ALOJZ HANÚSEK

Kameraman Alojz Hanúsek mal množstvo skúseností zo spravodajských a dokumentárnych filmov, no spolupracoval aj na hraných projektoch, tak na Kolibe, ako i v televízii. Tento mesiac si pripomíname jeho nedožitú osemdesiatku.

Hanúsek začínal v slovenskom filme v druhej polovici 50. rokov minulého storočia ako asistent kamery na dokumentárnych snímkach a naberal skúsenosti aj vďaka spolupráci na spravodajských filmoch a žurnáloch. Bola to dobrá príležitosť na cibrenie si pohotovosti aj hľadanie prístupu k ľuďom pred kamerou v rozličných podmienkach, prostrediach a situáciách. V 60. rokoch sa Hanúsek podieľal aj na pozoruhodnom celovečernom filme Psychodráma (1964) v réžii Jozefa Zachara. Na štúdium na pražskej FAMU tak nastupoval už čiastočne podkutý a svoje skúsenosti neskôr zúročil aj v spolupráci s režisérmi, ako sú Dušan Hanák či Dušan Trančík. 

FAMU absolvoval v roku 1972, keď vznikol Hanákov dokument Obrazy starého sveta. „Lojzo mal v sebe ľudský rozmer, ktorým presahoval svojich kolegov. Vedel sa porozprávať s nehercom a upokojiť ho. Bol veľmi spoľahlivý a ambiciózny, vždy bol ochotný pomôcť režisérovi a hľadať najlepšie riešenie. Mal vyvinutý zmysel pre humor a zvláštnu citlivosť. Ľudia ho mali radi a zároveň bol v každom štábe autoritou. Bol úžasne praktický a všetko vedel zariadiť,“vyjadril sa Dušan Hanák. Hanúsek s ním robil okrem Obrazov starého svetaaj na snímkach Deň radosti(1972), Ja milujem, ty miluješ(1980, spolu s kameramanom Jozefom Ortom-Šnepom) a na porevolučnom dokumente Papierové hlavy(1995). V ňom ide o premyslenú kombináciu archívnych záberov s aktuálnymi vyjadreniami obetí komunistického režimu. Hanúsek respondentov často sníma v ošarpaných trestaneckých zariadeniach, do kompozícií včleňuje motívy odkazujúce na obmedzovanie ľudskej slobody, no protagonisti pred kamerou odkrývajú svoje desivé svedectvá aj v obkolesení stromov a v chladných jesenných parkoch, kde vytŕča ich osamelosť pri rozprávaní o situáciách, keď boli vydaní napospas trýzneniu bez nádeje na zásah okolia. Samozrejme, vo filme je aj ďalšia rovina rozprávania, keď sa v meste objavujú postavy s nadrozmernými „papierovými hlavami“ a tvorcovia „odchytávajú“ reakcie ľudí z pouličného davu.

V 80. rokoch Hanúsek spolupracoval i na niekoľkých hraných filmoch Dušana Trančíka. Patrí k nim aj Iná láska (1985). Príbeh sa odohráva v zimnom období v osade, zakliesnenej medzi horami, kde prišelec postupne preniká do povahy miestnych pomerov, spojených aj s kšeftárstvom, podozrievavosťou a hrubosťou. Hrdina je v tomto prostredí akoby v zajatí, z ktorého nie je ľahké uniknúť. Tieto pocity umocňuje obrazová pochmúrnosť s nedostatkom svetla, absenciou výrazných, žiarivých farieb, s ošarpanými a zadymenými priestormi krčmy, umastenými pracovnými odevmi, snehovo-blatovými brečkami... A cez dekorácie loveckých trofejí môžeme „preostriť“ na niektorých z miestnych obyvateľov, ktorí sú takisto v istom zmysle „korisťou“ iných.

V rovnakej dekáde spolupracoval Hanúsek aj s režisérom Martinom Šulíkom, vtedy ešte študentom. „Naučil ma, že vo filme je vždy zaujímavejší živý človek ako dokonalá kompozícia. Mal rád ľudí. Túžil zaznamenať jedinečnosť každého človeka a objaviť jeho vnútornú pravdu. Lojzo mal dar spájať ľudí. Vďaka svojmu humoru mnohokrát zblížil nezlučiteľné charaktery, absolútne odlišné povahy a zapálil ich pre spoločnú vec. Bol integrujúcou osobnosťou,“cituje Šulíka mesačník Film.sk z roku 2000, keď Alojz Hanúsek zomrel. Mal iba šesťdesiat rokov. 

Daniel Bernát
foto: archív SFÚ / Milan Kordoš