Jana Dudková

filmová teoretička

Nedávno uverejnil Václav Macek text o dvoch prípadoch, keď sa napriek odmietavým posudkom stali doktorandky majiteľkami titulu PhD. Konanie komisie bolo v oboch prípadoch legitímne, zamietavé posudky boli vyvážené kladnými, práce boli napriek vážnym nedostatkom v domácom kontexte inšpiratívne a navyše nešlo o prvé prípady tohto druhu. No hoci Macek toto neberie do úvahy, je jeho text v časopise Kino-Ikon 2/2016 dôležitým signálom neudržateľného problému. Týmto problémom nie je zrod „koalície priemerných“, o ktorej píše, ale dlhodobý výskyt priemernosti. A je ním aj fakt, že v našom štáte neexistuje účinná prevencia podvádzania na štátnych dotáciách, alebo to, že počet finančne podhodnotených a vyhorených pedagógov ide ruka v ruke s počtom rezignovaných študentov, že ešte ani poslucháči doktorandského stupňa neovládajú pravopis či základné pravidlá citovania, že výučba metodológie je na Slovensku v mnohých disciplínach v počiatkoch.

V oboch prípadoch, o ktorých sa zmieňuje Macek, zvažovali komisie i školitelia okrem iného aj fakt, že doktorandky práce napísali, a teda sa zachovali etickejšie než pár ich kolegov z rovnakej disciplíny (v súčasnosti dramaturgov, umeleckých a programových riaditeľov festivalov), ktorých konanie sa s trochou zveličenia dá opísať aj slovami „dobrať štátne a zmiznúť“.

Kombinácia štedrých štipendií s nedostatkom pracovných príležitostí v akademickej sfére láka k podvodom. Výsledkom je nakoniec aj efekt sériovosti a vzájomné uisťovanie sa v dojme, že dočerpať štipendium, no neodovzdať prácu nie je hriech. Veď takisto nie je hriech dočerpať grant bez presvedčivého výkonu, keď možnosti sankcionovania autorov nepodarených projektov (napríklad aj filmov) zo strany grantových agentúr sú rovnako minimálne. Ani komisie Audiovizuálneho fondu zatiaľ nie sú vždy povinné kontrolovať výsledky projektov, ktoré podporili. No akosi priveľmi sa spoliehame na to, že štát (alebo agentúra) je tým, kto má regulovať, sankcionovať a ísť príkladom, a málo sa zamýšľame nad osobnou mierou poctivosti.

O to viac ma v tomto kontexte teší, že slovenské filmové dianie má aj napriek nedokonalostiam v systéme podpory i vzdelávania čo ponúknuť. Teším sa z faktu, že Iveta Grófová nakrútila ďalší film, teším sa z jej úspechu a úspechu ďalších slovenských koprodukčných filmov na Berlinale. Ale napríklad aj z pracovitosti svojho nového kolegu Mareka Urbana, ktorý je dobrým príkladom, že doktorandská práca sa dá úspešne obhájiť aj bez škandálov.