Cit pre jazyk ako citlivosť k svetu 

„Pojmoslovie, ktoré používame, spoluformuje náš pohľad na svet,“ píše vo svojej novej knihe Úskalia a slasti jazyka filmový kritik Pavel Branko, ktorý popri mágii obrazu prieskumnícky zvláda aj teritórium slova, textu a jazyka, najradšej toho v úlohe knižného či rozhlasového posla umeleckého stvárnenia, ale aj ako informačného a komunikačného prostredníka vôbec. Jeho pozbierané jazykové postrehy zaujali vo fejtónovom súbore Úklady jazyka, vydanom vlani, akejsi „jednotke“ k aktuálne prezentovanému knižnému dvojčaťu.

Viac ako stovka štylisticky nápaditých jazykových fejtónov reaguje na podnety hovorovej reči, mediálnej praxe, umeleckej publicistiky aj prekladateľskej transformácie. Pri posudzovaní jazykových situácií autor hľadá ich korene aj podobnosti, na čo mu slúži jazyková výbava spojená so znalosťou reálií a tendencií príslušného kultúrno-historického prostredia. V pojmovom inštrumentári disponuje ťažkým kalibrom internacionalizmov, ale v plnej zbroji má aj šíky hovorových výrazov či expresív.

Slovenčinu vidí ako moderný a pevný jazyk, ktorý posilňuje svoju hovorovú zložku a ktorý síce čelí infiltračným tlakom rozpínajúcej sa angličtiny aj príbuznej češtiny, ale prejavy škrupulózne nútenej spisovnosti autor považuje za zbytočné zátarasy, zatiaľ čo víta osviežujúce novotvary a jazykové nápady. Pri kritike prekladov upozorňuje na častý „doslovizmus“, nedôrazne usporiadaný slovosled alebo formulácie znefunkčnené krkolomnosťou. Oceňuje, ak je preklad živý, plastický a empatický, ale musí byť zároveň doložený presnými znalosťami jazyka a reálií.

Poučenie o situáciách jazyka presahuje v jeho náhľadoch aj do kultúrnej, sociologickej alebo historicko-politickej sféry. Rôznorodé jazykové postrehy mu prihral aj záujem o film. Najčastejšie polemizuje s prekladmi názvov, ale podá si aj darebné preklady z poľštiny a ruštiny v odborných filmových časopisoch, nepatričnú výslovnosť mena slávneho režiséra v rozhlasovej relácii, prekrútenie sloganu hnutia Nový nemecký film alebo nezastaviteľnú inváziu anglickej transkripcie slovanských vlastných mien. Závažná pripomienka sa týka nástrah slabo kontrolovaného, povrchného prekladu pri televíznom uvádzaní dokumentárnych filmov.

Mimoriadnymi vlohami Brankových „úskalí a slastí“ sú ironický nadhľad a konštruktívna hravosť ako sprístupňujúce ozvláštnenie aj intencia úvah. Vtipné kaskády a reťazce nápadito odvíjaných slovných spojení naznačujú napätie aj súlad v slovotvorbe a takisto upozorňujú na časté vycúvanie logiky z jazyka, a teda v istom zmysle aj z reality, ktorá jazyk utvára. Dômyselný, ale aj „výmyselný“ autor pritom inklinuje k myšlienkovej uvoľnenosti, až k akejsi usporiadanej roztopašnosti. A hoci svoje rozlety nutne podriaďuje racionálnemu dozoru, vnímaná napriahnutosť fantázie, umožňujúca poťažkávať a premeriavať aj imaginárne pitoresknosti, prináša autorovi i čitateľovi poznávaciu potechu. Táto signifikantná črta autorovej metódy a štýlu je v jeho záslužnom populárno-vedeckom rozmachu gestom dolujúcim účinok aj hrejivou ľudskou stopou.

Hlavnou hnacou silou knihy je však autorova odborná a ľudská kompetentnosť. Skúmaná problematika preňho nie je samoúčelnou kratochvíľou, ale bytostne významnou humánnou úlohou, brániacou supercenný civilizačný výdobytok a súčasť národnej kultúrnej identity. A je aj výzvou na pozornejšie vnímanie a dôkladnejšie, nápaditejšie a hlavne „bezúrazové“ hľadanie myšlienkových ciest.

Úskalia a slasti jazyka
Pavel Branko
(Vydavateľstvo MilaniuM v spolupráci so SFÚ, Dunajská Lužná, 2015, 311 strán)

Peter Ulman ( filmový publicista ) 

Film – náš pomocník. Studie o (ne)užitečnosti českého krátkého filmu 50. let
Lucie Česálková (Ed.)
(Národní filmový archiv a Masarykova univerzita, Praha – Brno, 2015, 327 strán)

Publikácia je zborníkom prác študentiek Ústavu filmu a audiovizuálnej kultúry Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne a editorky knihy Lucie Česálkovej, ktorá bola zároveň (s jednou výnimkou) vedúcou ich bakalárskych prác, v prepracovanej podobe tvoriacich jadro tejto knihy. Autorky sa venujú doteraz často nepovšimnutej problematike krátkych účelových lmov 50. rokov minulého storočia, o ktorú sa Česálková zaujíma dlhodobo a venovala jej aj svoju predchádzajúcu knihu Atomy věčnosti. Český krátký film 30. až 50. let. Krátke účelové filmy 50. rokov sú v dnešnej dobe často bez hlbšieho kritického zhodnotenia zovšeobecňujúco označované za propagandistické, schematické a neinvenčné. Analýza celkového objemu produkcie, ku ktorej autorky pristupujú bez zaťaženia predsudkami, však ukazuje, nakoľko je takýto prístup zjednodušujúci a zavádzajúci.

Dejiny slovenskej televízie. Náčrt vývojových tendencií kultúrotvornej inštitúcie (1956 – 1989)
Ivan Stadtrucker
(Perfekt v spolupráci so SFÚ, Bratislava, 2015, 311 strán)

Obsiahla kniha scenáristu, dramaturga, filmového teoretika a pedagóga a bývalého riaditeľa Slovenskej televízie Ivana Stadtruckera dopodrobna mapuje dejiny inštitúcie, ktorá si v tomto roku pripomína šesťdesiate výročie svojho vzniku, a to od roku 1956 do roku 1989, keď so zmenou režimu prišla aj zmena jej vnímania ako kultúrotvornej ustanovizne. Stadtrucker poukazuje na hodnotu televízie ako špecifického kultúrneho a národného fenoménu, ktorým sa podľa neho stala vďaka tomu, že sa svojou kreativitou vymedzovala voči programovej štruktúre Československej televízie, pozitívne pôsobila na vzdelanosť a rozhľad širokých vrstiev obyvateľstva a umožnila vznik mimoriadnych umeleckých diel, ako i rast mnohých výrazných umeleckých osobností. Táto skutočnosť doteraz nebola náležite docenená, a tak je vzdanie holdu všetkým, ktorí pomáhali slovenskú televíziu budovať, jednou z hlavných ambícií Stadtruckerovej knihy.

Rozhovor s autorom čítajte v rubrike Aktuálne.

... a predsa sa animuje
Eva Gubčová a kolektív Ateliéru animovanej tvorby FTF VŠMU
(Vysoká škola múzických umení, Bratislava, 2015, 191 strán)

Publikácia, ktorá vznikla pri príležitosti 20. výročia Ateliéru animovanej tvorby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, príťažlivou formou mapuje históriu tohto ateliéru. Prostredníctvom stručných medailónov predstavuje pedagógov, medzi ktorých patrili a patria osobnosti ako Rudolf Urc, František Jurišič či Eva Gubčová a dnes už aj viacerí úspešní absolventi – Ivana Laučíková, Vanda Raýmanová, Katarína Kerekesová, a poskytuje vyčerpávajúce informácie o štúdiu v ateliéri a o jeho aktivitách, akými sú sústredenia, semináre či tvorivé dielne. Najväčší priestor však patrí samotným filmom, ktoré na pôde ateliéru vznikli, ich tvorcom a množstvu získaných ocenení. Informácie o filmoch sú doplnené bohatým obrazovým materiálom, dokumentujúcim ich rôznorodosť a kvalitu.

Priestorový zvuk – realizácia zvukového environmentu
Peter Mojžiš
(Vysoká škola múzických umení, Bratislava, 2015, 116 strán)

Profesor Peter Mojžiš, vedúci Ateliéru zvukovej skladby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave a držiteľ mnohých ocenení, predovšetkým za zvuk vo filmoch Martina Šulíka, vo svojej publikácii Priestorový zvuk približuje problematiku dnes už neodmysliteľnej zložky lmového diela nielen študentom filmových škôl, ale všetkým záujemcom o teoretické a praktické zásady vytvárania a pôsobenia trojrozmerného zvukového prostredia, nakrúcania kontaktného a pomocného zvuku, postprodukcie, mixáže a konverzie. Text je doplnený bohatým obrazovým materiálom ku konkrétnym filmom, na ktorých sa Peter Mojžiš podieľal, ale najmä snímkami, ktoré názorne vysvetľujú prácu vo zvukovej strižni.

Monika Mikušová