Digitalizácia v hodine dvanástej

Peter Csordás je expert na digitalizáciu. Stojí naoko v pozadí, no jeho rukami prešlo veľa slovenských filmov. Ako kolorista pracoval na domácich aj zahraničných dielach, televíznych seriáloch, reklamách či videoklipoch. V jeho bohatej kolekcii je napríklad aj Polanského film Oliver Twist, najnovšie je to Koza Ivana Ostrochovského. Vďaka novému digitalizačnému pracovisku Slovenského filmového ústavu ho teraz najviac zamestnávajú slovenské archívne filmy, ktoré ústav digitalizuje.

SFÚ minulý rok otvoril ako súčasť projektu Digitálna audiovízia moderné digitalizačné pracovisko, jediné svojho druhu na Slovensku. V čom spočíva jeho výnimočnosť?
– Na vznik digitalizačného pracoviska sa treba pozerať zo širšieho hľadiska. Nie je to tak dávno, čo sme na Slovensku mali filmové laboratóriá na Kolibe a v Československej televízii (neskôr v Slovenskej televízii), ktoré svojím vybavením a personálnym obsadením zabezpečovali služby spracovania filmových materiálov na účely filmovej a televíznej produkcie. Pokiaľ laboratóriá existovali a poskytovali servis, nikto si neuvedomoval, aké má filmové médium špecifické vlastnosti, keďže filmy sa točili len na film a fotografovalo sa takisto len na film. Zmenilo sa to až vo chvíli, keď sa zavreli posledné laboratóriá – a zároveň sa postupne vytratil aj kvalitný personál s celým svojím know-how. Na Slovensku sa tak po niekoľkých desaťročiach ukončila kontinuita laboratórneho spracovania filmových materiálov a kópie spolu s originálmi sa postupne presunuli do existujúcich depozitov filmových archívov. Približne v tom období začal Slovenský filmový ústav vytvárať a realizovať Projekt systematickej obnovy audiovizuálneho dedičstva SR vo filmových laboratóriách v Zlíne a v roku 2007 sa zároveň začal rozsiahly program pre pamäťové a fondové inštitúcie OPIS 2 (Operačný program informatizácia spoločnosti). Toto načasovanie bola neskutočná zhoda náhod a obrovská príležitosť pre filmové, respektíve audiovizuálne archívnictvo na Slovensku z pohľadu dvoch neskôr prevratných zmien v histórii kinematografie a televízneho priemyslu. Jednou bol prechod na kinodistribúciu v digitálnych kinách a druhou prechod na digitálne vysielanie predovšetkým vo vysokom rozlíšení HDTV. Z hľadiska týchto súvislostí je novovybudované digitalizačné pracovisko SFÚ také výnimočné. Umožnilo technologické a personálne zabezpečenie kontinuity sprístupnenia audiovizuálneho dedičstva, a to pomocou súčasných digitálnych technológií a nových distribučných kanálov a formátov. V kontexte európskeho i celosvetového diania vo filmovom priemysle bola potreba jeho vybudovania o to naliehavejšia, že dramatickým spôsobom ubúda počet výrobcov a zariadení, ktoré dokážu film ako projekčné médium vôbec prehrať.


Slovenský filmový ústav však digitalizoval svoje diela už pred realizáciou projektu Digitálna audiovízia...
– Projekt systematickej obnovy audiovizuálneho dedičstva SR v rokoch 2008 až 2011 zahŕňal aj digitalizáciu audiovizuálnych diel v spoločnosti STUDIO 727 – zdigitalizovaných bolo vyše 90 celovečerných, dokumentárnych a animovaných filmov vo vysokom rozlíšení a na DVD nosičoch. Tomu predchádzali ešte vydania divácky veľmi úspešných DVD v rokoch 2006 a 2007. Bol tu projekt digitalizácie na štyri roky, ktorý sa realizoval v externom prostredí, no ústav nemohol tieto služby pokryť systémovo, pretože nemal potrebné technológie. Tie bolo možné zakúpiť až vďaka projektu Digitálna audiovízia z roku 2011. Dôležitým krokom v celom tomto procese zároveň je, že sme na digitalizačnom pracovisku zamestnali veľké množstvo ľudí, ktorí sú nositeľmi kontinuity filmového priemyslu v dnes už digitálnej ére. A práve v tom je digitalizačné pracovisko SFÚ jedinečné. Nielen samotná digitalizácia, ale zabezpečenie kontinuity vo všetkých činnostiach od laboratórneho spracovania cez digitalizáciu až po vyrábanie nových mastrov predovšetkým pre digitálne kiná.


Máme na Slovensku ešte podobné typy pracovísk, ktoré sa zaoberajú digitalizáciou? A ako vyzerá kompletný reťazec činností na digitalizačnom pracovisku v SFÚ?
– Z archívneho pohľadu si podobné pracoviská vybudoval aj Rozhlas a televízia Slovenska, špecializujú sa predovšetkým na digitalizáciu video a audio nosičov. Sú tu ešte súkromné postprodukčné štúdiá, ktoré sa špecializujú na výrobu a finalizáciu nových audiovizuálnych diel s využitím nových záznamových formátov v obraze a vo zvuku. Digitalizačné pracovisko SFÚ však komplexným spôsobom pokrýva celý reťazec, a to nielen digitalizačných činností. Samozrejme, jeho srdcom sú skener obrazu (4K 35 mm a 16 mm, čiastočne 8 mm, 9,5 mm a iné) a skener zvuku (optický a magnetický záznam) spolu s centrálnym dátovým úložiskom, na ktoré sú pripojené zariadenia obrazového a zvukového postprocessingu, ako sú pracoviská zvukových a obrazových retuší, pracovisko pre farebné korekcie, filmová a digitálna projekcia v rozlíšení 4K a pásková knižnica na uloženie pracovných a finálnych digitálnych výstupov (napríklad digitálnej kópie DCP pre digitálne kiná). Nesmieme zabudnúť na inšpekčné stoly a, samozrejme, filmovú čističku. Znie to neuveriteľne, ale snáď poslednú funkčnú filmovú čističku na Slovensku zakúpila ešte Československá televízia v Bratislave pred tridsiatimi rokmi. Digitalizačné pracovisko SFÚ bolo oficiálne uvedené do prevádzky 22. júna 2014, predchádzala mu postupná inštalácia technických zariadení a zaškolenie operátorov a ostatných zamestnancov. Bolo navrhnuté tak, aby minimálne do roku 2020 bolo schopné zdigitalizovať maximálny možný počet filmových titulov.


Ako sa výnimočnosť takéhoto pracoviska dotkne diváka? Čo vidí vo výsledku?
– Filmový a digitálny záznam sú dva absolútne rozdielne svety, medzi ktorými sa matematika, fyzika, chémia, biológia a ďalšie odvetvia snažia nájsť cestu, aby ľudia nechali svoje zmysly oklamať, že to filmové zrno je v skutočnosti digitálny štvorček, respektíve, že ten štvorček je filmové zrno. Inak povedané, zrno obrazu a frekvenciu zvuku sme pretransformovali do rastra. A keďže film je projekčné médium, aj digitálny projektor a digitálna televízia majú štruktúru rastra. Z tohto pohľadu je zrejmé, že vytvoriť hodnovernú spätnú ilúziu analógových obrazových a zvukových záznamov nie je také jednoduché, pretože dnes je všetko číslo, no my hľadáme pocit. Preto sme do portfólia technických zariadení vybrali také, ktoré pod dohľadom skúsených operátorov dokážu svojimi vlastnosťami, algoritmami alebo princípmi spracovania zachovať pôvodný charakter, jedinečnosť obrazu a zvuku v zhode s originálnou kópiou.


Je možné to dosiahnuť pri akomkoľvek type filmového materiálu?
– Tu je potrebné spomenúť, že do digitalizácie môžu ísť výhradne filmové tituly spracované v Projekte systematickej obnovy audiovizuálneho dedičstva SR. Znamená to, že originálne materiály boli povedzme po štyridsiatich až päťdesiatich rokoch znovu ošetrené (odplesnené, odstránené poškodené zlepky, natrhnuté perforácie, vyčistené a tak ďalej) a boli vytvorené nové kópie. Porovnaním nových kópií s pôvodnými vieme veľmi presne určiť, ako na film pôsobí čas, prípadne ako sa na stave kópie prejaví nevhodné uskladnenie, zaobchádzanie a iné vplyvy. Samozrejme, využívame aj výstupy z historického výskumu, ktorý mapuje okrem iného technické a technologické zvyklosti a postupy v dobe vzniku diela, takisto dobovú dokumentáciu, príslušné normy, výrobné listy a podobne. Výsledok by sa mal zhodovať s originálnou kópiou.


Ako postupujete pri reštaurovaní filmov? Mnohé vo svojom období vznikali na nedokonalých materiáloch. Snažíte sa to robiť tak, ako by to vedel tvorca natočiť, keby mal k dispozícii kvalitný materiál?
– Veľmi dôležitou súčasťou je v tomto procese určenie referenčnej filmovej kópie na kontrolné projekcie, podľa ktorej sa posudzuje kvalita zdigitalizovaného filmu a výstupný digitálny master v obrazovej a vo zvukovej stope. Stáva sa aj to, že určité časti filmu sa niekoľkokrát preskenujú, aby sme dostali čo najlepšiu východiskovú pozíciu pre následný postprocessing. Pokiaľ je film charakteristický špecifickou zrnitosťou, snažíme sa ju zachovať. Pokiaľ je obraz charakteristický farebným alebo tonálnym podaním, opäť sa ho snažíme zachovať. Pokiaľ má zvuk svoj charakteristický prejav, zachováme ho tiež. Tak ako mal každý kameraman svoj rukopis, je aj rukopis zvukára čitateľný a vie nám v mnohom pomôcť i pri hľadaní spoločných znakov a odlišností jednotlivých filmov. Samostatnú kapitolu problematických častí tvoria chýbajúce políčka obrazu alebo výpadky zvuku spôsobené napríklad odlupovaním magnetickej vrstvy. Každý film je niečím charakteristický  a to sa snažíme zachytiť.


Digitalizácia nie je len technologický proces, je zrejmé, že v ňom veľmi dôležitý ľudský faktor. Ako dokážete v procese reštaurovania rozlíšiť, čo bol autorský zámer a čo súviselo napríklad so spomínanou nedokonalosťou materiálu?
– Práve na toto posúdenie máme garantov laboratórneho procesu, garantov pre obraz a garantov pre zvuk. Sú to tvorcovia, ktorí tieto filmy nakrúcali, alebo ide o kameramanov, ktorých navrhne Asociácia slovenských kameramanov. Veľmi presne si pamätajú pôvodné atmosféry. Vedia, na aké typy materiálov točili, čo sa podarilo alebo nepodarilo v laboratóriách, aké typy svietidiel a svietenia používali... Odborní garanti sú zárukou nastavenia správnosti procesov digitalizovania a reštaurovania filmového diela.


Prebieha reštaurovanie filmov vždy rovnakým procesom alebo je potrebné ku každému pristupovať jednotlivo?
– Musím povedať, že je to takmer vždy ako detektívka. Už len tým, že obraz a zvuk digitalizujeme separátne, zistíme až v strižni, keď poskladáme časovú os vo vysokom rozlíšení, či nám jednotlivé kotúče logicky sedia a tvoria konzistentný celok v dejovej línii. A to je len začiatok celého procesu. Je to neustále hľadanie a pýtanie sa. Napríklad pri reštaurovaní filmu Slávnosť v botanickej záhrade, ktorý mal pomerne zlú zrozumiteľnosť dialógového pásu, sme až teraz po stretnutí so scenáristom filmu Luborom Dohnalom zistili, že to bol zámer. Film sa nakrúcal v pohnutých 60. rokoch a zámerom tvorcov bolo deštruovať ho čo najviac, ako sa len dá.

Používate iné postupy pri digitalizovaní hraných, dokumentárnych, spravodajských a animovaných filmov? V čom sa tieto práce odlišujú podľa typu a charakteru filmu?
– Zistili sme, že na hraný film sa dodávali kvalitnejšie kamery, optiky aj filmové materiály, kým pri dokumente alebo spravodajskom filme sa na to tak nedbalo. Vidieť to aj pri digitalizácii, napríklad pri dokumentoch sú zábery menej ostré, laboratórny proces bol menej stabilný. Pokiaľ určité diely spravodajského filmu točili kameramani alebo režiséri od hraného filmu, tí si väčšinou dokázali vydupať kvalitnejšiu techniku a viac dohliadli aj na laboratórne spracovanie, takže ten rozdiel hneď vidieť. Svoje špecifiká má aj animovaný film používaním dvoj- až šesťpolíčkových obrazových sekvencií. Pri retušovaní je ľahko odčítateľné, aká pozornosť sa venovala kompletnému spracovaniu filmu od nasnímania až po archiváciu. Práve archivácia je nesmierne dôležitá. Stáva sa aj to, že materiál bol veľmi dobre nasnímaný i vyvolaný, no pokiaľ bol zle zaarchivovaný, má retušér o zábavu postarané.


Koľko trvá zreštaurovanie spravodajského filmu a koľko celovečerného?
– Odhad časovej náročnosti digitálnej retuše je vždy veľmi komplikovaný. Závisí od uhlovej rýchlosti snímania danej scény. Je rozdiel, či retušujeme statický obraz, na ktorom sa nič nehýbe, alebo obraz nakrútený kamerou z ruky, navyše v nočnom meste a do toho ešte prší. Softvér na spracovanie obrazu má za úlohu dve veci: detegovať chybu a doplniť jej miesto. Väčšinou chybu nájde, no zvyčajne zle doplní, čo závisí od toho, či sa objekt na scéne pohybuje rýchlo, alebo sa nepohybuje vôbec. Preto volíme automatické a manuálne algoritmy. Pri celovečernom filme to trvá tri až osem týždňov.


Aké najstaršie materiály ste už digitalizovali a čo má digitalizačné pracovisko už za sebou od svojho otvorenia?
– Pred spustením prevádzky nám pomerne veľkú časť zabrali verejné obstarávania a tým sme sa dostali do veľkého sklzu. S digitalizovaním sme museli paradoxne začať od najnovších materiálov k starším, keďže sme potrebovali napĺňať merateľné ukazovatele projektu OPIS 2. Za pol roka činnosti od druhej polovice júna do decembra minulého roka sme zdigitalizovali 540 filmových objektov, prevažne Kinožurnály, ďalej hrané filmy a dokumenty. Teraz by sme mali začať s digitalizáciou animovaných filmov. Zatiaľ sme sa dostali po 70. roky, ale v projekte digitalizácie máme aj filmy, ktoré vznikli počas druhej svetovej vojny a pred ňou. Priority a výber niektorých filmových titulov na digitalizáciu navrhli kurátori a odborní garanti pre všetky procesy od laboratórneho spracovania cez kameru a zvuk až po postprocessing.


Existenciu digitalizačného pracoviska si vyžiadal prechod do digitálnej éry, všetky technológie sú nové. Na pracovisku pôsobíš ako expert na digitalizáciu. Odkiaľ máš poznatky a skúsenosti, ako sa s týmito technológiami pracuje?
– Po skončení vysokej školy som začínal na dabingovom pracovisku Slovenskej televízie, potom som odišiel do Prahy na Barrandov, kde som sa dostal do kontaktu priamo s filmovými laboratóriami a s prepisovým pracoviskom. Tam boli zastúpené všetky zložky – obraz aj zvuk, a to v analógovej aj v digitálnej podobe. Neskôr som odišiel do Švajčiarska a Nemecka, kde som sa stretol s kvalitnejšími zariadeniami. Už v tom čase, okolo roku 2000, sa začali objavovať prvé predpovede o konci negatívu a pozitívu. Prognóza bola, že pozitív skončí približne v roku 2010 a negatív v rokoch 2015 až 2018. V tom istom období sa už začali vytvárať technológie digitálneho intermediátu, ktoré v relatívnom komforte na tú dobu vedeli spracovať rozlíšenie 2K. Vďaka tomu, že som sa neustále podieľal na obrazovej a zvukovej postprodukcii filmov, dokumentov a reklám, bol som s tými technológiami v kontakte. Vyvíjali sa nové kamery, nové záznamy, nové formáty, ktoré ma nútili všetko absorbovať. Po nástupe do SFÚ som sa začal zúčastňovať na rôznych konferenciách, kde sa napríklad už v roku 2008 prezentovalo, ako bude vyzerať formát DCP pre kiná i pre archívy.


Sám pôsobíš aj ako kolorista. Ako sa ti pracuje s kameramanmi? Viete sa dohodnúť?
– Vždy je to o spolupráci, pretože kameraman má určitú víziu a kolorista mu môže pomocou technických nástrojov a tvorivých postupov ponúknuť varianty farebnosti. Dôležité pri tom je, že sa spolu bavíme o dramaturgii filmu, o tom, čo ľudia prežívajú alebo, zjednodušene povedané, kto je vo filme dobrý a kto zlý a čo sa tam práve deje. To sú indície pre koloristu, vôbec sa nemusíme baviť napríklad o farbách. A navyše, kameraman hneď vidí výsledok a môže povedať, či to chce prerobiť.


S ktorými filmami sa spája tvoje meno?
– Zo slovenských sú to napríklad Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Lehotského film Zázrak, naposledy Koza Ivana Ostrochovského, ďalej Deti Jara Vojteka, Slovensko 2.0, je ich viac. Zo seriálov Tajné životy, predtým Kolonáda alebo seriál Mesto tieňov, ktorý v čase svojho vzniku vyvolal veľký rozruch, pretože bol vizuálne aj dramaturgicky poňatý inak ako naše dovtedajšie seriály. Zo zahraničných sú to napríklad filmy Oliver Twist Romana Polanského, Z pekla s Johnnym Deppom, Hartova vojna s Bruceom Willisom, Česká spojka s Anthonym Hopkinsom, ale robil som aj klipy pre Simply Red, Phila Collinsa, skupinu Lucie, Daru Rolins alebo Annu K.


Na čo si najviac hrdý?
– Som veľmi rád, keď si pozriem rozprávku Princezna ze mlejna 2, tá sa mi vydarila. No dnešné postupy sú už úplne niekde inde.


Má dnes podľa teba ešte šancu klasický film? Alebo smerujeme k tomu, že klasické filmy nebudeme mať už vôbec kde premietať...
– Analógový film, ktorý existuje viac ako sto rokov a veľmi výrazným spôsobom ovplyvnil našu spoločnosť, je stále tu a patrí do klasických kinosál. V Amsterdame je napríklad kino z 20. rokov v secesnom štýle, kde keď si kúpite lístok do lóže, tetuška s malým vozíčkom vám ako v lietadle ponúkne pohár šampanského. Úžasné. Paradoxom je, že v USA v súčasnosti pomerne značná časť malých produkcií točí na film, pretože klasickej kinematografickej techniky je tam veľmi veľa. Na druhej strane dnes veľmi rýchlo ubúda výrobcov technológie pre klasický film a zmenšuje sa sortiment ponúkaných filmových nosičov. Filmovým archívom sa tak veľmi komplikuje situácia. Vybudovanie digitalizačného pracoviska má preto obrovský význam a dá sa povedať, že Slovensko sa technologicky vybavilo v hodine dvanástej. Keď sme napríklad končili budovanie digitalizačného pracoviska inštaláciou filmových projektorov na klasickú kópiu, ich výrobca práve ukončil činnosť. Kúpili sme tak posledné kusy veľmi kvalitných filmových projektorov na svete. Je pravda, že jedna éra sa úplne končí.


Prechod z jednej éry do druhej, hoci je prínosný, v sebe vždy nesie aj určitú stratu. Ako z tohto hľadiska vidíš porovnanie digitálu s klasickým filmom?
– Film je stále milosrdnejší ako digitál. Je veľmi zaujímavé, ako dnes všetci chcú digitál, hoci film ako médium má nezameniteľné vlastnosti, ku ktorým sa pri digitáloch len snažíme dotiahnuť. Film je mäkší, prirodzenejší. Je to podobné ako s vinylovou platňou. Analógový  záznam je pre ľudské zmysly oveľa prijateľnejší a lepšie vnímateľný ako digitál. Ľudia, ktorí prejdú na digitál, sa často vracajú ku klasickému filmu. Možno z nostalgie, možno z pocitu. Je tu nová generácia, ktorá film už nezažila, ale chce tvoriť. BE FRIENDLY, BE MOBILE!

Simona Nôtová
FOTO: Miro Nôta