Kino Lumière v marci:

Besy a stihomamy našich čias

Doyen poľskej kinematografie Andrzej Wajda oslavuje 6. marca deväťdesiatiny, a tak nie div, že sa v programe Kina Lumière nájde nie menej ako desať jeho filmov. A to tu ešte chýbajú tie neskoršie, ktorým ani teraz nechýba sila a spoločenská polemickosť: Katyň (2007) a Walesa, človek z nádeje (2013).

Keď v roku 2001 udeľovala Nadácia Pangea Wajdovi v pražskom Divadle na Vinohradoch cenu „za nápravu vecí ľudských“, mohol som sa s ním stretnúť: písal som k programu scenár a natáčal s účastníkmi večera rozhovory pre Českú televíziu. Očaril ma svojou lapidárnou vecnosťou a zároveň vľúdnou láskavosťou aj nepredstieraným dojatím, keď z pódia počul slová laudatia, ktoré mu na moju prosbu napísal Miloš Forman. Pár viet, v ktorých je zachytené zrodenie epochy: „Je to už viac ako štyridsať rokov, ale nikdy nezabudnem, ako sa mi rozšírili oči od údivu a obdivu, keď som v malej premietačke uvidel prvý raz Popol a diamant. Sedeli sme natlačení ako sardinky v projekcii, kam nás po polnoci tajne vpustil náš kamarát, povolaním vládny premietač. Na zemi sa váľali prázdne fľašky od vodky, lebo pred nami tam tento film premietali straníckym a vládnym funkcionárom. Film sa skončil, bolo ticho ako v kostole a my sme začali zbierať fľaše a dolovať z nich zvyšné kvapky. Niekto poznamenal: ,Oni tutovo chľastali zo zúrivosti, ale my to dopijeme na zdravie toho, kto ten film natočil.’

Andrzej, ten film na nás pôsobil ako droga.

Droga, pod ktorej vplyvom sa začala predierať na verejnosť naša mladícka drzosť. Drzosť rozprávať filmom pravdu. Hlavne tú, ktorú vtedajší mocipáni nechceli počuť. A tri sudičky, ktoré stáli pri zrode tej takzvanej českej novej vlny, boli: taliansky neorealizmus, americkí nezávislí a Andrzej Wajda.

A za to ti, Andrzej, zo srdca ďakujeme.“

Ale nielen Wajdom je kinofil živý. Stojí za to pozrieť si znovu aj trojicu filmov, ktoré sa v programe ocitli vedľa seba: Wellesov Proces (1962), Coppolov Rozhovor (1974) a Kachyňovo Ucho (1970). Trojaká podoba besov a stihomamov 20. storočia, ktoré plynulo prešli ešte umocnené aj do storočia nášho. Človek ako bezmocná súčiastka mašinérie, ktorú často v dobrej vôli pomáha roztáčať, aby následne zistil, že možnosti akéhokoľvek slobodného rozhodovania zmizli a on je len drveným materiálom v súkolesí odcudzeného systému. A Pasoliniho Saló alebo 120 dní Sodomy (1975)? Keď som ten film kedysi videl prvý raz, bolo mi zle zo všetkej tej zvrátenosti, dnes viem, že reálnej ľudskej zvrátenosti zostane umenie vždy len v pätách.

A tak nakoniec najradšej Šulíkovo Všetko čo mám rád (1992), citový itinerár tej lepšej cesty do slobodného sveta. 

odporúča filmový publicista Jan Lukeš 
Popol a diamant. FOTO: culture.pl