Diera v hlave, film o spomienkach

Ľudská pamäť je procesný nástroj na uchovávanie skúsenosti. Tvoria ju spomienky, také klebety mozgu. Nie je to veľmi presný nástroj. Ale dôležitý, i keď má často tendenciu vytvárať vlastné, fikčné svety minulosti. „Minulosť je cudzia krajina. Veci sa tam robia inak.“ (L. P. Hartley) Film Diera v hlave je o spomienkach. Sústredených spomienkach na rómsky holokaust, na vraždenie, ktoré počas druhej svetovej vojny narástlo do obludných rozmerov. Do takmer neopísateľnej krutosti.

Základom Diery v hlave je rôznorodosť, formálna aj významová. Spomínajú rôzne postavy a bizarné postavičky. Rómovia žijúci na smetiskách, Rómky prednášajúce na univerzitách, bohatí Rómovia v gýčových palácoch. Francúzi, Česi, Srbi, Chorváti, Poliaci, Slováci, Nemci. Je to jazda súčasnou Európou, začínajúca sa pomerne veselo a karnevalovo, ale postupom času stále strašnejšia a morbídnejšia. Čoraz pôsobivejšia a emocionálne nástojčivejšia. Nebudete sa nudiť. Pritom ide v podstate akoby o štandardný dokument s „hovoriacimi hlavami“, výrazová zložka tento pocit občas navodzuje. Ale nie je to tak, pretože je tu plno formálnych ozvláštnení. Sú to skoro až surreálne scény a zábery, ktoré vlastne nemajú v tradične chápanom dokumente čo hľadať. Sú nekompromisne tu a povyšujú celú základnú štruktúru na úroveň akejsi nekomentovanej eseje, ktorá sa z času na čas začne vyjadrovať obrazom preto, aby narušila bežný chod naratívu, jeho kontinuitu a lineárnosť. Vzniká zvláštna atmosféra a zaujímavá formálna harmónia.

Ide o skladačku udalostí v čase, o rôzne zmeny z počiatočného stavu na stav koncový, ktoré sa odohrávajú vo výpovediach jednotlivých postáv. A tých nie je až tak veľa. Celé sa to začína vo Francúzsku – ani by sa nemuselo, ale v závere je logika tohto začiatku už jasná –, cez Česko a Srbsko sa vrátime opäť do Francúzska, nasleduje Poľsko a Chorvátsko a opäť Francúzsko, Nemecko, ďalej Slovensko a opäť Poľsko, Chorvátsko, Poľsko a Francúzsko... Postavy sa nemenia, každá ostáva vo svojej krajine, každá rozpráva iný príbeh, ktorý sa postupne rozrastá, pointuje a v závere sa už príbehy preplietajú ako vrkoč, sú hrozivo a nebezpečne podobné, postupne sa z nich stáva jeden Príbeh. Jednotlivé časti/spomienky na seba nenadväzujú v chronologickej postupnosti, nadväzujú na seba príbehovo, preskakujú a presakujú sa navzájom. Ukazuje sa, že v každej krajine boli rómske koncentračné tábory, že všade spolupracovali miestne polície, že vrahovia používali takmer totožné metódy... Alebo nie? Nie je to tak, že postupne, po tých mnohých rokoch vznikla akási kolektívna rómska pamäť holokauste, že príbehy v spomienkach putujú a nanášajú sa na ne stále iné spomienky? Aj samotní Rómovia to občas spochybňujú, veď to si nemohol pamätať, tak to predsa nemohlo byť... No ale je jedno, ako doslova sa to stalo, pretože sa to proste, žiaľ, stalo. Postavy v tomto filme nie sú žiadne fiktívne konštrukty ako v hraných filmoch, ide o dobre vybratých ľudí, ktorých spomienky majú zmysel. A nie je to len nejaká ťarbavá verzia zmyslu, je presný a ostrý ako šabľa. Aj keď nemusí byť vždy bezchybný a dokonalý. Pretože spomienky sú síce klebety mozgu, ale v prvom rade sú interpretáciou. A v prípade tohto filmu ide o dôveryhodnú interpretáciu, bez pátosu, bez nadnesenosti a nezmyselnej slávnostnosti. To je veľmi dôležité, toto zbavenie sa banalít a klišé, ktoré si táto téma v bežnom strednom prúde často vynucuje. Hrôzostrašné spomienky ženy s dierou v hlave, muža na vozíku a ďalších sú nosné samy osebe, nepotrebujú nejaké štylizované pomôcky. Tomu je prispôsobená aj práca so zvukom, ktorá je brilantná a zaslúžila by si samostatnú štúdiu. Dôsledne odpatetizovaná hudba a ruchy, ktoré doznievajú občas ešte aj v nasledujúcom obraze, zvláštne, logicky nemotivované hudobné prejavy postáv priamo v zábere, to všetko dáva filmu od úvodných častí a potom odrazu aj tesne pred záverom akýsi cirkusový, cigánsky tón a rozmer šapita, v ktorom sa asi cítime dobre, ale vieme, že niečo tu určite nie je úplne v poriadku.

Pocit ostražitosti a nebezpečenstva sa mieša s až exoticky veselou výbušnosťou, so smutnou melanchóliou a skľúčenou hrôzou.

Hlavným motívom filmu je, pravdaže, rómsky holokaust, teda presnejšie spomienky naň. Mapovanie a skúmanie tejto neveľmi známej časti dejín našej reality. Vedľajších významových motívov je viac, rôznorodých, od problémov so súčasnou políciou vo Francúzsku cez otázku identity v Srbsku (Bill Clinton bol Róm!) až po farmu ošípaných v Čechách. Referenčná spätosť so skutočnosťou je tu veľmi silná, dokonca vďaka zjavnej úprimnosti a otvorenosti postáv až intenzívna. Preto fungujú aj evidentne inscenované či iniciované scény.

Existuje niekoľko dobrých definícií dokumentárneho filmu, jednu z nich formuloval napríklad Bill Nichols: „Dokument je filmová forma, ktorá nám rozpráva o skutočných udalostiach a situáciách. Týka sa konkrétnych ľudí (sociálnych hercov), ktorí nám predstavujú samých seba v príbehoch vyjadrujúcich vierohodný názor či perspektívu na zobrazované životy, situácie a udalosti. Príbehy sú formované názorom či pohľadom na žitý svet priamo prostredníctvom jasného stanoviska filmára, ktorý sa namiesto vytvárania fikčnej alegórie radšej drží známych faktov.“ Proste dokument je taký film, ktorý zaznamenáva alebo rekonštruuje udalosti, čo sa skutočne stali. Ak to platí, a podľa mňa rozhodne áno, tak Diera v hlave je ukážkový dokumentárny film. Má však i niečo viac.

Obraz sám osebe nenesie konkrétny význam, ten získava, až keď ho vidíme v súvislostiach. Výrazová zložka Diery v hlave s touto premisou precízne pracuje. Obrazový kontext je tu veľmi dôležitý, máločo je zbytočné. Pracuje sa tu vo vysokej miere s veľkými obrazovými plánmi, s veľkými zábermi. V žiadnom prípade nejde o nejaké komorné výpovede postáv sediacich v polodetaile pred knižnicou. Celé to miestami pôsobí ako veľkofilm, kompozície zapĺňajú celé plátno. Je to film pre kiná. Veľké úvodné zábery miest, malé postavy na obrovských lúkach, cesty pustým lesom, monštruózne stavby a časté vlaky či koľajnice, všetko spolu súvisí a funkciou jednotlivých prvkov je podporovať výpoveď celku, ktorú zabezpečuje skladačka spomienok jednotlivých postáv. Aj keď je film založený na rôznorodosti, štruktúrovaný je tak, že výsledok vykazuje istú jedinečnú kompaktnosť. Dramaturgia, strihová skladba a dôsledné načasovanie záberov správnej dĺžky to zabezpečujú, i keď nie úplne. V tretej štvrtine skĺzne film do monotónnosti a akejsi redundancie výrazu. Ale záver, myslím tým tri záverečné, relatívne krátke epizódy (Poľsko, Francúzsko, Srbsko), zase všetko uvedie na správnu mieru, tempo i rytmus je späť.

Pozoruhodné sú dva obrazové motívy; prvý sa však ani nedá nazvať motívom, pretože ak by sme ho zaň považovali, bol by rozpačitý a nedotiahnutý do konca. V úvodných epizódach sú jednotlivé krajiny charakterizované zvieratami – nejde úplne o metaforu, motív zvierat tu vychádza z pomerne konkrétnych súvislostí. V prvej epizóde, venovanej Francúzsku, ide o kone, v českej o ošípané a v srbskej o sliepky. Ale neskôr a ani pri iných krajinách sa už so zvieratami nepracuje. O to fascinujúcejší je však druhý obrazový motív, ktorý dáva filmu komplexnú atmosféru a divák si ho pri nesústredenom prvom pozeraní filmu možno ani neuvedomí. Ide o sneh. Je prítomný od začiatku do konca, mráz sa nám podvedome zadiera pod kožu.

Tisíce snehových vločiek dopadajú na pomaly plynúcu rieku, drobno sneží na široké smutné polia, zasnežené stromy v lese, postavy nosia dáždniky, chrániac sa pred padajúcim vlhkým snehom, zasnežené pamätné tabule, z ktorých treba sneh odhrnúť, nebezpečný sneh pri pomníkoch, na ktorom sa dá pošmyknúť. Nejde o veselý sneh, taký ten vianočný, nejde o peknú krajinu pokrytú hustým bielym páperím. Tu z krajiny cez mimoriadne chabú snehovú prikrývku vždy niečo presvitá a trčí, či už blato, sivé kamene, nejaké smetisko alebo hnusne dymiace komíny továrne. Zábery so snehom sa vo filme používajú aj ako interpunkčné znamienka – boli by fajn i samy osebe, vznikol by fascinujúci krátky experimentálny film.

No dobre, vrátime sa na záver od snehu k Diere v hlave, k nie úplne obyčajnému celovečernému dokumentárnemu filmu o tom, čo Rómovia prežili (ak prežili) v priebehu druhej svetovej vojny, a k tomu, že o tom vlastne nikto poriadne nevie. Ide o autorské dielo, režisér a scenárista Robert Kirchhoff o ňom povedal toto: „Diera v hlave ako fyzická jazva a jazva na našom historickom vedomí.“

Diera v hlave (Slovensko/Česko, 2016) _SCENÁR A RÉŽIA: Robert Kirchhoff _KAMERA: Juraj Chlpík _STRIH: Jan Daňhel _ÚČINKUJÚ: Raymond Gurême, Fata Dedić, Nadir Dedić, Toti Dedić, Ladislav Welward, Ján Konček, Krystyna Gil, Karol Parno Gierliński, Rita Prigmore, Philomena Franz a iní _MINUTÁŽ: 90 min. _HODNOTENIE: • • • •

Martin Ciel ( filmový teoretik )
FOTO: ASFK