Kino Lumière v marci:

Ženy v socializme – unikátna spoločenská sonda

Rozprávka Deváté srdce Juraja Herza patrila vždy medzi moje najobľúbenejšie, predovšetkým vďaka svojej ponurosti a presahu do žánru hororu. Nikdy som nemala možnosť vidieť ju na plátne, preto by som si tento zážitok určite nedala ujsť. Trochu nostalgie človeku čas od času neuškodí, zvlášť v dobe, keď vznikajú rozprávky, na ktoré sa nedá pozerať.

Medzi filmy, ktoré sa mi nikdy nezunujú, patrí aj snímka Adéla ještě nevečeřela Oldřicha Lipského. Komédia natočená podľa scenára Jiřího Brdečku rokmi nestráca na vtipnosti a pôvabe. Patrí medzi tie, z ktorých sa stále citujú obľúbené „hlášky“ a ktoré sa vryjú do pamäti skvelými výkonmi vtedajších hereckých hviezd vrátane „rozvrkočenej“ Nade Konvalinkovej.

Z úplne iného žánrového súdka je snímka Láska. Michael Haneke patrí medzi mojich obľúbených tvorcov, dokáže na malom priestore natoľko exponovať emócie, že jeho snímky, naopak, nemusím vidieť opakovane, pretože sa do mňa zahryznú raz a navždy. Láska na rozdiel od Hanekeho ostatných diel netematizuje násilie, intenzita atmosféry filmu však nie je o nič menšia, hoci nepredstavuje hlbokú obžalobu spoločnosti a ľudského konania, prinášajúceho beznádej, bolesť a prázdnotu. Odpoveď na to, čo je to láska, je v podaní tohto filmu vlastne očakávateľná, no napriek tomu veľmi originálna a – ako vždy – veľmi bolestná. Haneke je majster emocionálnej manipulácie, ktorá prináša silný zážitok a odhaľuje všetko to, čo ľudia radšej nechávajú zakryté. Kto nepozná Hanekeho prácu alebo ešte Lásku nevidel, mal by si urobiť čas a zároveň sa pripraviť na to, že z kina nebude odchádzať s ľahkou hlavou.

Tvorbu Davida Lyncha určite netreba predstavovať, jeho špecifický rukopis má svojich fanúšikov aj zarytých odporcov. Sloní muž z roku 1980 patrí medzi jeho najznámejšie a najúspešnejšie diela a od neskoršej Lynchovej tvorby sa dosť líši. Lynch sa inšpiroval príbehom Johna Merricka, ktorý žil v 19. storočí v Londýne a pre ťažké telesné deformácie dostal posmešnú prezývku Sloní muž. Čiernobiely film ukazuje spoločenské limity pre odlišnosť a normalitu, podľa ktorých môže byť niekto takýto „ohavný“ zbavený ľudských práv a odsúdený na poníženie a zlé zaobchádzanie. Režisér dokáže bez toho, aby moralizoval, zaujať jasné stanovisko, odhaľujúce a odsudzujúce ľudskú krutosť a intoleranciu.

Za najzaujímavejšie z programu kina na marec však považujem unikátne pásmo krátkych filmov s názvom Ženy v socializme. Možnosť vidieť podobné snímky, ktoré približujú život žien a ich špecifické roly v konkrétnej historickej epoche, máme zriedkakedy.

odporúča sociologička a filmová publicistka Iva Baslarová 
FOTO: Láska, zdroj: archív SFÚ