V redakcii Film.sk sme sa rozhodli vrátiť k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia vlaňajšieho absolventa filmovej réžie na VŠMU v Bratislave Martina Hnáta.

Prihlásenie sa na VŠMU vnímam ako jedno z najlepších životných rozhodnutí. Na školu som dorazil ako 22-ročný, relatívne neskúsený mladík s čerstvo prebudenou vášňou pre čosi, o čom som mal len efemérnu predstavu. S pomocou pedagógov sme sa začali oveľa detailnejšie zaujímať o lm ako médium a zároveň o to najdôležitejšie – o objektívny a sujektívny svet ako východiskovú látku filmového rozprávania. Okrem teórie filmovej reči nás učili pozorovať naše vonkajšie i vnútorné pochody, vlastné a neskôr aj cudzie vzťahy a ich súvislosti. Nabádali nás, ako silou obrazu a situácie pomenovať svet a rozmýšľať nad dôsledkami výpovede. Stali sme sa o čosi citlivejšími smerom k nuansám a kazuistike ľudského bytia. Spomínam si na jeden jesenný večer počas prvého ročníka, keď sa premietol film Uslyszcie mój krzyk a Robert Kirchhoff nechal ešte na chvíľu zhasnuté svetlo, na to krátke, no stotonové ticho a na diskusiu, ktorá nasledovala... Zimomriavky.

Práve v diskusii vznikali naše prvé pokusy, zväčša ťažkopádne a nezrelé. Prvé roky sprevádzal pocit, že nikdy nebudem hodný označenia filmár. No postupne začali tie naše malé obrázky fungovať o čosi lepšie, až sa dostavilo tušenie, že to raz nemusí byť márnosť. Za to najprínosnejšie na štúdiu považujem práve to, že sme boli okamžite hodení do praxe. Od samého začiatku sme mohli pozorovať výsledky našej snahy a konfrontovať ich s názormi na škole. Každé natáčanie posúvalo vpred a točilo sa v kuse. Veľakrát sa nespalo aj niekoľko nocí za sebou, aby sme stihli aspoň deň, keď už nie hodinu projekcie.

Trochu ma mrzí, že na veľa vecí sme museli prísť tou ťažšou cestou. Nikto nám na vyučovanie nedotiahol živého herca, nikto nás nezavolal na vlastné natáčanie. Možno nám tak len chceli zachovať ilúzie, lebo film sa u nás ešte len prebúdzal z hibernácie. Na konci však masívne prevažuje to dobré. Fakulta je podľa môjho názoru – napriek mnohým jedovatým slovám pri pive – v dobrom stave. Každý pedagóg, s ktorým som sa dostal do užšieho kontaktu, ma počas tých rokov trpezlivo formoval a vložil niečo zo seba do mojej mentálnej výbavy. Pamätám si na slová Vlada Balca v prvý deň v škole: Ste tu, aby ste dorástli do svojej veľkosti. Eva Borušovičová, Stanislav Párnický, Martin Šulík, Dušan Trančík, Peter Bebjak a mnohí ďalší, nielen z našej katedry, ako Zuzana Tatárová, Mária Ferenčuhová či Ondrej Slivka, pre nás vytvorili podhubie, za ktoré som čoraz vďačnejší.

Po škole prišla na živobytie takmer nevyhnutná fáza komerčnej tvorby. Momentálne som plne vyťažený prácou v postprodukcii na pripravovanom projekte súkromnej televízie, no vďaka ľuďom okolo sa tento projekt pre mňa stáva novou školou a je zároveň prostriedkom k uskutočneniu ambície v podobe prvého „celovečeráku“. Ten sa ešte len pokojne batolí v úvodnej fáze spracovania námetu, no ak všetko pôjde hladko, so scenáristom Jankom Púčekom sa možno už onedlho pustíme do písania. Vždy sa mi páčilo, že adjektíva „mladý a začínajúci“ tvorca predstavujú v tomto fachu vek okolo tridsiatky. Dúfam, že sa mi to podarí stihnúť do magickej hranice Kristových rokov.

spracoval Daniel Bernát
FOTO: archív M. Hnáta