocenenie neprišli vôbec. Tohtoročnému udeľovaniu Sĺnk v sieti vtlačila spoznávaciu stopu aj Zuzana Mistríková, jedna z producentiek víťazného hraného filmu Učiteľka, keď počas ďakovnej reči využila priestor aj na apelatívne vyjadrenie, že verejnoprávna televízia nemá slúžiť politikom.

Na záver galavečera, ktorý zo Starej tržnice v Bratislave vysielala RTVS na Jednotke, udelili Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii dramaturgovi, režisérovi, scenáristovi, publicistovi, pedagógovi a v neposlednom rade aj prispievateľovi do Film.sk Rudolfovi Urcovi.

Daniel Bernát
FOTO:
Rudolf Urc s cenou za výnimočný prínos slovenskej kinematografii, autor: Miro Nôta

Jan Hřebejk pre Film.sk: Učiteľka ako fantastický cestovný lístok

Učiteľka ako fantastický cestovný lístok

Za uplynulých desať mesiacov natočil jedenásť hodín filmu. V čase nášho rozhovoru dokončil nakrúcanie seriálu Až po uši, pripravoval sa na premiéru filmu Rodinný priateľ, prvého z trilógie Záhradníctvo, a balil sa na turné po USA s Učiteľkou, ktorá aktuálne získala štyri ceny Slnko v sieti a zvíťazila aj v hlavnej kategórii. Režisérom všetkých uvedených titulov je Jan Hřebejk.

Minulý mesiac si Učiteľka odniesla národnú filmovú cenu Slnko v sieti za najlepší slovenský hraný film uplynulého roka. Potešilo vás to?
– Samozrejme, veľmi.

Spolu s vaším filmom boli nominované snímky Ja, Olga Hepnarová a Masaryk – všetky tri natočili českí režiséri. Bude sa trend česko-slovenských koprodukcií naďalej posilňovať?
– Určite. Myslím si, že k nášmu oceneniu prispelo i to, že Učiteľka je z tej trojice najviac slovenský film. Hoci ho napísal český scenárista a režíroval český režisér, vznikol na Slovensku a hrajú v ňom slovenskí herci. No my s Petrom Jarchovským sme mali vždy zmiešaný štáb a často bolo aj herecké obsadenie česko-slovenské, napríklad v Kawasakiho ruži hrali hlavné mužské postavy len Slováci. Spolupráca našich krajín je tradíciou a podľa mňa nebola nikdy výrazne prerušená. Máme k sebe jazykovo i mentálne blízko a pre nás nebol problém preniesť Učiteľku, pôvodne napísanú v češtine a situovanú do Prahy, na Slovensko a do slovenčiny. Slovenskí režiséri zase točia s českými hercami a kolegami.

Keď počas galavečera Slnka v sieti preberali ocenenie producentky Učiteľky, Zuzana Mistríková sa v prejave vyjadrila k situácii v RTVS a zdôraznila, že verejnoprávne médiá by nemali slúžiť politikom. Ako si predstavujete verejnoprávnosť televízie vy?
– Tie útoky politickej reprezentácie na verejnoprávnosť, ktoré sa svojho času viedli, sa týkali hlavne spravodajstva, potreby mať ho pod kontrolou. Televízia má byť určitou kotvou, spravodajským médiom, ktoré stojí proti všemožným dezinformačným, populistickým, nekontrolovateľným webom, nemôže si ho kúpiť minister financií a nechať tam ľudí robiť tak, ako sa to jemu hodí. Čo sa však týka Českej televízie, jej spravodajstva a služby verejnosti, podľa mňa je na tom veľmi dobre. Situáciu na Slovensku neviem posúdiť.

Učiteľka už trištvrte roka žije svojím životom, videli ju nielen slovenskí a českí diváci, ale putuje aj po svete. Ako s odstupom času vnímate tento film a jeho úspech?
– Mali sme veľké šťastie, že producenti na filmovom trhu festivalu v Cannes zohnali dobrého sales agenta. Spoločnosť LevelK je skúsený predajca, ktorému sa podarilo Učiteľku predať do mnohých krajín, aj do distribúcie. V hierarchii uplatnenia filmu v zahraničí sú projekcie organizované Čechmi alebo Slovákmi, potom festivaly, nad tým stoja predaje do televízií a úplne hore je dôvera distribútorov, ochotných veriť filmu z nášho teritória, ktoré nie je známe, nehovorí sa tu svetovým jazykom ani sa tu nedeje niečo šialené, čo by pútalo pozornosť, ako je to napríklad v Iráne, Sýrii či Afganistane. Je ohromné, že sa nám podarilo predať film do kín v takých krajinách, ako je Taliansko alebo Španielsko, kde sme to nedokázali snáď ani s filmom Musíme si pomáhať. Takže mám radosť, že sa dostalo toľko zahraničnej pozornosti nenápadnému projektu, ktorý vznikol skromne ako televízny film s úprimnou ambíciou niečo povedať. V rámci festivalov som sa už s Učiteľkou pozrel do Tokia, Izraela, teraz idem na turné po USA – od východu po západ. Pre mňa je tento film jednoducho fantastický cestovný lístok.

Na odovzdávaní cien Slnko v sieti ste chýbali. Čo vás zamestnávalo?
– Ja som teraz (22. 4. 2017, pozn. red.) dotočil desaťdielny seriál Až po uši, čo bolo logisticky zložité a jeho nakrúcanie sme nemohli meniť. Nuž, to je daň za to, že človek veľa pracuje, a ja idem z natáčania do natáčania. Neplatí, že vás jeden projekt uživí na niekoľko rokov. Až po uši je sitkom zo súčasnosti a je takisto česko-slovenský, nielen čo sa štábu týka – v hlavných úlohách sa predstavia Zuzka Šulajová či Jana Kolesárová. Úvodnú pieseň by mala naspievať Katarzia.

V najbližších mesiacoch uvediete do kín tri filmy z projektu Záhradníctvo. Prvým bude Rodinný priateľ, ktorý by sa mal dostať do slovenských kín začiatkom júna.
– Je to asi najväčší projekt, aký sme kedy realizovali. Sú to tri celovečerné filmy, prepojené jednou rodinou. Rodinná sága podľa Petra Jarchovského, ktorá sa odohráva od konca 30. do konca 50. rokov minulého storočia.

V Učiteľke, ale aj v ďalších filmoch sa vraciate do minulosti. V čom vás inšpiruje?
– U Petra Jarchovského to vzniklo tak, že naše prvé filmy boli inšpirované knihami Petra Šabacha a vracali sa do jeho detstva, či už to boli Šakalí léta, Pelíšky, alebo film Musíme si pomáhať, ktorý bol Šabachom inšpirovaný. V Pupende sme sa vracali do našich gymnaziálnych rokov. Prvé štyri filmy teda boli dobovky a vyplynulo to celkom prirodzene. Potom nám niekto povedal – hoci nie ako výčitku –, že sa do tej minulosti schovávame, a tak sme, počnúc snímkou Horem pádem, začali točiť filmy zo súčasnosti. A potom si človek postupne uvedomuje, že už to nemá taký úspech. Aj Učiteľku sme mohli preniesť do súčasnosti, ale ten film tvoria i dobové detaily, ktoré sme mali autenticky nažité, a pre tvorcu je história väčšou výzvou. Vždy ma to bavilo, hoci je to drahšie. Môj obľúbený kameraman, spolupracovník a kamarát Martin Štrba hovorí, že z obmedzenia vzniká štýl, a je to pravda. V Záhradníctve sme sa napriek všetkej jeho komornosti snažili, aby vynikla výpravnosť. V Učiteľke sme zase najdrahšie scény vyhodili.

Skutočne?
 – Áno. Išlo o jedinú exteriérovú scénu na hraniciach. Mali sme tam nejakú chybu a bolo to zmätočné, museli sme ju dať preč. Občas sa to stáva. Vo filme tá scéna nechýba, bolo mi to skôr nepríjemné vo vzťahu k producentovi. V tejto súvislosti som poučený od čias filmu Šakalí léta – keď sme ho robili, nemali sme žiadne skúsenosti a písali sme to tak, ako sa nám páčilo. Keď si to potom prečítal skúsený architekt Zbyněk Hloch, povedal nám, čo bude drahé a čo máme vyhodiť. Zároveň označil ďalšie scény, o ktorých si myslel, že vo filme nebudú, a my sme ich síce natočili, ale napokon skutočne nepoužili. V závere filmu sme mali vymyslený výbuch auta ako súčasť metaforickej scény. Z auta mali po jeho vzplanutí lietať ohňostrojové svetlice, no nálože zvlhli, a hoci sa auto vznietilo, svetlice nevybuchovali. Vo filme sme to nechali, lebo nám to bolo ľúto vyhodiť vzhľadom na producentove peniaze. Ľudia nám však potom vraveli, ako čudne to vyzerá. Keby som bol pred touto dilemou dnes, presvedčil by som producenta, že sa to, žiaľ, nepodarilo a musíme to vyhodiť.

Zuzana Sotáková
FOTO:
PubRes