Film a politika. Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989

Slovenský film v záprahu ideológií

Film ako „realisticky“ prístupné, masovo sugestívne a produkčne závislé médium býval predinternetovou ideologickou baštou totalitnej moci. Výskumné pole publikácie Film a politika. Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989 určil zámer filmového teoretika a pedagóga Martina Ciela „metodicky dekonštruovať taktiky a stratégie vzniku základných modelov propagandy“ a aj s pomocou analýzy niektorých príznačných významových motívov opísať ich formálne štruktúry a pôsobenie vo filme.

Niektoré časti dlhodobo kompletizovanej knihy už boli publikované: štúdia Za Boha! Za národ! v týždenníku Domino fórum v roku 2004, kapitola Týždeň vo filme pod iným názvom vo vlaňajšom zborníku Vlak zvaný film a úryvky z niektorých ďalších kapitol prevetral stĺpček v denníku Sme.

V úvode knihy Ciel vymedzuje filozoficko-estetické podložie skúmanej problematiky (Welsch, Aumont, Deleuze, Jost...) a súvisiace procesy. V dvoch kapitolách analyzuje preštudované filmové materiály z éry vojnového slovenského štátu: najskôr žurnalistické, ktoré sleduje z hľadiska trendov a prenikajúcej ideológie v časopisoch Náš film a Slovenský filmový kuriér, a potom kinematografické. V kapitole Od Tatier po Azovské more neanalyzuje len štruktúru a sekvencie rovnomenného celovečerného reportážneho filmu, ale aj slovenské príspevky v spravodajských zvukových filmových týždenníkoch spoločnosti Nástup – ich motívy, výrazové postupy, frekventovanosť zobrazenia ústredných postáv štátu, ako aj podobnosť obrazovej i komentárovej štylizácie propagandistického konceptu s jeho neskoršou komunistickou obdobou.

V ďalších troch kapitolách skúma Ciel systém filmovej propagandy na Slovensku v ére stalinskej a normalizačnej ideológie. To, ako sa v hraných filmoch 50. rokov zobrazoval boj „pokroku“ s „reakciou“, demonštruje na základnom dobovom modeli výstavby vzťahov. V kapitole Filmový policajt ako obraz normalizácie poukazuje prostredníctvom prvej (Muž, ktorý sa nevrátil) a poslednej (Úsmev diabla) slovenskej socialistickej filmovej detektívky na posun v zobrazovacej stratégii a k dekonštrukcii normalizačných detektívok Prípad krásnej nerestnice, Šepkajúci fantóm, Bludička, Kočka, V bludisku pamäti a Akcia Edelstein formuluje ich ideologické posolstvo v resumé: „Žije sa nám tu dobre, ak poslúchame a nepokukujeme po Západe. V tom nech nám pomáha dobrý Zbor národnej bezpečnosti.“ (s. 91) V kapitole Týždeň vo filme skúma v symbolickom sprievode leitmotívu železnice ideologické štruktúry, stereotypy, témy a obsahové a výrazové metamorfózy v sovietizovanom a neskôr „normalizovanom“ slovenskom spravodajskom filme, ako ich formovali paralelne uvádzané politické udalosti.

Popri výskumne prepracovanejších kapitolách pôsobí záverečná Perestrojka a glasnosť ako nevyvážený epilóg. Pridáva iba stručné zhodnotenie prínosu štyroch spoločensky kritických filmov zo slovenskej produkcie roku 1988 a sumár vybraných domácich politických a kultúrnych udalostí rokov 1987 až 1989.

Dekonštrukcia modelov propagandy poukazuje na príznaky príslušnej tvorby, ktorých spätné ignorovanie podporuje ukladanie falošných stôp do kolektívnej pamäti. Najmä keď stieranie rozdielu medzi realitou a fikciou získava nový potenciál v aktuálnom „postfaktuálnom“ systéme obsesnej simulácie, falzifikácie a relativizácie. A v tom je aj zásadný poznávací prínos knihy Martina Ciela.

Martin Ciel
Film a politika. Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989

(Občianske združenie Vlna v knižnej edícii časopisu Vlna – Filmodrom / vydavateľstvo Drewo a srd, Bratislava, 2017, 148 strán)

Peter Ulman ( filmový publicista )

Filmové publikácie

Vyjsť z temnoty
Georges Didi-Huberman

(z francúzskeho originálu Sortir du noir preložila Mária Ferenčuhová, Asociácia slovenských filmových klubov a Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2017, 48 strán)

Útlu publikáciu vydali ASFK a SFÚ v rámci knižnej edície časopisu Kino-Ikon Cinestézia. Autor reaguje textom Vyjsť z temnoty na maďarský film Saulov syn (2015, r. László Nemes), ktorý vyvolal vo svete nemalý rozruch a podarilo sa mu získať viacero veľkých ocenení vrátane Grand Prix na festivale v Cannes alebo Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Pre francúzskeho filozofa a historika umenia Didiho-Hubermana, ktorý svoju esej napísal formou listu adresovaného priamo režisérovi Nemesovi, odráža snímka na viacerých úrovniach „vychádzanie z temnoty“. Hneď v úvode autor konštatuje, že táto fikcia je „zosúladená s veľmi špecifickou historickou realitou“ tak, až sa na to ťažko pozerá. „V tmavej sále počas premietania som občas túžil ani nie zavrieť oči, ale aby sa všetko, čo ste vyniesli v tomto filme na svetlo, aspoň na okamih vrátilo do tmy. Aby sám film na chvíľku privrel viečka (aj to sa niekedy stáva),“ píše Didi-Huberman, ktorý na ďalších stranách šikovne odkrýva významy filmu a súčasne poukazuje na spôsoby, akými Nemes konštruuje svoje rozprávanie. 

Písať príbeh
Dušan Dušek, Jozef Puškáš

(Vysoká škola múzických umení, Filmová a televízna fakulta, Bratislava, 2017, 147 strán)

O scenáristike a všeličom inom debatujú v knihe Písať príbeh skúsení autori Dušan Dušek (spolupracoval napríklad na filmoch Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Sojky v hlave, Krajinka) a Jozef Puškáš (Štvrtý rozmer, TV projekty Čajová šálka lásky, Zo života Dona Juana, Zima kúzelníkov, Dušičky seniorov). V rozhovoroch spomínajú na svoje prvé kontakty s filmom i písaním, otvárajú otázky prístupu k vyučovaniu mladých scenáristov, rozvažujú nad princípmi práce s príbehmi, nad ich vytváraním, prehodnocujú svoje skúsenosti a konfrontujú ich navzájom, ale odvolávajú sa aj na viaceré osobnosti svetovej kinematografie a pomenúvajú ich prínosy. Publikáciu však netvoria len rozhovory Dušeka a Puškáša, druhá časť knihy je zložená z ich odborných textov. V prípade prvého autora odrážajú predovšetkým jeho uvažovanie nad vzťahmi literatúry a filmu a nad problematikou adaptácie, v prípade Puškáša ide o štúdiu Od prózy k scenáru a niekoľko jeho denníkových a časopiseckých úvah a recenzií.

Svetlo a farba v kameramanskej tvorbe
Ján Ďuriš

(Vysoká škola múzických umení, Filmová a televízna fakulta, Bratislava, 2017, 192 strán)

Popredný slovenský kameraman Ján Ďuriš absolvoval v roku 1971 FAMU v Prahe a od roku 2003 pôsobí ako vedúci Ateliéru kameramanskej tvorby a fotografie FTF VŠMU v Bratislave. V tejto publikácii štedro zužitkúva svoje skúsenosti z nakrúcania filmov rozličných režisérov (najvýraznejšia je azda jeho spolupráca s Jurajom Jakubiskom) a kombinuje ich s teoretickými vedomosťami z mnohých oblastí kameramanskej problematiky. Prirodzene, pri objasňovaní jednotlivých motívov sa nepohybuje len v mantineloch vlastnej praxe, ale používa aj príklady prác svojich kolegov zo Slovenska i zahraničia. Kniha obsahuje kapitoly Svetlo ako základný výrazový prostriedok kameramana, Obrazový osvit – expozícia, Rozdiel medzi fotochemickým a fotoelektrickým záznamom obrazu, Expozičné osvetlenie, Meranie expozície, Výtvarná funkcia svetla, Modelové svetelné konštrukcie, Farba ako výrazový prostriedok kameramana, Psycho-fyziologické pôsobenie farieb, Úloha farby v zábere a na konci poslednej kapitoly Namiesto záveru Ďuriš poznamenáva, že „nie je ani tak dôležité, čím nakrúcame, ale čo nakrúcame!“.

dan