Agáva

Do kín sa vracia Ballekov Palánk

Ondrej Šulaj vstúpil do oblasti hranej filmovej tvorby scenárom k snímke Pomocník (r. Zoro Záhon, 1981), ktorý bol adaptáciou románu Ladislava Balleka. O niekoľko desaťročí neskôr sa k tomuto spisovateľovi vrátil filmom Agáva, ktorý vznikol na motívy druhej kapitoly románu Agáty. V tomto prípade je už Šulaj scenáristom aj režisérom.

„Široká freska prepletených príbehov nespočetných postáv sa zúžila do zovretého komorného príbehu štyroch hlavných hrdinov – starého doktora Vargu, staviteľa Hampla, jeho mladej ženy Nade a rovnako mladého učiteľa Daniela Orešanského,“ ozrejmuje Ondrej Šulaj na úvod základné dejové súradnice Agávy, ktorá sa odohráva v prelomovom období krátko po druhej svetovej vojne. Za dverami je Víťazný február, ktorý na ďalšie desaťročia pochová demokraciu a vymaže z dejín takmer celú jednu vrstvu slovenskej inteligencie. Ondrej Šulaj, ktorý sa podpísal aj pod scenáre k snímkam Tichá radosť, Neha, Všetko čo mám rád, Sokoliar Tomáš či Muzika, začal na scenári Agávy pracovať už v roku 1996. Najprv ho pripravoval pre televíziu, potom sa však rozhodol pustiť sa doň nanovo a prispôsobiť ho veľkému plátnu.

„Balleka považujem za jedného z najlepších rozprávačov v našej literatúre, a preto bude mojou režijnou ambíciou prerozprávať rečou filmu jeho literárne vzrušujúci, emotívny a jazykovo vybrúsený príbeh Agávy,“ uviedol Šulaj ešte na začiatku nakrúcania svojho filmového debutu v pozícii režiséra. Do hlavných úloh filmu obsadil Milana Lasicu, Milana Kňažka, Mareka Geišberga a Katarínu Šafaříkovú. „Už pri písaní režijného scenára som mal pomerne presnú predstavu o tom, kto by mohol typovo, ale predovšetkým svojím hereckým potenciálom čo najpresnejšie a najpresvedčivejšie stvárniť danú postavu,“ hovorí Šulaj. „Pätnásť rokov som pôsobil v divadle, vážim si hereckú profesiu, úprimne sa priznám, že obdivujem schopnosť talentovaných hercov preniknúť do psychológie dramatických postáv a vytvoriť mnohovrstevné charaktery. Tak som ani sekundu neuvažoval o hľadaní predstaviteľov z radov nehercov. Dokonca ani do malých postáv. A nepotreboval som žiadne zdĺhavé kastingové výbery, poznám podstatnú časť hercov vo všetkých profesionálnych súboroch na Slovensku. Dokonca pravidelne sledujem prácu mladých hercov v ich študentských predstaveniach na Divadelnej fakulte VŠMU. Tam som v niekoľkých inscenáciách videl hrať aj Katarínu Šafaříkovú.“ Okrem predstaviteľov ústrednej štvorice postáv vo filme účinkujú aj Attila Mokos, Diana Mórová, Robo Roth, František Kovár, Ady Hajdu, Miro Noga, Boris Farkaš či Richard Stanke.

„Príbeh Ballekovho románu Agáty sa odohráva na južnej hranici, v Palánku, ktorého predobrazom bolo mesto Šahy. A približne v tomto priestore sme nakrúcali aj my. Ale zablúdili sme aj do Vozokán, rodiska režiséra Ela Havettu. V Želiezovciach sme objavili kaštieľ Esterháziovcov, ktorý sa spomína aj v Agátoch, a časti povojnových ulíc sme našli v Trnave,“ pokračuje Ondrej Šulaj. Nakrúcanie trvalo dovedna tridsaťtri dní, no prebiehalo na etapy. Okrem spomínaných lokalít sa príbeh natáčal aj v Bratislave v historickej budove Pistoriho paláca, odkiaľ sme vo Film.sk priniesli reportáž.

Za kamerou Agávy stál Tomáš Stanek. „Je to mladý kameraman, ktorý nedávno spolupracoval s Igorom Lutherom na filme Krok do tmy. Nevedel som o ňom veľa, videl som zopár jeho krátkych školských filmov, ale nepoznali sme sa osobne. Išiel som teda akoby do rizika. Bol som z toho trochu nervózny, ale už prvé dni nakrúcania mi naznačili, že som našiel niekoho, kto vníma tému aj atmosféru scenára podobne ako ja, je mi blízky názorovo aj výtvarným videním,“ uviedol Šulaj pred rokom a pol v rozhovore pre Film.sk. Druhej kamery sa zhostil Lukáš Teren, produkciu mal na starosti Igor Hudec, scénografiu Viera Dandová, kostýmy Ján Kocman a hudbu vytvoril Michal Pavlíček.

„Réžia je náročná profesia a človek musí byť tak trochu dobrodruh, aby sa odvážil v mojom veku debutovať a ešte s takouto náročnou historickou témou,“ povedal Šulaj v spomínanom rozhovore. A ako toto dobrodružstvo vidí dnes, tesne pred premiérou filmu Agáva? „Nemám ešte dostatočný odstup od hotového projektu, aby som dokázal zhodnotiť svoje režisérske dobrodružstvo. A ani sa veľmi medzi režisérov netlačím, stále som predovšetkým filmový a divadelný autor.“


Agáva (r. Ondrej Šulaj, Slovensko, 2016)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 495 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 845 000 eur)
POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 10 DCP nosičov

Zuzana Sotáková
FOTO: TRIGON PRODUCTION 

Červený kapitán

V kinách vyšetruje Červený kapitán

Píše sa rok 1992 a príbeh Česko-Slovenska sa blíži ku koncu. Detektíva Krauza z oddelenia vrážd zaujme prípad umučeného kostolníka, ktorého smrť mala ostať tajomstvom. Napriek varovaniam sa púšťa do pátrania. Pravdu o prepojení ŠtB a cirkvi môže priniesť len muž prezývaný Červený kapitán. Stretnutie s týmto „expertom na finálne výsluchy“ však málokto prežije... Nový žánrový film režiséra, producenta a scenáristu Michala Kollára Červený kapitán podľa rovnomenného bestselleru Dominika Dána prichádza v marci do našich kín.

Červený kapitán ma oslovil práve zasadením do unikátnej doby v našej histórii – dva roky po Nežnej revolúcii a pol roka pred rozpadom Česko-Slovenska. A takisto unikátnym antagonistom a prípadmi spolupráce medzi vysokými cirkevnými predstaviteľmi a bývalou ŠtB. Myslím si, že pre slovenského diváka je jednoduchšie prijať čistokrvný triler či detektívku, ak je posunutá do minulosti. Dáva to pocit ,vyrozprávanej alternatívnej histórie‘, čo odkláňa od inklinácie analyzovať úroveň ,pokusu o žáner‘, ktorý je, povedzme si to, dominantou západnej kinematografie,“ vysvetľuje pre Film.sk Michal Kollár. „Na úplne intímnej úrovni ma Červený kapitán oslovoval dôverným pocitom, že poznám prostredie, mesto,“ pokračuje režisér a producent, ktorý sa so spisovateľom Dánom stretol pred siedmimi rokmi a od prvej verzie scenára k premiére filmu ubehlo šesť rokov. „Za všetko môže fakt, že kniha ponúkala niekoľko veľmi zoširoka zabraných dejových línií. Napokon, je to presne ten dôvod, prečo je nielen táto kniha taká populárna u čitateľov. Samostatnou kapitolou bolo financovanie takéhoto rozsiahleho projektu. To si prešlo od niekoľkonásobného totálneho odmietnutia až po úplnú akceptáciu ako nového žánrového kánonu. Myslím tým reakciu na scenár a hrubý strih zo strany poskytovateľov verejných financií,“ hovorí Kollár. Podľa neho je dôležitým producentským faktorom aj to, že takáto žánrovka nemusí už v čase premiéry bojovať s istou formálnou neaktuálnosťou, Červený kapitán bude verným zobrazením daného prostredia aj o 20 rokov. „Dlho mi trvalo, než som spolu so scenáristami Mirom Šifrom a Aničkou Fifikovou prišiel na to, že žánrový film podľa extrémne populárnej predlohy sa dá v zásade adaptovať dvomi spôsobmi. Prvý je otrocky ilustrovať všetko, čo je v knihe, byť rukojemníkom popularity a očakávaní. Druhým, filmovo vďačnejším spôsobom je vziať predlohu, vybrať si z nej ,najväčšie hity‘ a tie zakomponovať do príbehu. V našom prípade – čo bolo milé prekvapenie – sme o nič z atmosféry, témy ani dynamiky príbehu neprišli. A to sme vynechali veľmi populárnu, zdanlivo centrálnu tému templárskeho pokladu. Mimochodom, je to jediný absolútne fiktívny element z knihy, ktorá je prakticky výhradne inšpirovaná skutočnými prípadmi, udalosťami a situáciami,“ ozrejmuje Kollár. Pri písaní scenára kládli autori dôraz na to, aby film oslovil aj divákov, ktorí Dominika Dána nečítajú, ale aby zároveň ostal verný predlohe pre tých, čo majú jeho knihy radi. Tvorcovia film konzultovali so samotným Dánom, ktorý pripomienkoval najmä technickú časť, niektoré rekvizity a detaily.

Hlavnej úĺohy Krauza sa zhostil poľský herec Maciej Stuhr, ktorého diváci poznajú aj zo snímok Eštebák (2012) či Dozvuky (2012). „Detektív Krauz je veľmi špecifická postava, na prvý pohľad typovo jednoduchá. Dôkazom je aj facebook plný názorov, kto by mohol tohto hrdinu z 21 kníh hrať. Nejde len o modré oči a blond vlasy. Herec, ktorý ho má stvárniť, musí mať v sebe aj istú živočíšnosť. Chlapi z policajného zboru začiatku 90. rokov do fitka nechodili, no boli v kondícii, konzumovali veľa alkoholu, ale nikomu nenapadlo zamýšľať sa, či je to závislosť. V spojení s týmito kritériami musel môj Krauz na sto percent splniť vizuálny opis z kníh,“ hovorí Kollár, ktorý zápasil s tým, že zabehaní slovenskí a českí herci vhodného veku sa spájali s mnohými seriálmi, najmä pre komerčné televízie. „Tie podporujú ich imidž ako osobností, nie ako hercov-chameleónov. To bolo pre mňa neprípustné. Vek nad 30 rokov zase nedovoľoval, aby išlo o úplne neskúseného herca. Macieja som si ujasnil vďaka obálke poľského filmového časopisu, ktorú som videl vo Varšave. Maciej je okrem veľmi dobrého filmového herca aj osobnosť – hviezda. A to je kvalita, ktorá sa nedá opísať. Bez nejakého chvastania, podobný pocit – pochopenie toho, čo znamená ,mať to v sebe‘ – som predtým zažil iba raz, a to keď som v Prahe stretol na filmovačke Heatha Ledgera,“ vysvetľuje Kollár výber protagonistu. Popri Stuhrovi sa v snímke predstavia Oldřich Kaiser, Martin Finger, Michal Suchánek, Marián Geišberg, Zuzana Kronerová či Ladislav Chudík, pre ktorého to bola posledná filmová úloha.

Okrem príbehovej a hereckej stránky bola pre Červeného kapitána dôležitá aj vizuálna podoba. „Bratislava skutočne nie je ideálne miesto na nakrúcanie, v tom zmysle, že miestne orgány nie sú zvyknuté prijímať filmové štáby. Veľkou pomocou pri našej realizácii bola ochota Starého Mesta aj magistrátu, bez ktorej by sme takýto projekt neboli schopní realizovať a Bratislavu by pravdepodobne nahradil Krakov.“ Natočené scény neskôr čakali ďalšie úpravy, keďže hlavné mesto sa za posledné štvrťstoročie poznateľne zmenilo. „Hlavným problémom je reklamný smog, ako aj úplne nové architektonické prvky. Tie sa museli veľmi prácne vymazávať v počítači. Na Kapitánovi je rozsah prác, ktoré si možno mnohí diváci na prvé pozretie ani neuvedomia, porovnateľný s tými, aké sú na asi polhodinovom animovanom filme,“ hovorí o dvojročnom procese úprav režisér. Tvorcovia sa inšpirovali dobovými fotografiami Bratislavy, no detaily, ako sú mestské osvetlenia, reklamy či neóny, čerpali aj z dvoch porevolučných filmov – RošádaNa krásnom modrom Dunaji. „Pri vizuálnych efektoch sme v niektorých prípadoch použili moje vlastné fotonegatívy, keď som si fotil pri písaní doteraz nerealizovaných žánrových scenárov. Z tohto hľadiska sa dá povedať, že na Červenom kapitánovi podvedome pracujem už od roku 1998,“ usmieva sa Kollár.

Film, ktorý vznikol v koprodukcii s Českom a Poľskom, premietnu nielen slovenské kiná. „Film sa dostane do širokej distribúcie v Poľsku. Naše koprodukcie väčšinou dosiahnu rozsah artového kina. Tento fakt považujem za zásadný, lebo Červený kapitán je skutočne o našej histórii, mentalite, istom národnom pocite z veľmi špecifického momentu. A zároveň, aspoň čo sa predlohy, obsadenia a technickej stránky filmu týka, predstavuje to najlepšie, čo doma máme. Budem len dúfať, že toto tvrdenie presiahne aj do hodnotenia žánrovosti a filmu ako takého,“ uzatvára Michal Kollár, ktorý sa v minulosti producentsky podieľal napríklad na filmoch Dom, Klauni či Domácí péče.


Červený kapitán (r. Michal Kollár, Slovensko/Česko/Poľsko, 2016)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 2 140 000 eur (vklad Audiovizuálneho fondu: 925 000 eur, podpora RTVS: 150 000 eur s DPH)
POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude distribuovaný na DCP nosičoch.

Zuzana Sotáková                                                   
FOTO: Forum Film 

Ťažká voľba

Ťažká voľba podľa Zuzany Piussi

Spoločnosť potrebuje svojich kronikárov, ktorí zachytia charakter doby. Slovenská dokumentaristka Zuzana Piussi patrí k vytrvalým bojovníkom za slobodu prejavu a vo svojich filmoch sa už roky venuje fenoménu politickej moci. Nemoc tretej moci, Muži revolúcie, Od Fica do Fica, Krehká identita. Každý z týchto dokumentov vykresľuje špecifické udalosti a témy z histórie našej krajiny. Výnimkou nie je ani režisérkin najnovší film Ťažká voľba, ktorý sa dostáva do slovenských kín v období parlamentných volieb. A nie náhodou.

„V predvolebnom období môže film s touto témou zarezonovať v spoločnosti,“ hovorí samotná režisérka, ktorá nás vo svojej novinke pozýva do zákulisia slovenskej politiky. „Film vznikal hĺbkovou reflexiou rozsiahleho materiálu počas prezidentských volieb a po dvoch rokoch dokrútkami, pretože sme nechceli mať film o konkrétnych voľbách, ale o princípoch a mechanizmoch. Človek má pocit, ktorý chce odovzdať, a preto nakrúca. Tento film ukazuje, že politika je ťažká a systém politiky vyžaduje a priťahuje určitý typ ľudí,“ objasňuje pozadie vzniku Ťažkej voľby Zuzana Piussi. S konceptom dokumentu jej pomáhal jej manžel, dokumentarista Vít Janeček, a slovenský filmár a producent Ivan Ostrochovský. Na dokumente pritom spolupracovalo sedem kameramanov.

„Časozberné“ nazeranie do sveta politiky dopĺňajú úvahy slovenských a českých filozofov, mediálnych expertov a odborníkov na PR. „Svetové ekonomické fórum v roku 2014 opísalo a štatisticky doložilo niekoľko kľúčových globálnych tém, ktoré indikujú kritické a zlomové spoločenské javy. Medzi nimi je zhoršujúca sa pozícia zastupiteľskej demokracie, spočívajúca v poklese dôvery vo volených zástupcov ľudu aj v mechanizmy a procesy, ktoré voľbe prechádzajú.“ Anotácia tvorcov naznačuje, že témou Ťažkej voľby nie sú iba prezidentské či parlamentné voľby, ale demokracia ako taká. „Vo filme sa snažím vrstviť viac tém, ale východisková bola tá, prečo ľudia nechodia voliť, strata viery v zastupiteľskú demokraciu,“ dopĺňa Piussi.

Pôvodný pracovný názov Prezident a ja vystriedala Ťažká voľba. Aj táto zmena potvrdzuje, že Zuzana Piussi skúma vo svojej novinke širšie súvislosti nášho spoločenského života. Komunikácia so slovenskými politikmi bola preto kľúčová. Väčšina oslovených režisérku pustila do svojho sveta. „Robert Fico sa odmietol osobne stretnúť, ale on sa stretáva iba so svojimi ľuďmi, tak nás to neprekvapilo a filmu to neublížilo. Fica je v ňom dosť,“ poznamenáva slovenská dokumentaristka. Film Ťažká voľba vznikol v slovensko-českej koprodukcii (spoločností Punkchart films a D1film), ale bez podpory tunajších verejnoprávnych inštitúcií. „Ivan Ostrochovský vložil do filmu vlastné úspory. V Audiovizuálnom fonde žiadal o podporu dvakrát, ale žiadnu nedostal. Našťastie nás podporil český Štátny fond kinematografie.“

Ambíciu zasiahnuť čo najväčšie publikum potvrdzuje aj forma distribúcie Ťažkej voľby. Diváci budú môcť vidieť lm nielen vo vybraných kinách, ale od 1. marca si ho môžu pozrieť aj na stránke tazkavolba.sk. Tvorcovia ponúkajú prehratie snímky za poplatok 2,99 eura alebo 3,33 dolára. „Zaplatením prispejete na pokrytie časti nákladov na tento film a možno aj na niektorý náš ďalší,“ dodávajú.

Zuzana Piussi nenakrúca neutrálne filmy s nekonfliktnými témami, aj preto býva okolo jej osoby občas rozruch. V roku 2012 ju dokonca za film Nemoc tretej moci zažalovala sudkyňa Helena Kožíková. Trestné stíhanie vo veci prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu zastavila polícia v januári roku 2013. Režisérkin najnovší dokument Ťažká voľba s výsostne aktuálnou témou sa do slovenskej distribúcie dostáva v období volebného moratória. Film však mlčať nemusí. Zuzana Piussi prichádza s ďalšou dôležitou sondou do slovenskej spoločnosti. Sú v nej politici, ich voliči, odborníci zo súvisiacich aj zdanlivo vzdialených oblastí. Ťažká voľba sa navyše zaoberá aj volebnými mechanizmami v jadre strednej Európy. Je to komplikovaná mozaika hlasov, ktoré ovplyvňujú každodenný život v našej krajine. „Ako vo filme hovorí filozof Bělohradský, antropologická konštanta je, že vládne vždy oligarchia svojho typu,“ uzatvára Zuzana Piussi.

Zoznam kín a klubov, ktoré premietajú Ťažkú voľbu, nájdete na stránke www.filmtopia.sk.


Ťažka voľba (r. Zuzana Piussi, Slovensko/Česko, 2016)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 115 750 eur
POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude distribuovaný vo formátoch DCP, blu-ray a ProRes HD.

Róbert Pospiš ( filmový publicista )
FOTO: D1film