Na zmenu nikdy nie je neskoro

Pod hladinou mrazivej vody sa rodí premena vdovy, ktorá sa rozhodla prekonať samu seba a zmeniť svoj život aj napriek tomu, že v očiach spoločnosti je už na niečo také stará. Nový film českého režiséra a scenáristu Bohdana Slámu Baba z ľadu so Zuzanou Kronerovou v hlavnej úlohe prichádza v marci do slovenských kín.

Stereotypný život šesťdesiatročnej vdovy Hany sa točí výhradne okolo jej dvoch synov (Marek Daniel, Václav Neužil), neviest (Petra Špalková, Tatiana Vilhelmová) a vnúčat. Keď však stretne otužilca Broňa (Pavel Nový), začne jej život pozvoľna meniť smer. Kým pri ňom Hana prežíva pekné a zamilované chvíle, z jej stretnutí s rodinou pri víkendových obedoch sa vytráca idylickosť. Na povrch sa postupne vyplavujú rôzne konflikty a tajomstvá. Divák v príbehu rozkrýva zložité vzťahy medzi tromi generáciami, no zároveň nachádza nádej, že život možno chytiť do vlastných rúk v akomkoľvek veku.

Režisér Bohdan Sláma vychádzal z nápadu spojiť tému rodiny, revolty a otužovania v príbehu ženy, ktorá má sebeckých synov, stretne skupinu otužilcov a vnútorne sa oslobodí. Vďaka novým zážitkom a otvorenej mysli si okrem toho nájde cestu aj k uzavretému vnukovi Ivánkovi, ktorý trpí nedostatkom rodičovskej pozornosti. Z Hany a malého vnuka sa neskôr stanú spojenci proti zvyšku rozpadávajúcej sa rodiny. „V momente, keď som začal pracovať na scenári, sa mi tam objavil ešte Ivánek, ktorý symbolizuje medzigeneračný súzvuk. Keď si rodičia nerozumejú so svojimi deťmi, tak prarodič, ktorý príde zvonku, môže mať pre to dieťa pochopenie,“ uviedol Sláma pre Českú televíziu.

Hanina emancipácia a jej nový vzťah sa však stane tŕňom v oku jej sebeckých synov, ktorí prenášajú zodpovednosť za svoje problémy aj v dospelosti na matku. „Je devastujúce, keď človek žije v sieti zlých, toxických vzťahov. Keď nemáte jeden jediný vzťah v poriadku, ničí vás to. A tadiaľ viedla moja cesta k príbehu,“ dodáva Bohdan Sláma. Jeho film sa nenásilne dotýka širokej palety problémov a vzťahových otázok: osamelosti, starnutia, využívania rodičov dospelými deťmi, šikanovania či straty osobnej rovnováhy. „Dôležité sú stretnutia, ktoré nás v živote niekam posunú. Hana spozná vďaka Broňovi úplne iných ľudí a príde na to, že jej synovia sú trotli,“ zapája sa do rozprávania herec Pavel Nový. Pred nakrúcaním bol jediným členom hereckého ansámblu, ktorý mal skúsenosti s otužovaním. Ani ostatní herci sa však mrazivou vodou nedali zastrašiť. „Zuzana pre mňa reprezentuje krehké a silné ženstvo, zároveň má komický talent. Veľmi o túto rolu stála, ale hneď na začiatku mi hovorila, že je zimomravá. Potom sa odhodlala vstúpiť do vody a úloha bola jej. Keď zistila, že jej otužovanie pomáha, dodalo jej to silu, sebavedomie. Pomohlo jej to fyzicky i psychicky, doslova omladla,“ spomína režisér Sláma, ktorý má na konte filmy Divoké včely (2001), Štěstí (2005), Venkovský učitel (2007) a Štyri slnká (2012).

Film Baba z ľadu vznikol v česko-francúzsko-slovenskej koprodukcii, za slovenskú stranu na ňom spolupracovala spoločnosť Artileria a RTVS.

Baba z ľadu (Bába z ledu, r. Bohdan Sláma, Česko/Francúzsko/Slovensko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 308 324 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 000 eur, podpora z RTVS: 50 000 eur)
►  POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude uvádzaný na DCP, DVD a blu-ray nosičoch. 

Zuzana Sotáková
FOTO: ASFK

Esej na tému rómskeho holokaustu

Takmer trinásť rokov, tak dlho pracoval režisér a scenárista Robert Kirchhoff na svojej dokumentárnej novinke Diera v hlave. Rómsky holokaust, naliehavá a stále pomerne nezmapovaná téma. Oceňovaný filmár cez ňu pokračuje v oprašovaní spoločenskej pamäti.

„Nemôžem súhlasiť s tým, že takzvaný rómsky holokaust je nezmapovaný. Tá doba je už preč. Je pravda, že o ňom stále vieme omnoho menej ako o židovskom. Tragédia Rómov a Sintov počas vojny síce bola čiastočne zmapovaná, ale zároveň dlhodobo marginalizovaná. To je možno aj dôvod, že časť pamäti – ten obrovský ľudský a historický potenciál – odišla nenávratne dostratena. Nemal ju kto zaznamenať. Možno aj preto, že išlo väčšinou o občanov druhej kategórie, ktorí mali odjakživa nálepku asociálov a na ktorých sa stáročia lepili stereotypy ako na mucholapku. Vo svojich filmoch po celý čas vlastne hľadám stratenú pamäť a snáď je tento film pokusom, ako dostať spomienky a skúsenosti Rómov a Sintov oprávnene tam, kam patria – do nášho spoločného vedomia.“ Slová Roberta Kirchhoffa potvrdzujú, že do tunajších kín prichádza v marci dôležitý manifest posledných žijúcich pamätníkov temného obdobia našej histórie.

„V čase, keď som film začal pripravovať, to znamená pred zhruba trinástimi rokmi, sa o rómskom holokauste ani zďaleka nehovorilo tak obšírne a podrobne ako o židovskom šoa. Začal som študovať archívy, hľadať spolupracovníkov a navštevovať ešte žijúcich svedkov,“ opisuje prvé kroky k projektu samotný režisér a scenárista. „Názov Diera v hlave má vlastne dva významy. Vzťahuje sa k osudom európskych Rómov – k vedomému zabúdaniu, teda jazve na duši, ale aj na tele jednotlivcov a spoločnosti. Takže je aj o nás,“ dodáva Kirchhoff. S projektom sa spájalo mimoriadne dlhé nakrúcanie a neuchopiteľná šírka témy. Kedy vlastne bolo jasné, že je film hotový? „Neviem to vysvetliť. Odrazu cítite, kam až môžete ísť, a stojíte oproti stene. Vtedy je asi čas povedať si: Lepšie to už neviem. Príbehy začali do seba zapadať a spoločne vytvárali obraz o dobe minulej a prítomnej. Mnohých motívov sme sa zbavili, veľa z nich ostalo v šuplíku. Dúfam, že ten nepoužitý materiál sa mi v budúcnosti ešte podarí využiť.“

Pre Kirchhoffa je typická originálna práca s formátom dokumentárneho filmu, kombinácia bezprostrednej reality a inscenovaného. Výnimkou nie je ani Diera v hlave. „Nechcel som robiť historický film. Ak sa to dá povedať a nikto sa na mňa nenahnevá – divák sa musí uspokojiť s filmovou esejou.“ Kľúčovú úlohu v Kirchhoffovej novinke majú vyjadrenia pamätníkov rómskeho holokaustu, posledných svedkov hrôz. „Bol to dlhý proces. Išlo najmä o získanie dôvery. Pre nich bolo nakrúcanie druhoradé. Vo všetkých prípadoch išlo o ľudí, ktorí žijú svoj život tak presvedčivo a naozaj, že by im vôbec nevadilo, keby ich pri tom sledoval hoci aj plný futbalový štadión. Nemajú čo skrývať. Svoje spomienky a prebudenú pamäť mi ponúkli s pokorou a dôverou. Spoločne sme verili, že to bude mať zmysel. Niektorí z nich hovorili o svojej minulosti prvý raz nielen pred kamerou, ale po prvý raz vôbec otvorili tú uzamknutú čarovnú skrinku, zvanú pamäť. Zdá sa, že o nich predtým nikto nemal záujem,“ vysvetľuje prístup k protagonistom svojho filmu Kirchhoff. Ich memento sa stáva čoraz dôležitejším. V ére informačného nadbytku a krivenia reality môžu autentické výpovede fungovať ako mimoriadne naliehavé pramene pravdy. „Dostali sme sa do obdobia, keď musíme dokazovať aj tie najelementárnejšie veci. Pre pohodlie a ľahostajnosť sme o tom zabudli hovoriť. Žiaden film či kniha na túto tému nie sú zbytočné. O niektorých veciach treba hovoriť stále. Aj za cenu, že by sme ich mali opakovať. Ak hovoríme o kríze, tá zasiahla aj našu myseľ. Najjednoduchším riešením je ukázať prstom, hľadať vinníkov. Ako vždy za to môžu tí najslabší a najzraniteľnejší. Prichádza doba, ktorá pred nás postaví zrkadlo,“ dodáva k fenoménu narastajúceho extrémizmu v spoločnosti Robert Kirchhoff.

Dokumentárny film Diera v hlave má potenciál osloviť širokú divácku verejnosť. Diskusia na tému vymazanej kolektívnej pamäti sa totiž ukazuje ako čoraz nevyhnutnejšia. „Verím, že si film nájde svojho diváka či už medzi fanúšikmi historických žánrov, alebo medzi ľuďmi generačne, názorovo alebo dokonca hodnotovo rozdielnymi, ktorých zaujíma pamäť a čas. Holokaust sa začína vtedy, keď si priznáme, že sme menšinou. Rozhodne som nerobil film o menšine,“ uzatvára režisér a scenárista dokumentárnej eseje Diera v hlave.

Diera v hlave (r. Robert Kirchhoff, Slovensko/Česko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 206 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 80 000 eur, podpora RTVS: 40 000 eur finančný vklad, 1 904 eur vecný vklad)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film sa bude uvádzať na DCP a blu-ray nosičoch.

Robert Pospiš ( filmový publicista )  
FOTO: HITCHHIKER Cinema 

Vnútorné konflikty diplomata v ťažkých časoch

V januári získala štrnásť nominácií na cenu Český lev, vo februári ju uviedli na prestížnom festivale Berlinale a tento mesiac sa slovensko-česká filmová dráma Masaryk v réžii Juliusa Ševčíka dostáva do širokej distribúcie v Česku i na Slovensku.

„Jan Masaryk bol enfant terrible československej diplomacie. V medzinárodných kruhoch sa vďaka povesti svojho otca (Tomáša Garrigua Masaryka – pozn. red.) pohyboval skôr ako celebrita než ako kariérny diplomat. Bol nielen zástupcom nového štátu, ale aj zástupcom nového svetového trendu, v ktorom šľachta a jej zvyklosti v riadení zahraničnej politiky strácali svoje miesto a do popredia sa dostávali silné osobnosti,“ približuje v presskite hlavnú postavu svojho filmu Julius Ševčík, ktorý sa spolu s Petrom Kolečkom a Alexom Koenigsmarkom podpísal aj pod scenár. Nezamerali sa na záhadnú smrť Jana Masaryka, ktorá už desaťročia rozdúchava diskusie a živí konšpiračné teórie, ale na obdobie, keď sa musel vnútorne vyrovnávať so zložitými časmi. „Režisér, ktorý chcel tú látku nejako uchopiť, nás na to s Alexom paralelne najal. Jeho pôvodnou úvahou bolo asi to, že Alex bude držať určitú salónnu úroveň dialógov a historickú presnosť a ja tomu budem dodávať nejaké povedzme prekvapujúcejšie prvky. Bohužiaľ, Alex krátko po začatí práce zomrel a zostalo to na nás s Juliusom. V každom prípade, bol to Alex, kto na začiatku prišiel so zásadným riešením celej štruktúry príbehu, s umiestnením hlavnej línie do Ameriky v roku 1939,“ pripomína scenárista Petr Kolečko a priznáva, že pri písaní Masaryka zažil nezvyčajne veľký boj so štruktúrou.

Dej filmu uvádza diváka do obdobia zimy roku 1939. Jan Masaryk hľadá v Amerike únik pred nedávnou minulosťou. Mníchovská dohoda európskych mocností v septembri 1938 a následné udalosti fakticky ukončili existenciu Československej republiky, ktorú založil jeho otec. Jan je teraz mužom bez vlasti, deprimovaný pocitom vlastného zlyhania a zradou politických spojencov. Prostredníctvom rozhovorov s psychiatrom Steinom, ktorý vedie sanatórium v New Jersey, sa diváci vracajú do dramatického obdobia politických šarvátok a intríg, ktoré sprevádzali márny boj veľvyslanca v Londýne za zachovanie Československa. Stretnutie s okúzľujúcou spisovateľkou Marciou Davenport dá Janovi nový impulz do života. Získava silu prekonať vlastných démonov, vyrovnať sa s udalosťami, ktoré neodvratne viedli k vypuknutiu druhej svetovej vojny, a prijať zodpovednosť, s ktorou sa spája jeho meno. „Príbehy ľudí, ktorí sa snažia postaviť proti diktatúre, sú vždy fascinujúce. Či už ide o Jana Masaryka, študenta stojaceho pred tankom na námestí v Číne, alebo bežného človeka, ktorý chce ubrániť vlastný slobodný život pred tými, čo ho chcú manipulovať – vždy ide nakoniec o boj dobra proti zlu. V našom filme stojí nedokonalý, osamelý Jan proti zákernej a pragmatickej taktike agresora. Nemôže vyhrať. Ale pokúsi sa o to,“ hovorí Ševčík a pokračuje v opise zobrazovaného hrdinu: „Bol to emotívny, slobodomyseľný idealista a do politiky sa veľmi nehodil. Myslím, že dosť trpel, ale takisto si dosť užíval. Keby som to nadniesol, našiel by som v jeho správaní prvky donkichotstva. Jeho idealistická povaha nakoniec definitívne narazila na realitu komunistického prevratu v roku 1948, keď sa snažil udržať kontinuitu vedomia masarykovských ideálov oproti obludnému ruskému režimu. Za to zaplatil životom.“

Do hlavnej úlohy obsadili filmári Karla Rodena, Edvarda Beneša stvárňuje Oldřich Kaiser, Marciu Davenport hrá Arly Jover. „Milujem Karla Rodena, je to náš najlepší filmový herec. Kľúčové bolo postihnúť Janovu vnútornú rozpoltenosť – jeho bohémstvo a krehkosť v kontraste s nutnosťou byť dominantným politickým hráčom, keď si to príbeh vyžiada. Jan je z môjho pohľadu taký vlk idealista uväznený v klietke pragmatizmu a reality. Karel dokázal všetky tieto polohy stvárniť bravúrne a s vášňou a myslím si, že pre jeho povahovú pestrosť si Jana zamiloval,“ uvádza Ševčík. Roden hovorí, že stvárniť postavu, ktorá skutočne žila, je náročnejšie: „Človek je totiž neustále stavaný pred rozhodnutie, ako veľmi a či vôbec má do toho reálneho predobrazu triafať, kde je tá hranica, za ktorou sa reálna postava už stáva filmovou.“ Zo slovenských hercov sa v snímke predstavia Emília Vášáryová, Zuzana Kronerová, Ján Greššo či Ady Hajdu.

Kameru mal na starosti Martin Štrba, kostýmy Katarína Štrbová-Bieliková. Film sa nakrúcal 40 dní v 32 lokáciách v Česku, na Slovensku a v Holandsku, obsahuje 61 úloh a vyžiadal si viac ako šesťsto komparzistov. Vznikol v produkcii spoločnosti IN Film Rudolfa Biermanna, koprodukovala ho aj RTVS. Masaryk mal slovenskú kinopremiéru už v decembri minulého roka, premietal sa však iba krátko v bratislavskom kine Mladosť.

Masaryk (r. Julius Ševčík, Slovensko/Česko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: približne 2 074 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 220 000 eur, podpora z RTVS: 100 000 eur finančný vklad, 151 820 eur vecný vklad)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film sa bude uvádzať na DCP nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: IN Film 

Keď deti majú deti

Keď aj v opustenej záhradnej chatke je lepšie ako doma. Keď si rodinu možno vybrať. A keď sa v snoch môže opustiť drsná a smutná realita každodenného života. Nový film režisérky Ivety Grófovej Piata loď stojí na dobrodružstve spoznávania sveta cez pohľady detí.

Piata loď, nakrútená podľa úspešnej rovnomennej knihy Moniky Kompaníkovej, začala svoju cestu veľkolepo – svetovou premiérou na prestížnom festivale Berlinale v súťažnej programovej sekcii Generation Kplus. „Berlinale je po Cannes druhý najvýznamnejší festival v Európe. Je tam najmä obrovský filmový trh, čiže aj z pohľadu potenciálu filmu na jeho ďalší festivalový život alebo možný predaj do zahraničnej kinodistribúcie je to ideálne miesto, kde začať. Teším sa, že sa nám podarilo dať filmu práve takúto šancu. Samozrejme, je to aj významné zadosťučinenie za trojročnú prácu (2013 – 2016, pozn. red.) celého tímu. A pevne verím, že rovnako úspešne predstavíme film aj na Slovensku a v Česku,“ hovorí pre Film.sk producentka Piatej lode Katarína Krnáčová zo spoločnosti Hulapa film. Piata loď napokon v Berlíne získala cenu Krištáľový medveď.

Ústrednou postavou príbehu je desaťročná Jarka (Vanessa Szamuhelová), ktorá je zvyknutá tráviť veľa času osamote a dokáže sa o seba aj sama postarať. Napriek svojmu krehkému veku už vie zvládať ťaživé situácie v rodine a pritom „nerobiť problémy“. Nemá na výber, jej slobodná mama Lucia (Katarína Kamencová) sa stále správa ako nedospelá, a hoci má svoju dcéru rada, vie byť aj bezcitná a zlyháva v zodpovednosti. Jarka, ktorá nedostáva šancu napojiť sa na ňu, hľadá zúfalo lásku tam, kde by to nikomu nenapadlo. Jednoducho si vytvorí svoju vlastnú rodinu, keď vezme zo železničnej stanice kočík s dvomi bábätkami. Rozhodne sa o ne postarať v opustenej záhradnej chatke, kde sa k nej pripojí osemročný Kristián (Matúš Bašičin), ktorý sa pre prehnanú úzkostlivosť rodičov takisto cíti sám, izolovaný medzi stenami svojej detskej izby. Záhrada sa pre obe deti stane miestom, kde môžu dospieť, získať pocit zodpovednosti a zároveň prepadnúť hravosti a jedinečnosti.

„Román Piata loď obsahuje mnoho tém a dokonca aj viac časových rovín. Pre film bolo treba rozprávanie rozprávanie zjednodušiť,“ uviedla v presskite k filmu Iveta Grófová. Na scenári, ktorý prešiel viacerými verziami, pracovala s Marekom Leščákom a s Monikou Kompaníkovou ho priebežne konzultovala. Nakoniec sa príbeh najviac zameriava na dobrodružstvo Jarky a Kristiána. „Ich počínanie je detsky úprimným pokusom napraviť svet dospelých vlastnou hrou na rodinu, akú by chceli mať. Vo mne veľmi zarezonovala téma knihy, v ktorej sa opisuje určité rodinné bremeno prenášané z rodičov na deti, dokiaľ sa s tým niektorá generácia nepokúsi vyrovnať a nespracuje rodinnú traumu,“ ozrejmila Grófová. Práve tento motív podčiarkuje aj postava Jarkinej babka Ireny (Johanna Tesařová), ktorá rovnako ako jej dcéra Lucia odmieta rolu matky. Vzhľadom na svoju chorobu potrebuje pomoc, no vo vzťahu k svojim najbližším sa správa v duchu „niečo za niečo“ a neštíti sa ani citového vydierania či vyhrážok. „Jarka sa vyrovná s rodinnou traumou po svojom, veľmi pekným a originálnym spôsobom, plným nádeje. I preto verím, že to nie je film len pre deti, ale pre celú rodinu,“ povedala Iveta Grófová.

„Už od vývoja filmu sme mysleli na to, že ho chceme ukázať aj detským divákom. Vo filme síce nič neprikrášľujeme, ale zároveň ani explicitne neukazujeme. Dívame sa na veci, ktoré sa v príbehu dejú, cez pohľad našich detských hrdinov. A cez určitú naivnú optiku sa ťažkosť a krutosť situácií do istej miery zjemňujú,“ dopĺňa režisérku Katarína Krnáčová. „Dieťa nerieši ďalekosiahle konzekvencie danej situácie, neuvedomuje si riziko v celej jeho hĺbke. My dospelí si však už vďaka životným skúsenostiam vytvárame asociácie a vidíme možné dôsledky. Dieťa sa ocitne v problematickej situácii a snaží sa ju riešiť, ako najlepšie vie,“ vysvetľuje producentka. Pre ňu i pre Grófovú bolo dôležité nájsť správnych hercov, ktorí by mali v sebe iskru a boli zaujímaví a autentickí.

Podľa režisérky bola podstatná aj vizuálna stránka snímky, napokon, už kniha odráža cit pre výtvarnosť. Oslovila teda kameramanku Denisu Buranovú, pre ktorú to bol celovečerný debut, rovnako ako pre viacerých členov štábu. „To, či sa film stane silným médiom, záleží na jeho tvorcoch, na ich talente a energii. A takisto na mnohých ďalších okolnostiach a náhodách, ktoré tvorbu a distribúciu sprevádzajú. Možnosť, že sa film dotkne niečoho, čo divákov osloví, niekam posunie, prípadne že naštartuje spoločenskú diskusiu, tu je vždy. Preto je také zaujímavé pracovať na filme,“ dodáva Grófová, ktorá debutovala v roku 2012 celovečerným titulom Až do mesta Aš. Ten mal premiéru na festivale v Karlových Varoch a Slovenská filmová a televízna akadémia ho vybrala ako národného kandidáta na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film.

Pred snímkou Piata loď sa bude v kinách premietať krátky slovenský animovaný film 39 týždňov, 6 dní od Joanny Kożuch a Borisa Šimu.

Piata loď (r. Iveta Grófová, Slovensko/Česko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: v čase uzávierky Film.sk 990 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 499 000 eur, podpora RTVS: 40 000 eur bez DPH)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film sa bude uvádzať na DCP nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: Hulapa film 

Proti svojvôli štátnej moci

Prenasledovanie a diskreditovanie nepohodlných, rafinovaný únos, vraždy. Do kín vstupuje začiatkom marca politický triler Únos v réžii Mariany Čengel Solčanskej. Príbeh z problematických 90. rokov môže slovenským divákom pripomenúť dodnes živé udalosti.

V posledný deň prvého roku novovzniknutej Slovenskej republiky oslavujú všetci okrem Predsedu (Maroš Kramár). Prezident (Ján Greššo), ktorému on sám vyšliapal chodník do úradu, odmietne vymenovať jeho šikovného Chalaniska (Milan Ondrík) za ministra. Prezident sa stal nepohodlným a jeho Syna (Juraj Hrčka) o pár mesiacov za bieleho dňa zbije a zavlečie do zahraničia organizovaná skupina. Mladý agent tajnej služby Oskar (Vladislav Plevčík) sa prizná vyšetrovateľovi, že sa na únose zúčastnil na príkaz svojich nadriadených. A mafia si počas toho podala ruky s tajnými, ktorým šéfuje Chalanisko. Oskar sa v strachu o svoj život ukrýva s pomocou kamaráta Roba (David Hartl). Ten však neskôr zomiera pri výbuchu svojho auta. Novinárka Marta (Rebeka Poláková) sa snaží domôcť spravodlivosti nielen pre obete, ale aj pre všetkých mĺkvych svedkov týchto udalostí. „Únos je príbehom Marty, ktorá nájde v záhrade – rok po vzniku republiky – odrezanú hlavu svojho brata, a jej snahy dozvedieť sa pravdu. Chcela som nakrútiť film o tom, že ľudský život je viac než štát. Že vražda jednotlivca, ak sa pre ňu rozhodne štátna moc, je rovnakou tragédiou, ako keď sa predstavitelia moci odhodlajú k masovej vražde,“ vysvetľuje pre Film.sk režisérka a scenáristka Mariana Čengel Solčanská a pokračuje: „Únos je volanie po zodpovednosti občana za hlas odovzdaný vo voľbách. Volanie po tom, aby sme politikom neverili, ale kontrolovali ich a vyžadovali od nich skladanie účtov. A čo sa týka udalostí, o ktorých hovoríte (vražda Róberta Remiáša, únos Michala Kováča ml., Mečiarove amnestie – pozn. red.), odpoviem vám replikou hlavnej postavy Marty: ,To nie je tak, že oni sú na vine, to my všetci sme.‘“

Režisérka priznáva, že pri tvorbe tohto filmu bolo cítiť aj rôzne tlaky. „Nešlo o snahu zastaviť projekt, ale o vyjadrenie pochybností, či je vôbec potrebný. Také tie rady, že asi treba radšej ,obrátiť list‘. Ale to práve nesmieme. Narýchlo obrátené listy sa časom menia na kostlivcov v skriniach a tí potom vypadnú v najnevhodnejšom čase, práve keď je niekto na návšteve alebo rovno pravnukom do náručia. Z dejín sa musíme poučiť. Ale na to musíme tie dejiny poznať.“ Pre Čengel Solčanskú je dôležité, aby si Únos našiel cestu aj k mladým divákom. Pre mnohých z nich sú už 90. roky kamennou dobou a o spomínaných udalostiach často nevedia. „Preto ich voláme do kina na žánrový film. Verím, že zistia, že je to film čestný – dali sme doň srdce, vieru v jeho zmysel a všetko najlepšie, čo sme vedeli a mali,“ hovorí režisérka, ktorá mohla pri písaní scenára využiť aj svoje vzdelanie v odbore politológia a kulturológia.

Nakrúcanie trileru, ktoré trvalo asi tridsať dní v období od februára do júla 2016 v Bratislave, Nitre a okolí, bolo pre štáb i hercov náročné. Kameramanom filmu bol Laco Janošťák, strih mal na starosti Ondrej Azor, kostýmy navrhla Ivana Struhárová, architektom bol Michal Lošonský, masky vytvorili Martin Jankovič a Zuzana Paulíny. „Nechceli sme film zadusiť trikmi. Myslím, že vybuchujúce autá už nikoho nenadchnú. V každom americkom filme sa to deje a všetci pri tom bez emócie chrúmeme pukance. Pravdaže, nevyhli sme sa ani trikom, hlavne retušiam a množeniu ľudí v davových scénach. Mali sme na pľaci šikovných pyrotechnikov a perfektných kaskadérov. Sústredili sme sa však na hercov, na zrozumiteľnosť a výpovednú silu príbehu,“ opisuje režisérka a prezrádza aj podstatu svojej práce s hercami: „Kládla som dôraz na to, aby sa stali spoluautormi svojej postavy. Aby im na nej záležalo. Veľmi. Aby si spolu s kostýmom obliekli celého človeka. Aby neparodovali, nezosmiešňovali, nerobili z postáv karikatúry.“

Pred trilerom Únos nakrútila Mariana Čengel Solčanská napríklad rozprávku Láska na vlásku (2014), rodinnú drámu Miluj ma alebo odíď (2012) a historický film Legenda o Lietajúcom Cypriánovi (2010). „Pri ponuke projektu Únos som nemala strach z iného žánru. Mala som strach, že ten film nebudem mať rada. A ani som nemala. V živote som nezažila nič odpornejšie, ako keď som uprostred februára kydala polievkovou lyžicou na poťah auta rozmixovaný karfiol namočený v maskérskej krvi, predstavujúci vystrelený mozog,“ spomína režisérka a na záver dodáva: „Zima, tma, dážď, hlad. To boli najťažšie veci z fyzickej stránky. Z tej psychickej to bolo vedomie, že na tento film čaká jedna matka – matka, ktorá pred vyše dvadsiatimi rokmi prišla o syna.“

Únos (r. Mariana Čengel Solčanská, Slovensko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: približne 1 300 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 843 200 eur, podpora z RTVS: 270 000 eur finančný vklad, 80 000 eur vecný vklad)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film sa bude uvádzať na DCP nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: JMB Film & TV Production 

Existenciálna dráma v angličtine

Obchádzka na ceste k dokonalej ilúzii je názov slovenského nezávislého filmu, ktorý mal premiéru minulý mesiac a do kín sa dostáva vďaka iniciatíve samotných tvorcov, nie prostredníctvom distribučnej spoločnosti. Režisérom snímky je debutujúci Róbert Fiľo.

Filmová mozaika vzťahov, ktorá načrtáva stav, v akom sa nachádza súčasná spoločnosť, sleduje tri hlavné postavy a na ne sa napájajú ďalšie. Publikum spoznáva Simone, ktorá na základe svojich skúseností opatrne zhodnocuje, na akých základoch nadviaže vzťah s okolitým svetom. Na svojej ceste stretáva názorovo blízkeho Victora, s ktorého pomocou sa rozhodne urovnať svoj vzťah s bývalým priateľom. „Snažil som sa o film, ktorý by reflektoval obraz tejto krajiny a určitej skupiny ľudí. Chcel som doň vniesť existenciálnu atmosféru nielen prostredníctvom prejavu hercov a minimalistického scenára, ale aj cez dialógy, ktoré by príbeh ozvláštnili,“ hovorí pre Film.sk režisér a scenárista Róbert Fiľo. O nakrútení filmu začal rozmýšľať ešte počas štúdia práva. „Po dvoch krátkych filmoch som napísal scenár k celovečernému filmu, ktorý by som žánrovo nazval komédiou s komerčným nádychom. Neskôr som si uvedomil, že jeho realizácia by bola dosť náročná, a myšlienky na film som sa dočasne vzdal,“ spomína Fiľo a pokračuje: „Asi v roku 2011 som sa k filmu vrátil a začal seriózne písať scenár, ktorý by bol malou sondou do života jednotlivca v spoločnosti, ktorá sa obrátila proti nemu. O tri roky som scenár dokončil, vrátil sa zo zahraničia na Slovensko a začal na filme pracovať. Prvé scény sme nakrútili v apríli 2015.“

Nakrúcanie Obchádzky na ceste k dokonalej ilúzii prebiehalo 35 dní v rozpätí ôsmich mesiacov v Bratislave, v Košiciach a na ďalších miestach východného Slovenska. Režisér priznáva, že nebolo jednoduché poskladať herecký ansámbel filmu, do ktorého sa dostali ľudia s hereckými skúsenosťami i bez nich. „Na začiatku som oslovil aj niekoľko profesionálnych hercov. Nedôvera v začínajúceho tvorcu a náročnosť nezávislej produkcie však spôsobili, že som sa musel vo väčšej miere spoľahnúť na protagonistov bez hereckých skúseností. Kastingy sme vzhľadom na rozpočet neorganizovali. Nakoniec som oslovil Miriam Merklovú, ktorá hrá jednu z hlavných postáv. S jej pomocou som obsadil ďalšie dve hlavné úlohy, v ktorých sa predstavia Viliam Tanko a Marcel Gallik,“ vysvetľuje Róbert Fiľo a dodáva, že vo filme účinkujú i traja herci z prešovských divadiel. „Ku každému som sa snažil pristupovať individuálne a dialógy som priebežne upravoval podľa konkrétnych hercov. Väčšina z nich nemala žiadne skúsenosti s filmom. Napokon, ani ja som nemal veľké skúsenosti s projektom celovečerného filmu. Sám som si musel hľadať cestu, aby som dodržal pôvodný zámer existenciálnej drámy so všetkým, čo k tomu patrí. Som rád, že som stretol práve týchto hercov. Bez ich nadšenia by film vznikal veľmi ťažko.“

Róbert Fiľo síce označil svoj film ako drámu, no dodáva, že nejde o typickú slovenskú sociálnu drámu. „Snažil som sa vyhýbať zabehnutým stereotypom a nezobrazovať charaktery, ktoré by mohli v divákovi vyvolávať ľútosť. V príbehu som chcel zobraziť iba postavy, ktoré s ním majú skutočne niečo spoločné. A skôr som sa pokúsil o malú karikatúru postáv, ako napríklad v prípade riaditeľa nemenovanej štátnej inštitúcie, vystrihujúceho papierové autíčka v pracovnom čase.“

Zaujímavosťou Obchádzky na ceste k dokonalej ilúzii je, že bola nakrútená v anglickom jazyku. „Niekoľko rokov som žil v zahraničí a k angličtine mám relatívne blízko. Pre prípad, že by si film na Slovensku nikto nevšimol, ako aj pre nekomerčnosť témy som ho natočil priamo v angličtine. Ak by sa niekedy dostal na internet, zvýšila by sa tým šanca, že by si ho niekto pozrel,“ vysvetľuje Fiľo, ktorý však už snímku odprezentoval na viacerých fórach. Na jeseň minulého roka ju uviedli na festivaloch v Macedónsku, Brazílii, Portugalsku, Grécku aj Španielsku.

Pri tvorbe filmu Obchádzka na ceste k dokonalej ilúzii sa museli tvorcovia spoľahnúť na vlastné financovanie. „Pripravoval som sa na to dlhodobo a náklady na filmovanie som hradil z vlastných zdrojov. Už v zahraničí som sa zúčastňoval na natáčaní rôznych seriálov a filmov ako člen komparzu. Pozorne som si všímal, ako ľudia okolo filmu pracujú a čo treba na to, aby som mohol točiť. Zisťoval som, akým spôsobom sa vlastne film produkuje. Podľa toho som priebežne obstarával aj techniku – raz to boli svetlá, inokedy nahrávacie zariadenie, mikrofóny a podobne,“ uzatvára Róbert Fiľo, ktorý absolvoval filmársky kurz v Dubline.

Obchádzka na ceste k dokonalej ilúzii (r. Róbert Fiľo, Slovensko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 65 000 eur
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 2 x DCP, blu-ray, DVD

Zuzana Sotáková
FOTO: Wide Road Films 

Divoká tvár Tatier

Po dokumente Vlčie hory, ktorý prostredníctvom TV programu National Geographic Wild videli diváci vo viac ako stovke krajín, prichádza režisér a producent Erik Baláž s filmom Život v oblakoch. Vracia sa ním do slovenskej prírody, tentoraz do Tatier.

Stredometrážny Život v oblakoch je prvý diel z tatranskej trilógie Tajomné Karpaty, ktorú pripravujú tvorcovia zo spoločnosti Arolla Film. Počas všetkých ročných období zachytávali život v tvrdých podmienkach pohoria. „V tomto filme sme sa nesnažili ísť veľmi do hĺbky v zmysle vysvetľovania, ako funguje tamojší ekosystém. Skôr nám išlo o to, upozorniť ľudí, že v Tatrách máme takúto divočinu. Takmer nikto, vrátane rodených Tatrancov, totiž v živote nevidel rodinku rysa vo vysokohorskom prostredí. Preto ľudia vnímajú Tatry len ako peknú kulisu, prípadne ako nástroj na športové zážitky. My však ukazujeme ich divokú stránku. Ľudia si uvedomia, že niečo také existuje, a to je prvý stupeň k tomu, aby tomu prisúdili určitú hodnotu a spojili to aj so snahou o ochranu územia,“ hovorí pre Film.sk režisér Erik Baláž. Na dokumente pracoval s trojčlenným filmárskym tímom v zložení Karol Kaliský, Adam Baštek a Jozef Fiala. Spolupracoval s nimi aj prieskumník Branislav Baláž, ktorý sa venoval stopovaniu zvierat. Okrem rysov nakrúcali napríklad aj kamzíky, svište, medvede či jelene. „Väčšinu času filmár čaká na zviera, ktoré ani nepríde. Ak príde, je ďaleko a jedinou možnosťou je použiť teleobjektív. Hýbať sa veľmi nedá, takže na širšie zábery musí prísť zviera bližšie, čo sa stane len občas. Ak je zviera blízko, má zmysel použiť aj rýchlostnú kameru. Takýchto záberov však máme málo. No na druhej strane sa dá pohrať so zábermi krajiny.“

Nakrúcanie prebiehalo v nadmorskej výške od 1 500 do približne 2 500 metrov. „Najnáročnejšie bolo pohybovať sa v tom teréne v zime, pretože vtedy si treba zobrať viac výstroja a hmotnosť batoha sa blíži k 40 kilogramom. V hlbokom snehu sa s tým ťažko pohybuje. Navyše treba hľadať bezpečné trasy z dôvodu ohrozenia lavínami, prípadne zľadovateným terénom,“ pokračuje v rozprávaní Erik Baláž, ktorý strávil s kolegami približne 500 filmovacích dní v teréne, pričom dokumentárny projekt vznikal tri roky. „Počas nich sme natáčali prakticky v jednom kuse. Stále v Tatrách, no na rôznych miestach. Preto sme dokázali natočiť dosť materiálu na tri filmy. Od začiatku sme vedeli, že tie filmy budú rozdelené podľa prostredí: Život v oblakoch – najvyššie polohy, Nesmrteľný les – unikátny prales a Živá rieka – príbeh vody. Všetko nám do seba zapadlo a podarilo sa natočiť. Dva filmy sú už dokončené. Nesmrteľný les bude mať premiéru 25. marca na festivale Hory a mesto. Film o rieke ešte postprodukčne dokončujeme,“ prezrádza Erik Baláž. Dokument Život v oblakoch mal premiéru v decembri v Liptovskom Mikuláši a od začiatku tohto roka putuje slovenskými kinami a kultúrnymi domami. Nezastrešuje ho žiadna distribučná spoločnosť, do kín ho ponúkajú samotní tvorcovia.

Život v oblakoch (r. Erik Baláž, Slovensko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: predbežne 400 000 eur na tri filmy (podpora RTVS: 60 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film sa uvádza na DCP a DVD nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: Arolla Film