VLADIMÍR DUBECKÝ


(19. 8. 1929 – 21. 1. 2016)

Vladimír Dubecký stál uprostred kultúrneho diania na Slovensku, no nikdy nemal potrebu zviditeľniť sa. Preniesol na nás svoju lásku k príbehom, pohyblivým obrazom, snom zachyteným na celuloidovom páse. Aj vďaka nemu sme nestratili kontakt s dianím vo svetovej kinematografii, s vývojom umenia, ale hlavne s nezávislým myslením.

Už od polovice 60. rokov bol svojskou osobnosťou nezávislej kultúry. Hoci bol spoločenský život pod prísnym dozorom rôznych inštitúcií a na 35 mm film mal štát monopol, pán Dubecký vlastnil 35 mm i 16 mm premietačku a doma usporadúval projekcie pre priateľov. Vedel, že podeliť sa o zážitok znásobuje radosť. A pamätníci spomínajú na tieto súkromné predstavenia ako na najlepší filmový klub v Bratislave.

Od roku 1967 začal spolu s niekoľkými redaktormi televízie organizovať študijné projekcie pre tvorivých pracovníkov. Podujatie, ktoré bolo určené pre pár ľudí, sa rýchlo rozrastalo a postupne sa z neho stala pravidelná udalosť, ktorá formovala vedomie slovenských filmárov.

Vladimír Dubecký miloval film vo všetkých jeho podobách – artistnú dokonalosť amerických grotesiek, epické plátna Davida Leana i Bergmanove existencialistické štúdie. Pamätám si, ako sme s obdivom pozerali Kabaret Boba Fossa, Kubrickove filmy 2001: Vesmírna odysea a Mechanický pomaranč, Coppolovho Krstného otca a Apokalypsu, ako sme sa tešili z Pasoliniho Canterburských poviedok alebo Dekameronu. Dnes, keď sa dá ľubovoľný film stiahnuť za pár minút z internetu, je ten pocit nadšenia temer nepochopiteľný a určite generačne neprenosný. V 70. a 80. rokoch minulého storočia však mali projekcie Vladimíra Dubeckého podstatný význam pre smerovanie slovenskej televíznej tvorby i kinematografie. Spájali filmársku komunitu, podnecovali diskusie, formovali vkus, ovplyvňovali tvorbu.

V roku 2013 pán Dubecký napísal krátku správu Obzretie za minulosťou. Text nie je len dôležitou informáciou o histórii študijných projekcií, ale aj svedectvom o mimoriadne skromnom človeku. Štýl je vecný, až do chvíle, kým nespomenie filmy. Tam sa objaví jeho nadšenie a vášeň. Rozsah jeho organizačnej činnosti si naplno uvedomíme na konci správy, kde uvádza stručnú štatistiku: v rokoch 1967 až 2003 sa podieľal na organizovaní 1 687 projekcií, priemerne uviedol 46 predstavení ročne, jedno predstavenie videlo asi 320 divákov, za 36 rokov teda skoro 540-tisíc ľudí.

Rovnako dôležitá bola jeho práca v televízii, kde bol zástupcom šéfredaktora pre výrobu v publicistickej redakcii. Na jednej strane prísny, principiálny vedúci, ktorý trval na dodržiavaní pravidiel, na druhej strane však vedel vytvoriť podmienky na vznik zaujímavých filmov, a ak bolo treba, aj upraviť pravidlá. Vznikali tu dokumenty, ktoré zachytávali postupnú premenu spoločnosti, ale aj zaujímavé filmy o kultúre a umení. Mnohé z nich anticipovali politické zmeny roku 1989.

Svet sa zmenil. Postupne sa uzatvárame do svojich privátnych svetov, čoraz viac sledujeme svoje utilitárne ciele, strácame vedomie komunity. Vo chvíľach, keď mám pochybnosti, či má zmysel nakrúcať filmy alebo organizovať festivaly, spomeniem si na Vladimíra Dubeckého – ideálneho diváka. Na jeho nadšenie z dobrého filmu, úsmev a sprisahanecký pohľad. Na jeho nadosobné snaženie spraviť niečo pre lmárske spoločenstvo, podeliť sa o lásku k filmu, na vieru, že dobrý film môže aspoň o kúsok zmeniť svet k lepšiemu.

(Text vznikol ako prejav na poslednú rozlúčku a prešiel krátením.)

Martin Šulík (režisér )
FOTO: Peter Procházka