Televízia mala väčší význam než film

Ivan Stadtrucker patrí medzi výrazné osobnosti slovenskej audiovizuálnej kultúry. Napísal prvú slovenskú publikáciu o filmovej estetike, je autorom mnohých scenárov, viedol prvé štúdio pre elektronickú hudbu v Československu. Takisto pracoval v slovenskej televízii od jej počiatkov a istý čas v nej pôsobil aj ako ústredný riaditeľ. Teraz čitateľom predstavuje svoje Dejiny slovenskej televízie, v ktorých sleduje obdobie rokov 1956 až 1989. Publikáciu vydalo vydavateľstvo Perfekt v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom.                                                

Kedy vznikol popud napísať dejiny slovenskej televízie?
– Keď som prišiel do televízie, čo bolo v roku 1958, bratislavská televízia pokusne vysielala z provizórneho štúdia na Kamzíku. Uvedomil som si, že sa rodí zvláštna kultúrna inštitúcia, ktorá určite vojde do dejín slovenského národa. V tomto presvedčení som si začal zbierať informácie a zapisovať svoje poznatky. Keď si nalistujete časopis Slovenské divadlo, ročník 1982, nájdete tam moju odbornú štúdiu Prístupové cesty k televízii a jej dejinám. Dá sa povedať, že už vtedy som mal pripravený koncept dejín slovenskej televízie.

Hneď v úvode som sa dočítal, že ste na svoju knihu nenašli žiadnu podporu. Vari slovenská televízia stratila záujem o svoje kultúrne dedičstvo?
– To je dobrá otázka. Slovenská televízia nemala nikdy záujem o vlastné dejiny. Nepochopil som prečo. Na rozdiel od lmového ústavu, ktorý perfektne funguje, nijaký televízny ústav neexistuje. Nechcem svojich filmových priateľov provokovať, ale nemôžem nepovedať, že pre kultúrny a spoločenský vývoj národa má, alebo mala, televízia oveľa väčší význam.

Ako prebiehal samotný proces písania knihy?                                               
– Niektoré pasáže som mal rozpísané už pred desiatimi rokmi. Počas písania ďalších ma zastihlo niekoľko nečakaných vecí. Jednak to bol nezáujem zo strany televízie, jednak dlhoroční kamaráti a zamestnanci televízie, ktorí všeličo vedeli, pomreli a tí ostatní už všeličo zabudli. Na všetko som sa musel sústreďovať sám. To bola strašná robota. Kvôli každému dátumu som musel naklusať do televízie mestskou dopravou a v archíve zisťovať, ako to vlastne bolo. V dostupných materiáloch sa vyskytuje odlišné datovanie inscenácií. V niektorých prípadoch upynuli od prijatia scenára dramaturgiou cez výrobu až po odvysielanie inscenácie dva mesiace, zatiaľ čo v iných aj päť rokov. Ďalší problém nastal v tom, že ja som mal dielo rozrátané asi na 1 000 strán. No to neprichádzalo do úvahy, vraj to nikto nebude čítať a bude to veľmi drahé. Povedali mi: maximálne 300 strán. Teraz bol predo mnou problém nie zhromažďovať, ale vyhadzovať získaný historický materiál. Navyše som ochorel. Posledný rok to bolo vážne, takže som bol pol roka práceneschopný. Posledné kapitoly som písal v nemocnici, poležiačky v posteli. Takisto nastal problém s financiami. Vydavateľstvo Perfekt hľadalo a doprosovalo sa sponzorov, aby kniha vôbec vyšla. A musela vyjsť do konca roka. Nikoho, kto by pomohol, nebolo. V kritickej chvíli som sa rozhodol napísať osobný prosebný list generálnemu riaditeľovi Rozhlasu a televízie Slovenska Václavovi Mikovi. V osobnom liste mi odpísal, že pri príležitosti televízneho jubilea pripravujú iné eventy, nie moje dejiny. Na poslednú chvíľu pomohol vydavateľstvu riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. Iba vďaka nemu a obetavosti pani Gocníkovej, riaditeľky vydavateľstva Perfekt, mohla kniha vyjsť.

V televízii ste pracovali už v jej zárodkoch a zažili ste na vlastnej koži všetky veľké zmeny vrátane prelomového roku 1989. Aké zmeny priniesla Nežná revolúcia?           
– Televízia ako sprostredkovateľ masovej informácie a propagandy, ktorú sme sa – niekoľkí snaživci – pokúšali pretransformovať aj na umelecky produktívnu inštitúciu, fungovala v rámci istých politických noriem a v duchu komunistickej ideológie – tej sme sa snažili všelijako vyhnúť. Po Nežnej revolúcii sa vďaka demokratizačnému procesu všetko zmenilo, najmä spoločenské podmienky. Televízia zmenila svoj charakter, po revolúcii bola úplne iná ako pred ňou – boli to dve neporovnateľné inštitúcie. A dnešná televízia už má – z aspektu radového diváka aj v pozitívnom zmysle – máločo spoločné so Slovenskou televíziou. Symptomatické je aj to, že pre mnohé osoby, ktoré sa dnes vyskytujú na obrazovke, sa dejiny televízie začínajú dňom ich príchodu do Mlynskej doliny. Alebo vari nie? Všimnite si zároveň, že pre nášho diváka nie je medzi vysielaním „STV“, ktorá sa už volá iba Jednotka a Dvojka, a vysielaním Jojky či inej komerčnej stanice principiálny rozdiel. Podľa mňa ide o veľkú, celonárodnú stratu kultúrotvornej inštitúcie.

Zaujímavou kapitolou vašej knihy je Televízna filmová tvorba, teda prvá polovica 60. rokov. Aký bol vzťah medzi Kolibou a televíziou?
– To je veľmi zložitá otázka. Pravda je taká, že v roku 1963 či 1964 sa televízia zbláznila do filmového materiálu, všetko sa naň nakrúcalo. Fakt je, že práca sa dala urobiť dokonalejšie, relácie sa mohli reprízovať. Zaujímavosť je, že honoráre pre členov štábu mala televízia asi o tretinu nižšie oproti Kolibe. Navzdory tomu vytvorili televízni pracovníci spolu s tými kolibskými filmy, ktorým Koliba nemohla konkurovať. Asi preto, že televízia bola priaznivejšie naladená, nemali sme také šibeničné normy a kritériá. Každý pracoval s radosťou a urobil aj viac, ako musel. Tým potom vznikala paradoxná situácia, že televízia vďaka svojej dramaturgii produkovala viac a hodnotnejších lmov. A aj moji vážení kolegovia Jelena Paštéková a Václav Macek boli vo svojich Dejinách slovenskej kinematografie konfrontovaní s otázkami typu: Má sa tými filmami chváliť slovenská kinematografia alebo televízia? Komu patria? Táto otázka nie je správne položená. Je to pýcha slovenskej audiovizuálnej kultúry.

Štúdio v Bratislave bývalo v tieni toho pražského. Ako to vnímali bratislavskí zamestnanci? Mali záujem o spoluprácu s Prahou alebo vládla silná túžba po nezávislosti?
– To by bola téma na samostatný článok, ale v skratke: Praha videla v Bratislave pridruženú výrobu, tak ako v Brne či Ostrave. Slovenskej televízii sa táto pozícia, samozrejme, nepáčila. Vplývali na to hlavne dve príčiny. Prvá, že naša robota sa kryla pod názvom Československá televízia s riaditeľstvom v Prahe. Druhá, že tým sa zatajovalo, že na Slovensku niečo vzniklo a vzniká. Tak sa stalo, že prakticky až do Nežnej revolúcie nebolo jasné, ako sa má televízia v Bratislave volať. Problematická bola aj otázka copyrightu, čo malo za následok, že slovenská televízia akoby neexistovala a na medzinárodnom fóre žala úspechy tá pražská, aj keď sa program vyrobil na Slovensku. Len na ilustráciu absurdnej situácie – keď v roku 1969 komunikoval Jozef Vrabec, riaditeľ slovenskej televízie, s Prahou, používal pečiatku „Ústredný riaditeľ Československej televízie štúdio Bratislava“. Keď korešpondoval na Slovensku, tak použil „Riaditeľ Slovenskej televízie“.

Rastislav Graňák ( poslucháč audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU )
FOTO: Peter Procházka