VLADO MÜLLER

V marci by sa dožil osemdesiatky filmový, televízny, divadelný aj rozhlasový herec Vlado Müller. Zomrel ako 60-ročný v júni 1996.

Paradoxne, Müller po hereckej kariére netúžil. A keď sa ocitol pred komisiou elitných hercov na pohovoroch do odborného divadelného kurzu pri štátnom konzervatóriu, išlo mu hlavne o to, aby to mal čím skôr za sebou. Jeho otec bol riaditeľ knižného vydavateľstva a poznal sa aj s hercami, s Budským, Dibarborom. „Tí ho presvedčili, že ako silný mladý muž, s patričným hlasom, mám nádej stať sa hviezdou.“ Herecký kurz teda absolvoval a v osemnástich nastúpil do nitrianskeho divadla. Vojenčinu si odkrútil v Armádnom divadle v Martine, odkiaľ sa vrátil do Nitry a v roku 1966 zakotvil na Novej scéne v rodnej Bratislave.

„Áno, súhlasím, na prvom mieste v hercovom živote je divadlo. Napriek tomu si myslím, že v herectve je film vrcholom profesionality,“ vyhlásil Müller. A ako tvrdil, pre filmové plátno ho objavili Ján Kadár s Elmarom Klosom, ktorí ho obsadili najprv do snímky Smrt si říká Engelchen a vzápätí do titulu Obžalovaný. Müller nakrúcal už aj predtým, no skúsenosť s touto dvojicou považoval za zásadnú a vážil si, že ho ako neznámeho mladíka zo Slovenska presadili na Barrandove. „Najväčšiu pomoc mi ako Obžalovanému poskytol môj sudca – hrá ho vo filme ozajstný predseda senátu mesta Prahy Dr. Blažek. Vypracoval si vlastnú fabulu rozsudku, ako to robí pri skutočných procesoch, a potom chcel, aby som sa neučil texty, iba obsah scenára,“ spomínal herec na nakrúcanie Obžalovaného. „Kadárovým zámerom bolo vyvolať v divákovi predstavu neupravenej a nehranej autentickej skutočnosti: Improvizoval som – česky – bez prerušovania, kamery sa prispôsobovali nám a nie my kamerám,“ vysvetľoval Müller v rozhovore pre Kultúrny život.

Na Slovensku ho obsadzovali aj režiséri ako Paľo Bielik (Majster kat, Traja svedkovia), Stanislav Barabáš (Zvony pre bosých, Tango pre medveďa), Juraj Jakubisko (Kristove roky), Peter Solan (Tušenie, O sláve a tráve), Štefan Uher (Génius). A viacero hereckých príležitostí mu ponúkol Martin Hollý. Práve na jeho film Signum laudis (1980) bol Müller zvlášť hrdý a označoval ho za „pointu“ svojej práce. Hollý zase oceňoval, ako herec podporil zamýšľanú nejednoznačnosť postavy rakúsko-uhorského kaprála Hoferika uprostred armádnej mašinérie.

Rozsiahly je aj register jeho televíznych titulov. Na niekoľkých s ním spolupracoval režisér Franek Chmiel, ktorý sa s hercom priatelil. „S Vladom sa robilo dobre, pretože bol poctivý, pripravený a disciplinovaný. Vždy mal naučené texty, takže na pľaci som s ním pracoval už len herecky. Bol aj tvárny, prichádzal s vlastnými návrhmi a zároveň trval na zopakovaní záberu, keď s ním sám nebol spokojný. A bol to férový chlap,“ uviedol pre Film.sk režisér Chmiel. Müllerov robustný zjav budil dojem dominantnej osobnosti, ktorá určuje pravidlá. Chmiel však tvrdí, že v podstate to bol introvertný človek a pred kamerou vedel stvárniť aj citlivejšie polohy. Ako to bolo napríklad v snímke Chlap prezývaný Brumteles alebo v jeho poslednom filme Psí život, ktorý pre televíziu nakrútil v roku 1994 práve Franek Chmiel. „Psí život sa odohrával v domove dôchodcov a Vladovi som dal úlohu človeka, ktorý okolo seba všetkých hnevá a buzeruje, ale nakoniec dokáže prejaviť pekný ľudský rozmer. Vtedy sa mi za tú úlohu poďakoval.“

Daniel Bernát                                              
FOTO: archív SFÚ